Týmito slovami začína Rachel Chapmanová článok v New York Times o požiari Kostola sv. Libora v St. Louis v štáte Minnesota. Jej slová by neboli ničím zvláštne, keby bola reč o skutočnej svätyni. Respektíve, ony aj sú o svätyni, tá však už medzitým prestala slúžiť svojmu účelu a našli jej iný účel. Podivuhodne iný.
Kostol, ktorý 29. júna zachvátili plamene, už niekoľko rokov neslúžil ako miesto kresťanskej úcty, ako by sa mohlo zdať. V roku 2012 ho začalo združenie Sk8 Liborius [ide o slovnú hračku, keďže patrocínium kostola bolo pôvodne z angličtiny „St. Liborius“ a skratka Sk8 sa v angličtine číta ako skejt, pozn. red.] prerábať na skatepark.
Pôvodná katolícka stavba sa začala stavať ešte v roku 1850 pre nemeckých prisťahovalcov, ktorí prišli do mesta St. Louis. Neskôr sa však počet katolíckeho obyvateľstva – aj obyvateľov celkovo – začal znižovať a v dôsledku toho sa v roku 1992 kostol prestal využívať.
Z chrámu sa dočasne stal útulok pre ženy, aj ten však neskôr pre rastúce náklady na údržbu zatvorili. V roku 2012 získal stavbu do svojho vlastníctva David Blum a začala sa postupná premena kostola na skatepark. Tento nápad vzišiel z túžby vytvoriť zmysluplnú komunitu pre deti, v ktorej by mohli tráviť voľný čas a nemuseli by sa flákať po uliciach.
Nábožensky cítiacemu človeku je pri tých riadkoch smutno, pretože medzi uctievaním Boha a zábavou je istý neprekonateľný rozdiel. Napokon, poznáme to aj zo Slovenska, keď sa zo synagógy stalo fitnes či v Trnave kaviareň. Vo Švédsku si futbalista Zlatan Ibrahimovič z chrámu, ktorý si kúpil, urobil obytný priestor. Nejakým spôsobom to vypovedá o duchovnom stave našich spoločností. A časť ľudí to nepochybne pohoršuje.
Vráťme sa však do Ameriky a mesta St. Louis. „Pred niekoľkými rokmi sme sa s priateľmi spojili, aby sme premenili Kostol sv. Libora, národne registrovanú historickú pamiatku a najväčší novogotický kostol západne od Mississippi, na komunitný priestor. (...) Zamilovala som sa do myšlienky poskytnúť novej generácii detí zo St. Louis veľkolepé miesto, kde by boli vítané a kde by ich nikto nikdy neodohnal,“ píše Rachel Chapmanová, členka predstavenstva Sk8 Liborius, v článku pre New York Times.
Skejtbording predstavuje podľa Chapmanovej „prirodzene sociálne inkluzívny šport“, preto považovala spoločenstvo skejtujúcich ľudí za vhodné aj pre tínedžerov z chudobných častí St. Louis, ktorí by sa tu mohli cítiť prijatí a zároveň by sa stretli aj s profesionálnymi medzinárodnými skejtbordistami, ktorí údajne takto prerobený kostol vyhľadávali tiež.
Myšlienka zhromažďovať mládež a vytvoriť pre ňu priestor na voľnočasovú športovú aktivitu by mohla byť síce chvályhodná, no jej realizácia na posvätnom mieste predsa len slovenského či nábožensky založeného čitateľa pohoršuje. A úplne nápadu podlamuje nohy presvedčenie, že ide o dielo Ducha Svätého.
Ušľachtilý nápad, pochybná realizácia
V roku 2012 dobrovoľníci započali prestavbu kostola na zamýšľaný komunitný priestor. Upratovacie a stavebné práce trvali až do roku 2014, o dva roky neskôr sa podarilo založiť aj neziskovú organizáciu Liborius Urban Art Studios.
Okrem skejtovania mladých sem miestni rodičia privádzali svoje deti, aby sa povozili na trojkolkách. Medzi ďalšie aktivity však patrili napríklad bezplatné hodiny jogy, vystúpenia reperov, metalových kapiel či dubstepových dídžejov. Prichádzali sem aj queer korčuliari. Kuriozitou je korčuliar, ktorý podľa Chapmanovej slov „pre vlastné pohodlie uprednostnil kostým dinosaura“.
Bývalý Kostol sv. Libora bol zrejme svedkom mnohých počinov, ktoré s pôvodne kresťanskou stavbou nemali veľa spoločného.
Iniciátori nápadu to, samozrejme, vidia inak. Práve Chapmanovej článok, ktorému nemožno uprieť dobrý úmysel, dokonca vzťah ku kostolu, však ukazuje, aké hlboké rozdiely sú medzi nábožensky a sekulárne založenými ľuďmi.
Sk8 Liborius bol podľa Chapmanovej „krásnym miestom na mieste, ktoré krásou nebolo známe. Niektoré z pôvodných vitráží kostola boli stále neporušené. Kobaltová modrá, kanárikovo žltá a ružové odtiene zobrazovali príbehy Nového zákona. Čiastočne rozbitý portrét Matky Márie, cez ľavé oko jej vykúka konár stromu. (...) Steny zdobili nástenné maľby miestnych umelcov. Jediné pravidlo bolo: žiadne zakrývanie pôvodného náboženského umenia“. Toto kontroverzné spojenie sakrálneho priestoru so skateparkom vyústilo napríklad do „spolunažívania“ grafiti s posvätnými maľbami.
Zarážajúci je však fakt, že túto prestavbu kostola považovali jej iniciátori prakticky za Božie dielo. „Keď ste prechádzali otvoreným priestorom v tvare kríža, ktorý viedol k oltáru, kde ležali ako obeta desiatky rozbitých skateboardov, nebolo možné necítiť Ducha Svätého,“ netajila sa Chapmanová pochybnou – a pre nábožensky založeného človeka heretickou – myšlienkou.
Združenie chcelo neskôr v priestoroch kostola vytvoriť „miesto, kde môžu umelci a hudobníci robiť svoje umenie a kde sa ľudia môžu učiť remeslám ako zváranie a spracovanie dreva“, uvádza sa v inom článku na webe Hyperallergic. K dispozícii mal byť v interiéri aj nocľah s raňajkami, čo by financovalo umelecké centrum. Túto myšlienku sa však už zrealizovať nepodarilo.
„Dielo“ prekazil požiar
Hoci podľa Chapmanovej proces budovania Sk8 Liborius trval viac ako desaťročie, komunita si väčšiu pozornosť získala až počas tohtoročného leta pre nešťastnú udalosť s požiarom. Ten vypukol 29. júna.
Oheň zachvátil Kostol sv. Libora zatiaľ z neznámych príčin. Poškodil pritom veľkú časť stavby, strecha zhorela prakticky do tla.
1800blk of N. 18th - Two story masonry church (converted into an indoor skate park), heavy #fire showing in the rear. One line deployed. #STLCity
— St. Louis Fire Dept (@STLFireDept) June 29, 2023
Hook & Ladder 1 is first due.
Battalion 1 is in Command. pic.twitter.com/KdDnBFJdrj
„Roky nášho neutíchajúceho optimizmu sa zmenili na trosky. Bolo to zdrvujúce. To, že všetko vôbec existovalo, bol zázrak,“ popísala svoju frustráciu Chapmanová.
Zároveň však vyjadrila nádej vďaka záujmu dobrovoľníkov o obnovu kontroverzného komunitného centra: „Po požiari sme organizovali mimoriadne stretnutia komunity. Viac ako dvesto dobrovoľníkov prišlo, aby zabezpečili budovu a upratali neporiadok, ktorý po sebe oheň v štvrti zanechal. Skupina žiakov základnej školy vyzbierala peniaze pomocou stánku s limonádou. Plánujeme rekonštrukciu.“
Komunita sa tak znova pokúsi zachrániť kostol. Rovnaký cieľ – záchranu – deklarovala aj pri „ujatí“ sa stavby v roku 2012. Na povrch sa však derie otázka, do akej miery vôbec môžeme hovoriť o záchrane, keďže sakrálna stavba už viac neslúži svojmu účelu.
Hoci nadšenci prestavby kostola si kládli za povinnosť zachovať pôvodné sakrálne umenie v chráme, zhanobili ho doplnením grafiti, ktoré už s pôvodnou náboženskou úctou na danom mieste nemá dočinenia. Človek sa opäť pristaví pri myšlienke, ako takéto spojenie môže niekto ospravedlňovať, či dokonca vnímať duchovne. Inde by to bol prejav chuligánstva a nekultúrnosti, v článku v americkom denníku sa to považuje za duchovno.
Výstrelkom hrubého zrna a prejavom neúcty voči kresťanskému cíteniu je považovanie zničených skejtbordov za akýsi druh obety, akoby sa tu stále sprítomňovala najvyššia obeta v kresťanskom ponímaní. Hereticky navyše vyznieva „pociťovanie Ducha Svätého“ na tomto mieste.
Keď sa vyskytol požiar a následne sa pozbieral tím dobrovoľníkov na pomoc s prácami okolo kostola, Rachel Chapmanová poznamenala, že „komunita nie je budova a St. Louis je neuveriteľne nezlomné“. Demonštrovala tým predovšetkým silu spoločenstva, ktorého tmelom nie je v prvom rade budova sama osebe. Nevedome však vyjadrila aj inú zásadnú pravdu.
Miestom zhromaždenia pre priaznivcov skejtbordovania nemusel byť nevyhnutne kostol. V mene akejsi záchrany chrámu sa však iniciátori rozhodli realizovať svoj nápad práve tam. Tu však čitateľ vníma aj to, že kresťanská komunita – akokoľvek malá – je zodpovedná aj za to, čo sa s chrámami stane, aj keď sú zatvorené a neplnia svoj účel.
Hoci by argument v prospech združenia Sk8 Liborius mohol znieť, že sa chrám aspoň využije, nie je to tak. Interiér kostola prirodzene nepredstavuje vhodný priestor pre skatepark, ten sa vnútri musel vybudovať nanovo. Rovnako ako sa mohol vystavať kdekoľvek inde.
Kostol sv. Libora sa premenou na skatepark už nevyužíva na svoj pôvodný účel. Navyše sa v obnovenom Sk8 Liborius neraz organizovali aj podujatia, ktoré sa s kresťanstvom rozchádzajú. Vytratila sa tak dôstojnosť a úcta, ktoré si posvätné miesto z vlastnej prirodzenosti žiada.
Navyše o svätom biskupovi Liborovi, patrónovi kostola, sa hovorí, že sa usiloval o povznesenie náboženského života ľudu a svoje príjmy využíval okrem iného aj na stavbu chrámov. Určite z nich však netúžil mať skateparky, ale miesta pravej a zbožnej úcty. Aj preto nemožno spomínané počiny považovať za akceptovateľné. Či už ide o synagógy, evanjelické chrámy alebo katolícke kostoly.