Postihnutý Libanon už nie je pre svet zaujímavý, no mal by byť

Ani rok po hrozivom výbuchu v bejrútskom prístave neprestáva v krajine hlboká kríza. Libanon je na pokraji kolapsu, inflácia stúpa raketovou rýchlosťou a politické napätie sa stupňuje.

Takmer presne pred rokom, 4. augusta 2020 okolo šiestej hodiny večer, explodovalo v sklade blízko kresťanskej štvrte 2 750 ton zle uskladnených chemikálií a následky boli fatálne: 300 mŕtvych, viac ako 6-tisíc zranených a 300-tisíc zdevastovaných príbytkov. Odborníci dnes hovoria o jednej z najmasívnejších neatómových explózií, ktorú kedy zaznamenali. Pocítili ju až na Cypre, ktorý je vzdialený asi 240 kilometrov.

Zničených bolo viac ako sto kostolov, kláštorov či škôl, nemocnice, centrá pomoci núdznym i bežná občianska infraštruktúra. Centrum mesta, v ktorom sa nachádza starobylá kresťanská štvrť, bolo na niekoľko dní paralyzované, pokryté troskami a prachom, bez telefónneho spojenia či vody.

Na internete sa šírilo svadobné video, v ktorom nevesta stála na námestí, keď sa priamo pred objektívom kamery prehnala tlaková vlna, všetko sa zahalilo do prachu a nastávajúci sa rozbehol chrániť svoju budúcu manželku.

„V jednej sekunde nastalo v kresťanskej štvrti viac škody ako za roky civilnej vojny,“ povedal Samer Nassif, katolícky kňaz z Bejrútu v rozhovore pre pápežskú nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá okamžite reagovala na tragédiu dobročinnou zbierkou. Slovenskí dobrodinci nadácie ACN vtedy za dva týždne prispeli celkovou sumou takmer 180-tisíc eur. Vďaka ich štedrosti dostalo 5-tisíc rodín potravinovú pomoc a s ňou prežili nasledujúce týždne.

Nabil – dieťa šťasteny, ktoré sa narodilo dvakrát

V ten istý deň sa v Nemocnici svätého Juraja, najstaršej v meste, ktorá leží priamo v centre mesta blízko prístavu, narodil maličký Nabil. Syn 32-ročného učiteľa Jada a jeho manželky Christelle ležal v postieľke, keď sa nemocnica otriasla v základoch. „Všetko lietalo vo vzduchu a myslel som si, že sa začala vojna,“ povedal pre nadáciu ACN krátko po katastrofe čerstvý otec. V čase výbuchu bol priamo v nemocnici: „Prirodzene, moja prvá myšlienka bola na manželku a dieťa. Bol to jednoducho zázrak. Pomedzi trosky som chodbami bežal do izby a našiel som Nabila ležať v postieľke. Bola priamo za rozbitým oknom a Nabil bol zasypaný sklom. Nemal však na sebe ani jednu ranu. Môžem len ďakovať Bohu za tento zázrak.“

Jad hovorí celkom ako patriot, že napriek všetkým ťažkostiam pracuje a zápasí, aby budoval „krajinu, ktorú miluje“. No tiež priznáva: „Tento výbuch zmenil náš život. Ak tu chceme ostať žiť, potrebujeme mať aj bezpečie a potrebujeme vidieť, že niekomu na nás – špeciálne na kresťanoch – záleží. Cítime sa opustení a zabudnutí vo vlastnej krajine.“

Emigrácia, imigrácia a politické napätia

V krajine dnes žije 6 až 7 miliónov ľudí, z čoho asi 1,5 milióna sú utečenci zo Sýrie a ďalších krajín Blízkeho východu. Asi 12 miliónov Libanončanov žije už dnes v zahraničí, najmä v Brazílii a v USA, ďalej v Argentíne, Mexiku a Čile alebo aj v Austrálii. Veľká časť Libanončanov má teda už príbuzných mimo krajiny. Odchod z krajiny sa začal už koncom 19. storočia, keď sa odohrávalo vraždenie kresťanov zo strany islamskej sekty drúzov. Neskôr situáciu skomplikovali konflikty v regióne, vojna medzi Izraelom a Palestínou, občianska vojna a príliv utečencov.

Od výbuchu v prístave, teda za posledný rok, zaregistrovali na veľvyslanectvách štátov Európskej únie, Spojených štátov a Kanady viac ako 380-tisíc žiadostí o víza. Väčšina z nich pochádzala od kresťanov, ktorí sa už viac necítia doma bezpečne.

Libanon sa počas svojho najväčšieho rozmachu prezentoval ako Švajčiarsko Blízkeho východu a hlavné mesto Bejrút nosil prívlastok Paríž či Perla Východu. Po občianskej vojne, nekonečnom konflikte s Izraelom, pod vplyvom Iránu, Sýrie a Hizballáhu tieto pomenovania nadobro stratili význam.

Po rokoch sa tiež ukazuje, že formálne rozdelenie moci a vplyvu v krajine definitívne stratilo svoju funkciu. Libanon uznáva 18 náboženských skupín: 12 kresťanských, 4 moslimské, drúzov a židov. Podľa dohody zvanej Ta´if z 22. októbra 1989 sa v ústave delia politické funkcie a vplyv medzi náboženstvá. Prezident musí byť maronitský kresťan, predseda vlády sunitský moslim a predseda parlamentu šiítsky moslim. Tak isto národná rada zvaná Assemble Nationale alebo Majlis An Nuwwab sa špeciálne rozčleňuje – zo 128 kresiel majú polovicu kresťania a polovicu moslimovia, pričom obe polovice sa ďalej delia medzi jednotlivé denominácie.

Toto rozdelenie však podľa miestnych už neprináša výsledky, ale konflikty, keďže z jednotlivých náboženských skupín sa stali akési frakcie, ktoré si robia napriek. Už pred viac ako desiatimi rokmi kritizoval Issam John Darwich, arcibiskup Zahlé a Forzolu, politikov naprieč spektrom, že hľadia len na svoje záujmy a nie na dobro krajiny.

Navyše, po výbuchu v prístave je krajina prakticky už rok v politickom vákuu, problémy sa neriešia, libanonská mena preráža každý deň nové dno a potraviny dražejú. Svetová banka v správe z jari 2021 označila krajinu za potápajúci sa vrak a skonštatovala, že jej kolaps sa podobá následkom vojny. 

Nádejou sú mladí, no nesmú odísť

Cirkev je ako v mnohých iných častiach sveta v prvej línii pomoci. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi do dnešného schválila 67 projektov pomoci, medzi nimi 19 rekonštrukcií budov, potravinovú pomoc či pomoc so zvládaním prílivu 1,5 milióna utečencov zo Sýrie. Jedným z dôležitých projektov pomoci je Stôl svätého Jána Almužníka. Ide o podávanie teplých obedov pre ľudí v núdzi či v utečeneckom tábore. Tento projekt realizuje melchitská gréckokatolícka Cirkev.

Budovy sú dôležité, no dôležitejší sú ľudia. Miestna cirkev už roky pracuje s mládežou a snaží sa, aby mladí neodchádzali z krajiny, pretože počet kresťanov vytrvalo klesá. Na to, aby mladí kresťania zostali v krajine, potrebujú aj podľa ich vlastných slov vidieť aspoň nejakú nádej. „V mojej farnosti vidím, že mladým rodinám niekedy chýba aj jedlo,“ hovorí John Khoury, mladý animátor z Bejrútu. „Počas celej tejto situácie všetci potrebujeme vidieť aspoň svetielko nádeje.“

Cirkev sa prostredníctvom formácie mládeže zameriava na dôležitosť nezištnej služby, pretože tá dáva núdznemu človeku zážitok konkrétneho prejavu nádeje. „Sme vedení k tomu, aby sme sa učili ako slúžiť, ako milovať, ako pomáhať a čo robiť, keď je niekto v núdzi. To je naša revolúcia,“ hovorí John a dodáva: „Keď sa pozriete na človeka a vidíte smútok v jeho srdci a v očiach, vašou úlohou je jednoducho skúsiť niečo urobiť. Pokúsiť sa dať mu aspoň trochu nádeje.“

Čo bude ďalej?

„Libanon je viac ako krajina. Libanon je odkaz,“ bol nápis na plagátoch počas tamojšej návštevy svätého Jána Pavla II. v roku 1997. Pápež vtedy povedal: „Na tomto výnimočnom zhromaždení chcem vyhlásiť pred celým svetom, že Libanon je mimoriadne dôležitý, má historickú úlohu, ktorá sa preukazuje už stáročia: je to krajina mnohých náboženstiev, ktorá ukázala, že ľudia rôznych vierovyznaní spolu dokážu žiť v mieri, bratstve a spolupráci.“

Neradno spochybňovať svätého pápeža, no ak chcú Libanončania, aby jeho slová boli opäť pravdivé, čaká ich neľahký zápas.

Text vychádza v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá od roku 1947 pomáha trpiacim všade tam, kde sú prenasledovaní pre vieru alebo sú v existenčnej núdzi.