Čítal som pekný článok o tom, že niekto napočítal, že nás zachránia batériové úložiská. Akurát sa totálne pomýlil. Problém je, že (svoju prognózu) naplánoval na rok 2045, keď už bude poberať nejaký vládny dôchodok a bude mu úplne jedno, že to nefunguje. Osobne si myslím, že obnoviteľné zdroje sú fajn, ale niekto by mal povedať aj, čo ten zvyšok.
Čo má čitateľ pochopiť pod pojmom batériové úložisko?
Ak chceme mať všetko z OZE, potrebujeme zabezpečiť, aby sme mali elektrinu bez výpadkov. Na to treba postaviť dieselové generátory a plynové turbíny schopné rýchlych štartov [ktoré zabezpečia elektrinu v čase, kedy nefúka vietor alebo nesvieti slnko, pozn. red.]. A tiež budeme musieť postaviť zariadenia na akumuláciu - batérie.
Naša spoločnosť TIS spoluvlastní najväčšiu batériu na Slovensku. Toto zariadenie na akumuláciu elektriny stojí v areáli spoločnosti Chemosvit Energochem. Takže v tejto chvíli spoluvlastníme vo Svite najväčšiu, 5,2 megawattovú batériu na Slovensku. Vďaka našej dcérskej spoločnosti sme tiež spoluakcionármi najväčšieho batériového úložiska v Česku. Teraz staviame dieselové farmy na poskytovanie podporných služieb pre SEPS.
Na akumuláciu elektrickej energie pre prípad nedostatku elektriny v sieti slúžia aj prečerpávajúce elektrárne, ktoré v čase prebytku načerpajú vodu do vysokých miest, aby ju v čase nedostatku naspäť uvoľnili, čím generujú elektrinu. Akú veľkú úlohu zohrávajú v akumulácii? Dajú sa nahradiť batériami?
Spočítal som, akú veľkú plochu by sme potrebovali, aby sme dokázali akumulovať elektrinu, ktorú je možné “uložiť“ na Prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh. Vyšlo mi 27 futbalových ihrísk. A to ten Čierny Váh zase z pohľadu potrieb akumulácie OZE pre potreby Slovenska nie až taký zázrak. Reálna akumulácia je tak na šesť hodín, a to je len zlomok slovenskej spotreby. Z hľadiska riadenia sústavy je to pre dispečera vynikajúci nástroj, ale určite nezaručí, že by sme tú spotrebu pokryli len z OZE.
Do roku 2030 by malo mať Slovensko podľa EÚ 45-percentný podiel obnoviteľných zdrojov energie, čo sa pre nás, s vyše 60-percentným podielom jadrovej elektrárni, javí ako totálne nemožné. Čo si o tom myslíte?
Pamätám si, ako nám kedysi súdruhovia dávali veľké ciele a potom sa to jednoducho nestihlo, ani objektívne neskontrolovalo. Lebo bolo jasné, že to boli nezmysly. Dobre sa však pri tom tlieskalo. A teraz znova niekto, kto sedí pri stole v Bruseli, vidí, ako to má "doma v záhrade" a myslí si, že to môže univerzálne aplikovať. Za tým stolom sedia občas krátkozrakí ľudia.
Dlhé roky ste pôsobili ako riaditeľ obchodu v SEPS. Boli ste tak aj pri príprave synchronizácie prenosovej sústavy medzi Slovenskom a Ukrajinou. Aké sú vaše skúsenosti z tohto dlhoročného procesu?
Toto treba rozdeliť na dve časti. Prvá vec je obchodná spolupráca s Ukrajinou, kde aj v minulosti boli isté legislatívne bariéry. Hlavne na ukrajinskej strane, pretože na rozdiel od našej legislatívy tá ukrajinská, alebo aspoň podľa toho, ako nám ju interpretovali naši partneri na Ukrajine, bola rigídnejšia. Niektoré veci napríklad neboli pre zahraničné subjekty vôbec možné. Treba si ale uvedomiť, že úloha SEPS nebola a nie je robiť biznis, ale servis pre účastníkov trhu.
Čo to znamená?
Že pri obchodovaní je úlohou prevádzkovateľa prenosovej sústavy technicky zabezpečiť obchodníkom, aby mohli elektrinu na Ukrajinu doviezť alebo naopak ju vyviezť. A teda napríklad aj obchodne a zmluvne umožniť rezervovanie profilu na jej prenos. Toto bol boj aj beh na dlhú trať. Snažili sme sa nejakým spôsobom uľahčiť subjektom prenos elektriny cez ukrajinský profil, išlo to však dosť ťažko.
Prečo?
Aj napriek snahe na všetkých úrovniach sa nám žiaľ nepodarilo nastaviť štandardný spôsob prideľovania kapacít či už v spoločnej aukčnej kancelárii SK/UA, alebo v Joint Allocation Office (JAO), ktorá má pre obchodníkov zabezpečiť takzvaný „one stop shop“ [prístup k službám na centralizovanom mieste, pozn. red.].
Pokiaľ viem, tak teraz došlo aj k dohode, že Ukrajina bude súčasťou spoločného prideľovania kapacity. To znamená, že to, o čom sme ich možno prvýkrát začali presviedčať pred viac ako 15 rokmi a oni aktívne hľadali dôvody, prečo nie, tak odrazu tie dôvody pominuli. Tu by som ale zdôraznil, že od môjho odchodu zo SEPS nemám informácie o tom, ako pokračovali negociácie okrem oficiálnych viac menej PR informácií, ktoré boli publikované.
Môžete to vysvetliť?
Predstavte si, že máte most cez Dunaj a budete platiť mýto aj na Slovensku aj v Maďarsku. Takto to fungovalo na hranici s Ukrajinou (pre elektrinu). A ešte, aby to bolo komplikovanejšie, tak si musíte kúpiť na oboch stranách časenku, kedy môžete prejsť cez ten most. Napríklad, že na Slovensku si ju kúpite na 9:30, ale prídete do Maďarska a zistíte, že voľný čas prechodu je len o 11:00. Čiže v tej chvíli si ich kúpite tam aj tam, ale nebudete kompatibilný. Takto nejako to vyzeralo na tej slovensko-ukrajinskej hranici.
Všade vo svete je tá mýtna búdka jedna a výnos z mýta sa delí medzi obe strany. No na tom ukrajinskom moste to bolo tak, že boli búdky z jednej strany i z druhej strany a mohlo sa vám stať, že jedna vás pustila a druhá nie, aj keď ste zaplatil. Toto bol ten základný problém a keďže existuje centrálne miesto, JAO, kde sa prideľujú kapacity pre väčšinu profilov v Európe, tak nemá zmysel, aby Slovensko malo vlastnú kanceláriu pre prideľovanie kapacity a Ukrajina tiež.
Naviac je potrebné výpočty a prideľovanie koordinovať aj s Maďarskom a Rumunskom. Tí obchodníci z toho majú diskomfort. Môže sa im stať, že nezískajú profil, pričom je tu centrála, ktorá to môže robiť lepšie. Oni sa tomu vyhýbali, tvrdili, že legislatíva to nedovolí, avšak v poslednej dobe vyzerá, že sa čosi zmenilo a ukrajinský prevádzkovateľ sústavy predsa len pôjde do JAO v Luxemburgu, kde rovnako ako všetky ostatné štáty, bude prideľovať svoje kapacity.
A druhá vec?
Tá sa týka technickej stránky. Technicky je problém v tom, že Ukrajina nebola pripojená k západoeurópskej sieti. Od Poľska, Slovenska, Maďarska až po francúzske pobrežie je sústava prepojená, čiže všetci máme v zástrčke tú istú frekvenciu. Takže keď je sústava taká veľká, sme odolnejší aj voči prípadným lokálnym poruchám a výpadkom.
Ukrajinská sústava bola historicky pripojená na ruskú. Aj my sme boli kedysi pripojení na Rusko. Deliaca línia predtým bola v bývalom východnom Nemecku. Mal som tú česť byť zapojený do technických prác súvisiacich s tým, aby sme sa aj my, dnešné krajiny V4, mohli pripojiť k západnej Európe. Plánovali a chystali sme to, museli sme najprv splniť základné technické podmienky, ktoré má západná sústava nastavené. To znamenalo obrovské investície, ktoré museli zainvestovať Slovensko, Česko, Maďarsko aj Poľsko.
No a v podstate presne tieto isté kroky musela podniknúť aj Ukrajina, keďže žiadala, aby mohla byť fyzicky pripojená. Ukrajina ešte mala takú špecifickú črtu, že bola z elektrického hľadiska rozdelená akoby na dve krajiny. Do Mukačeva viedlo priame spojenie zo Slovenska, z Maďarska a Rumunska, teda táto malá časť bola pripojená k západnej sieti a ten zvyšok k Rusku.
Ako to vyzeralo na začiatku procesu pripojenia Ukrajiny?
Na začiatku bolo treba dokázať spôsobilosť Ukrajiny uregulovať sa. Teda práve regulačné služby, čo teraz idú do popredia, ktoré slúžia na udržanie frekvencie alebo plánovaného salda na hraniciach. Práve v čase, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, bol naplánovaný test v rámci pripojenia Ukrajiny k západnej Európe. Mala to byť otázka len niekoľkých dní a Ukrajina mala byť znova odpojená. Potom by dostala nejaké domáce úlohy, čo všetko ešte má dorobiť na to, aby mohla byť pripojená nastálo.
Zaútočilo na ňu však Rusko a tým pádom sa urobil taký politický savior [záchranca, pozn. red.], a Ukrajina ostala pripojená k západnej Európe. To, čo sa tam udialo potom, bolo, že boli zničené nejaké továrne, teda Ukrajina sa stala (bez týchto odberateľov) chvíľkami prebytková a chvíľkami nedostatková. Ale treba povedať, že je tam vojna, takže aj v tejto chvíli je obchod na ukrajinskej strane limitovaný, čo je asi normálne, keď je krajina vo vojnovom stave a elektrina je komodita, na ktorú štát musí dozerať.
Technicky to podľa vás bolo v poriadku? Nemohlo náhle pripojenie ohroziť našu sústavu?
Asi to nebolo z hľadiska naplnenia technických štandardov úplne na 100 percent, ale to je môj názor, ktorý mi objektívne nikto nepotvrdí. A čo sa týka ohrozenia, keby došlo k nejakým technickým problémom, sú tam automatické systémy, ktoré by tie vedenia odpojili.
Neviem tiež, aký presne je status Ukrajiny z pohľadu penalizácií v prípade, keď nedodržiava svoje povinnosti. V Európe je totiž každý zodpovedný za problémy, ktoré spôsobuje ostatným partnerom. Toto by bola možno zaujímavá otázka práve na SEPS, že ako je to teraz vyriešené finančne a zmluvne. Či je to nejakým spôsobom ocenené. Je jasné, že Ukrajina aj z dôvodu vojny a technických nedokonalostí, ktoré tam boli v čase, keď už ostala pripojená, mohla spôsobiť zvýšené náklady zvyšku Európy. ale obávam sa, že detaily ohľadom tohto sa nedozvieme. To je niečo, o čom sa nehovorí a je to súčasť pomoci napadnutému štátu.
