Nový kultúrny štát. Prečo je umenie bez bolesti problém

Vízia sa naplnila: kultúrny aparát bez odporu, bez odlišnosti, bez koreňov či rizika, že by ho mohla zachrániť priepasť dejín. To, čo bolo kedysi snom byrokratickej kultúrnej politiky, sa dnes mení na globálny experiment prostredníctvom kódu, modelov a umelej inteligencie.

V Kultúrnom štáte 2.0 sa sen o plne funkčnej kultúre stal skutočnosťou. Žiadni básnici, ktorí sa pod vplyvom noci chvejú. Žiadni bludní géniovia. Žiadny nepoddajný štýl. Namiesto toho čistá syntax, predvídateľný dosah. Umenie je pripravené na striebornom podnose. Emócie sú simulované, prispôsobené tak, aby stimulovali spotrebiteľa. Už nie sú hlboko zakorenené v duši, ale v softvéri. 

Jednotlivec už nie je inšpirovaný, ale integrovaný. Subjektivita sa už nepovažuje za prameň tvorby ani subjekt za účastníka Božieho stvoriteľského aktu, ale za rizikový faktor, premennú, ktorú treba eliminovať. Longtermizmus už nepredstiera záujem a obavu o budúce generácie. Dnes sa stáva kultúrnym princípom usporiadania: všetko, čo sa vzpiera predvídateľnosti, je označené za neefektívne. Všetko, čo odoláva, je optimalizované alebo vymazané.

Estetika apatie

V Kultúrnom štáte 2.0 už jazyk nie je vyjadrením osoby. Považuje sa len za funkciu. Má fungovať, nie provokovať. Musí prenášať správy, nie otriasať istotami. Systémy ho starostlivo upravujú podľa dopytu, kontrolujú jeho súdržnosť, prispôsobujú ho trhovým segmentom. Obsah nie je vymyslený, no je bez života. Prispôsobuje sa tomu, čo je pravdepodobné, nie tomu, čo by mohlo byť pravdivé.

Stráca sa to, čo je nepredvídateľné, nefunkčné, novým spôsobom nebezpečné. Bolesť už nikto nevyjadruje nahlas, je totiž kontrolovaná. A práve v tom spočíva zvrátenosť: kultúra bez citov sa považuje za úspešnú.

Chôdza lesom ako pozostatok tragédie

A predsa v tomto uhladenom svete predstavuje jedna postava zásadnú hrozbu: lesný chodec (Waldgänger). Archetyp Ernsta Jüngera z roku 1951 naberá druhý dych. Kedysi iba politická metafora, dnes narušiteľ technokratického poriadku. Nostalgiu hodil za hlavu. Má svoje poslanie: byť posledným subjektom, ktorý sa odmietne podriadiť. Stále v ňom však víri neistota. Cíti, že zmysel ľudskej existencie je iný než to, čo podsúvajú svety vytvorené umelou inteligenciou. Má jasno v tom, že život je zápas o pravdu a povstanie proti lži. Jeho slová nie sú odkazom, ale výzvou.

Neverí, že efektivita je najvyššou formou pravdy. V trhlinách sveta vidí záblesky reality. Jeho štýl sa vymyká vzorcom. Svojimi slovami riskuje nepochopenie. Nesnaží sa zaujať masy a nejde mu ani o šírenie pravdy. A práve preto je nebezpečný. Odhaľuje nezrovnalosti rastúcej high-tech kultúry. A rúti sa zoči-voči jej politickým ambíciám - od woke hnutia cez Dark Enlightenment až po longtermizmus.

Kde sa láme poriadok

To, čo sa nám predáva ako pokrok, je v skutočnosti ústup od skúsenosti. Kultúra je filtrovaná, upravovaná, uhladená. Bolesť, ústredný motor každej estetiky, je "vypnutá". Tragédia, úlomok, trhlina - všetko, čo sa vzpiera systému, je vylúčené. Zostáva publikum bez citov, ktoré toto všetko považuje za víťazstvo. 

Nietzsche kedysi varoval pred „posledným človekom“, ktorý nepozná hĺbku, pretože si nedovoľuje báť sa. Dnes už tento posledný človek nie je unavený, ale algoritmizovaný. Jeho osobnosť predstavuje počítačové rozhranie. Jeho názor je výsledkom programovania. Jeho cit je sterilný a umelý, čo sa zhoduje s predpoveďami o pôrodnosti v západnom svete.

Skutočný škandál nespočíva v technológii, ale v jej publiku. To, že jednoducho akceptuje systém, ktorý sa odnaučil cítiť, a nahradil ho predpísaným formátom. Kultúrny štát 2.0 dosiahol svoj cieľ: masová apatia. Každému je naservírovaná na mieru šitá dávka pátosu - nemusí šliapať úplne do rytmu, stačí, že nevybočí z úlohy, ktorú im priradil „systém“.

Toto však nie je progres. Je to kultúrna kapitulácia. Lesný chodec, naopak, ukazuje, že umenie žije len vtedy, keď vyrušuje. A že sloboda vždy znamená bolesť. Je to jediné miesto, kde je Kultúrny štát 2.0 zraniteľný. Smrteľne zraniteľný.

Zhrnutie

Kultúrny stroj funguje hladko a efektívne. Kultúrny štát 2.0 naplnil dávny sen technokratickej kultúrnej politiky - umenie bez rizika, dizajn bez nesúladu. Žiadna subjektivita, ktorá by sa odchýlila od krivky. Jazyk má zámer. Texty majú cieľ. No publikum z toho nič necíti a to sa považuje za výhru. Kde sa stratí možnosť cítiť bolesť, zvíťazia technológie. Je to umlčanie každej životnej skúsenosti. Lesný chodec Ernsta Jüngera ostáva posledným zdrojom otrasu. Je rušivý a dysfunkčný v tom najlepšom zmysle. A preto je nevyhnutný, ak má človek zostať človekom.