Kardinál Arizmendi pripravil finálnu verziu obradu, ktorú biskupi schválili na plenárnom zhromaždení Mexickej biskupskej konferencie v apríli pomerom hlasov 103:2. Navrhovaný obrad sa pôvodne týkal len diecézy San Cristóbal de las Casas, následne ho však mexickí biskupi rozšírili na „všetkých pôvodných obyvateľov krajiny.“
Kontext vzniku mayského obradu
Kardinál Arizmendi vo viacerých rozhovoroch vykreslil kontext prípravy nového mayského obradu. Diecéza San Cristóbal de las Casas bola v posledných desaťročiach pod drobnohľadom Vatikánu pre viaceré obvinenia zo synkretizmu, náboženského indiferentizmu, no dôvodom bola aj značná popularita stáleho diakonátu ženatých mužov. Ich manželky boli považované za akési „spoludiakonky“ s manželmi. Vatikán v roku 2000 nariadil, aby biskupi pri udeľovaní diakonského svätenia nevkladali ruky aj na hlavu manželky diakona, čo bola dovtedy bežná prax. Malo sa tak zabrániť nežiaducim asociáciám spojeným s týmto gestom. Rím priškrtil aj počet diakonských svätení, keďže farnosti spravovalo 340 ženatých trvalých diakonov a len necelá stovka celibátnych kňazov.
Vtedajší prefekt Kongregácie pre Boží kult, kardinál Francis Arinze, informoval diecézu San Cristóbal de las Casas, že bolo prijaté rozhodnutie „pozastaviť prípadné vysviacky stálych diakonov, kým sa nevyrieši základný ideologický problém“, a koncept kňazského celibátu by mal byť posilnený. Kardinál Arinze dodal, že „tvorba ďalších kandidátov na trvalý diakonát bude prerušená. Je skutočne nespravodlivé voči týmto verným kresťanom povzbudzovať nádej (na manželské kňazstvo) bez reálnych vyhliadok.“ Prefekt preto nariadil odstrániť z direktória všetky pasáže, ktoré by mohli vzbudzovať v ženatých diakonoch nádej na neskoršie prijatie kňazského svätenia.
Zmenu klímy priniesol súčasný pontifikát. Kardinál Arizmendi vo viacerých rozhovoroch spomenul, ako ho súčasný pápež už v roku 2013 povzbudzoval, že trvalý diakonát by mohol byť veľmi vhodným riešením v domorodých komunitách, preto ho treba podporovať. Súčasne s opätovnou podporou trvalého diakonátu privítal pápež František aj myšlienku nového obradu, ktorý by reflektoval požiadavku inkulturácie, rovnako ako v prípade takzvaného Amazonského obradu.
Toto odporúčanie obsahuje aj postsynodálna exhortácia Querida Amazonia v bode 92. Mexickí biskupi pápežovi počas návštevy ad limina vo februári tohto roka oznámili, že po vlastnom odobrení mu zamýšľajú poslať už konkrétny návrh nového obradu na schválenie.
Je kritika mayského obradu oprávnená?
Súčasný biskup diecézy San Cristóbal de las Casas Rodrigo Aguilar Martinez označil nový obrad ako „rímsky obrad upravený na domorodé pomery v troch hlavných bodoch: ide o modlitby vedené ‚predsedom‘ (principálom), ktorý je morálne bezúhonným laikom; potom je to obrad okiadzania, ktorý vykonávajú najmä ženy, a niektoré domorodé ďakovné tance ako forma modlitby na konci omše.“
Práve tieto tri uvedené prvky sú predmetom kritiky nového mayského obradu, ktorý teraz skúma Vatikán. Zodpovedajúc trom adaptačným krokom sformulovali kritici tri námietky: Laicizácia, feminizácia a náboženský synkretizmus.
Marcová verzia ešte podrobne vysvetľovala úlohu principála, ktorého má celebrujúci kňaz predstaviť spoločenstvu veriacich navrhovanou formuláciou: „Bratia, s odovzdaným srdcom, vedení principálom, modlime sa spoločne k Bohu...“ Relevantnosť prinicipála sa podľa návrhu má prejaviť pri nedostatku kňazov v diecéze, pričom jeho úlohu môže vykonávať muž alebo žena, ktorých vyberie farnosť a následne potvrdí biskup. Kriticky je vnímaná aj úloha laického „incenzora“ (okiadzača), ktorý má tiež prebrať úkony doposiaľ štandardne určené kňazovi alebo diakonovi.
Liturgický tanec má podľa kritikov zasa indikovať pohanské elementy mayského náboženstva nezlučiteľné s katolicizmom a rozhorčene pripomínajú svätú omšu celebrovanú pápežom Františkom v roku 2016 v rámci návštevy Mexika. Okrem aktívnych „žien okiadzačiek“ počas jej slávenia pápež pripustil, že „celibát nie je jedinou formou kňazskej existencie.“ Bol to práve on, kto dva roky pred svojou návštevou po dlhšej pauze znova dovolil svätenie ženatých trvalých diakonov.
Líniu inkulturácie načrtol pápež František už v spojitosti s takzvaným konžským rítom, ktorý je prvým schváleným inkulturovaným latinským obradom po Druhom Vatikánskom koncile. Pápež zdôraznil, aké je dôležité „začleňovať do liturgie mnohé prvky z vlastnej skúsenosti domorodcov s ich vnútorným vzťahom k prírode a podnecovať domorodé vyjadrovanie viery spevom, tancom, obradmi, gestami a symbolmi. Už Druhý Vatikánsky koncil požadoval zvýšiť úsilie o inkulturáciu v liturgii domorodých národov, ale uplynulo viac ako päťdesiat rokov a doteraz sme v tomto smere urobili len malý pokrok.” (Querida Amazonia 82)
Pripomeňme, že viac ako miliarda členov Katolíckej cirkvi po celom svete je rozdelená do viacerých obradových tradícií, pričom dvadsaťtri východných katolíckych cirkví vytvára až päť obradových tradícií. Západná cirkev zasa okrem väčšinového rímskeho obradu pozná aj lokálne ríty, ako napríklad ambroziánsky či mozarabský.