To, že Vikingovia pristáli na americkom kontinente niekoľko storočí pred Krištofom Kolumbom, je známe. Mohli však Európania objaviť Nový svet ešte skôr? Teórie o objavení Ameriky pritom majú aj neeurópske národy.
Za veľkou mlákou pred pár dňami oslávili Deň Krištofa Kolumba. Tento sviatok pripomína pristátie Európanov v Novom svete a začiatok európskej kolonizácie kontinentov dnes známych ako Severná a Južná Amerika.
Dlhé roky sa však špekulovalo o tom, že Kolumbus a jeho muži neboli prví Európania, ktorí vkročili na americkú pôdu. O výletoch do neznámych krajín na ďalekom západe hovoria viaceré severské ságy, chýbali k nim však hmotné dôkazy.
Bolo to tak až do 60. rokov minulého storočia, keď archeológovia odkryli na Newfoundlande (lokalita L’Anse aux Meadows) zvyšky vikingského osídlenia. Pozostatky ďalšieho možného sídla objavili v roku 2012 aj na Baffinovom ostrove či na iných miestach v Kanade.
V súčasnosti sa už príliš nepochybuje o tom, že Vikingovia skutočne dosiahli americký kontinent niekedy na prelome 10. a 11. storočia. Podľa Ságy Erika Červeného (Eiríks saga rauða) cestoval moreplavec Leif Erikson do Grónska, keď ho zastihla búrka a odviala ho k Novému svetu. Videl tu široké lesy i vinič, podľa ktorého dal novej zemi aj názov – Vinland, teda Zem vína.
Podľa takzvanej Ságy Grónčanov (Grænlendinga saga), Leif získal informácie o novej zemi na západe od Islanďana menom Bjarni Herjólfsson. Toho tam zaviala búrka niekoľko rokov pred Eriksonom.
Zem plochých kameňov
Leif Erikson nazval nové územie podľa toho, čo videl. Sága o Grónčanoch spomína Helluland (Zem ploských kameňov), ktorá sa spája s Frobisherovou zátokou na Baffinovom ostrove alebo severným cípom Labradora. Markland (Zem lesov) vraj označuje strednú časť Labradoru a Vinland môže odkazovať na Záliv svätého Vavrinca, respektíve Newfoundland.
Po Leifovi nasledovali podľa Ságy Grónčanov aj ďalšie expedície na západ. Zaujímavé je, že o krajine menom Markland píše ešte v 14. storočí, teda zhruba 150 rokov pred Kolumbom, taliansky mních Galvaneus Flamma vo svojej knihe Všeobecná kronika (La Cronica universalis).
Ide o dejiny celého sveta, ktoré však Flamma nikdy nedokončil. Dielo bolo objavené a identifikované až v roku 2013 v súkromnej zbierke, pričom zmienka o Marklande (terra que dicitur Marckalada) sa objavuje v časti, ktorá hovorí o geografii sveta, zároveň je polemikou o tom, či sú póly sveta obývateľné. Mních argumentuje, že to možné je a za príklad dáva práve aj túto tajomnú zem.
„Ďalej na západ [od Grónska, pozn. red.] je ďalšia zem, zvaná Markland, kde žijú obri; v tejto zemi sú budovy z obrovských kusov kameňa, ktoré by nemohol nik iný postaviť, okrem veľkých obrov. Sú tam tiež zelené stromy, zvieratá a veľké množstvo vtákov. Avšak žiadny námorník zatiaľ nedokázal naisto zistiť nič o tejto zemi či o jej črtách,“ píše Flamma.
Mohlo by teda ísť o prvú zmienku o Amerike, ktorá nepochádza zo severských zdrojov. Toľko k tejto zaujímavosti. Existujú však teórie, ktoré posúvajú objavenie či kontakt s americkým kontinentom ešte hlbšie do minulosti.
Ananás či kukurica
Podľa niektorých teórií dosiahli americký kontinent už Rimania. Dokazovať to majú viaceré ojedinelé nálezy z Nového sveta, ktoré sa však všeobecne neprijímajú. Ide napríklad o viaceré umelecké vyobrazenia ovocia z rímskych čias, ktorého súčasťou je údajne aj ananás.
Podľa prevládajúceho názoru botanikov ide v skutočnosti o šišku borovice stredomorskej, ktorá sa pestuje už od staroveku pre jej jedlé semená. Tomuto druhu šišky však chýbajú na vrchu listy, ktoré sú pri údajných „ananásoch“ vyobrazené na viacerých mozaikách či maľbách.
Ďalší potenciálny dôkaz má byť terakotová soška zobrazujúca hlavu človeka. Našla sa v hrobe neďaleko mesta Mexico City v lokalite Calixtlahuaca. Hrob je ešte z doby pred príchodom Európanov, pričom soška podľa niektorých názorov nesie nápadnú podobnosť s rímskym umením.
Samotná hlava má podľa proponentov tejto teórie európske črty. Jej vek určilo datovanie na približne 200 rokov po Kristovi, plus mínus štyristo rokov, čo spadá aj do obdobia starovekého Ríma. Podľa viacerých vedcov a expertov je však nález aj datovanie sošky poznačené viacerými problémami, pričom napríklad meranie veku bolo autormi teórie o rímskom pôvode interpretované nesprávne.
Spor o proso
„Podozrivých“ nálezov je viacero. Pri pobreží Brazílie objavili v 70. a 80. rokoch minulého storočia amfory, ktoré nápadne pripomínajú tie z rímskych čias. Podľa pravdepodobnej verzie udalostí ide o reprodukcie, ktoré si dal na zákazku vyrobiť istý boháč z Rio de Janeira okolo roku 1960.
Aby chytili požadovaný punc „starobylosti“, hodili ich do mora, ale časť z nich sa stratila. Objavili ich až neskôr potápači, pričom nález sa jednoducho nesprávne interpretoval – či už omylom, alebo naschvál.
Rímsky spisovateľ z prvého storočia po Kristovi Plínius starší zasa v jednom zo svojich diel píše o plodinách, ktoré podľa niekorých interpretácií pochádzajú z Ameriky. Ide napríklad o rastlinu, ktorú nazýva indické proso, pričom jej opis niektorým ľuďom pripomína kukuricu.
To, že ide skutočne o proso, však poznamenáva už v 16. storočí španielsky historik Jozef De Acosta. „Proso, ktoré prišlo z Indie do Talianska desať rokov predtým, než o ňom písal Plínius, skutočne pripomína kukuricu,“ píše De Acosta.
Hlásia sa aj Čínania
Rímsky kontakt s americkým kontinentom sa všeobecne neprijíma, pričom rukolapné, vedeckou obcou akceptované dôkazy chýbajú. Podobné je to aj pri mnohých iných teóriách o predkolumbovskom objavení Ameriky, napríklad Číňanmi.
Spomenúť možno mapu sveta, ktorú v roku 2001 objavil v šanghajskom antikvariáte právnik Liou Kang. Vzniknúť vraj mala v období dynastie Ming, keď čínskemu cisárovi slúžil slávny moreplavec a admirál Čeng Che (prvá polovica 15. storočia). Takzvaný zemevid veľmi verne zobrazuje Južnú aj Severnú Ameriku vrátane vodných tokov. Pripomeňme, že Čeng Che viedol obrie čínske flotily na výpravy, v rámci ktorých doplával aj do Indonézie, Indie, na Arabský polostrov či do Somálska.
Čínska mapa je však podľa odborníkov neskorou kópiou európskej mapy zo 17. storočia. Používa napríklad zobrazenie sveta na dvoch kruhoch, bežné len v Európe a cudzie pre Čínu. Na mape sú tiež ako najvyššie vrchy sveta označené Himaláje, čo je údaj známy až z 19. storočia.
Zaujímavejšia je možnosť, že Južnú Ameriku dosiahli ostrovania z dnešnej Oceánie. V roku 2013 objavili vedci polynézsku mitochondriálnu DNA v zuboch lebiek domorodého kmeňa Botocudo z 19. storočia. Ten pôvodne žil v juhovýchodnej časti Brazílie.
Pravdepodobná odpoveď je zrejme opäť tá menej zaujímavá. Polynézska DNA sa do Brazílie dostala podľa vedcov skôr prostredníctvom obchodu s otrokmi. Do krajín Južnej Ameriky doviezli Polynézanov, ako aj ľudí z Madagaskaru, ktorí zdieľajú polynézsku DNA. Títo otroci sa zrejme dostali aj do oblastí, kde žil kmeň Botocudo, čo môže za zmes genetických informácií.
Teórií o skoršom objavení Nového Sveta je mnoho. Okrem Vikingov však nemáme jednoznačne dokázané žiadne iné osídlenie Ameriky pred príchodom Krištofa Kolumba, prirodzene, s výnimkou domorodých obyvateľov. Napriek tomu je to téma, ktorá dodnes fascinuje ľudí z celého sveta.