Medzi novými mocnosťami

Začína sa to tvrdením, ktoré si Západ nechce pripustiť: myšlienka, že NATO a Európska únia by sa mohli rozpadnúť, už nie je len ruská fantázia. Stáva sa reálnou možnosťou, o ktorej hovorí nielen Kyrylo Budanov, šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky, ale aj bývalý ruský vicepremiér Vladislav Surkov. Nie je to náhoda. V Budanovovi, kybernetickom generálovi Ukrajiny, a v Surkovovi, cynickom stratégovi Kremľa, vidíme dvoch vizionárov postliberálneho veku.

Táto vojna možno nie je len súbojom ideológií, ale zároveň vytvára dva odlišné modely štátu, výrazne sa líšiace od predstavy poriadku, ktorú zastáva Brusel.

Svetový poriadok, ktorý sa dnes formuje, vlastne žiadnym poriadkom nie je. Je to džungľa, ako to výstižne opísal aj bývalý šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell. A táto džungľa sa nebezpečne približuje k európskej „záhrade“. Napriek tomu starý kontinent stále verí, že pravidlá dokážu skrotiť násilie a že byrokracia môže zastaviť dejiny.

Za fasádami Bruselu a Berlína sa však už začala nová éra a tá si od nikoho nežiada povolenie.

Dve mocností na vzostupe

Zatiaľ čo spojenectvo so Spojenými štátmi sa rozpadá a Európska únia sa systematicky vzdáva svojej moci, na svetovej scéne vystupujú dve nové sily: odhodlanejšie, nemilosrdnejšie a sústreďujúce sa na svoj cieľ. Na jednej strane je ukrajinský model, ktorý spája militarizmus s trhovou ekonomikou. Na druhej strane stojí Rusko, ktoré urobilo z digitálneho autoritarizmu princíp štátnej kontroly a teraz smeruje k novej forme sovietskej ideológie.

Ukrajina, ktorú Západ dlho považoval za frontovú líniu slobody, sa mení. Nepretvára sa na liberálnu republiku, ale na nový druh etnonárodného štátu. Vedie ho elita, ktorú zocelila vojna. Tento štát nemá solidárny sociálny systém, je deregulovaný a jeho armáda čoraz viac pripomína technologický startup. Všetko sa deje v mene víťazstva, národnej suverenity a vôle ľudu.

Investori tejto transformácie prišli zo Západu s dohodami a obchodnými plánmi, podporovaní vládami, ktoré sa napokon ukázali ako nespoľahlivé. Výsledkom je skrytý neoliberalizmus, ktorý je rýchly, efektívny a nemilosrdný, čo sa prejavuje aj v povinnom odvode do armády.

Súčasná Ukrajina už začína ovplyvňovať myslenie v Európe. Vo Varšave, v Berlíne či Rige politici otvorene hovoria o potrebe posilniť „vojenské kapacity“ – viac jednoty, menej diskusie. Vojna sa stáva nástrojom na nastolenie poriadku. V skutočnosti však ide o hlbšiu zmenu: o koniec tradičného Západu a vznik nového typu národného štátu, ktorý bude technologicky vyspelý a pripravený na boj. Bez univerzálnych hodnôt, ktoré Západ kedysi vyvážal pod značkou „slobody a demokracie“.

Digitálny leviatan

Na východe sa Rusko snaží predstaviť inú víziu. Nie nostalgický návrat k Sovietskemu zväzu. Nie pravoslávne cárstvo. Ale niečo tretie: digitálny leviatan. Moskva pochopila, že moc v digitálnom veku funguje inak, a skúma, ako exportovať svoju štátnu ideológiu. Nie cez pracovné tábory, ale cez tváre na obrazovkách. Občan nie je utláčaný, ale riadený. Dohľad už neprichádza v podobe násilia či väzenia. Dnes sa tvári ako služba, v rámci ktorej algoritmy nahrádzajú represie a riadia správanie občanov.

Moskva nazýva svoju stratégiu „civilizačná suverenita“. V skutočnosti tým hovorí, že kolektívny Západ so svojím liberálnym dôrazom na jednotlivca a slobodu je zastaraný. Rusko chce prepísať pravidlá hry. V Belehrade, Jerevane, ba aj v niektorých regiónoch Rumunska už badať ochotu nasledovať tento model, pretože ponúka poriadok, pocit príslušnosti, domov. A nepozná výčitky svedomia.

Mémy, boty a dátové toky

V Európskej únii sa často hovorí o „strategickej autonómii“ – pojem, ktorý pôsobí dobre v oficiálnych dokumentoch. No skutočná suverenita patrí tomu, kto ovláda digitálne káble. A tie európske vedú cez americké cloudové služby, ázijské dodávateľské reťazce a globálne platformy, na ktorých sa dnes vedú vojny. Už však nie pomocou vojakov, ale mémami, botmi a dátovými tokmi.

To, čo predstavujú Budanov a Surkov, nie je žiadna konšpirácia, ale skôr presná diagnóza dnešnej situácie. Poriadok, z ktorého kedysi Európa čerpala svoju istotu, je už minulosťou. To, čo ho nahrádza, nemusí byť humánnejšie, ale je to efektívnejšie. V Kyjeve sa vojna stáva cestou k vybudovaniu nového štátu. V Moskve sa totalitná kontrola stáva normou. A oba modely fungujú. Nie preto, že by boli spravodlivé, ale preto, že sľubujú istotu.

Drony Bayraktar, dátové centrá, riadiace strediská

Európa, kedysi centrum sveta, sa dnes stala len pozorovateľom, zatiaľ čo drony krúžia nad hlavami občanov a nové hranice sa vytyčujú. Udržiava status quo, nevnímajúc, že ten už dávno neplatí. Namiesto vyblednutých symbolov ako Golgota či Akropola, ktoré kedysi zakladatelia Európy vnímali ako jej symboly, dnes dominujú nové ikony: drony Bayraktar, dátové centrá a riadiace strediská.

Sľuby Európskej únie – hlbšia integrácia, bezpečnosť podporovaná NATO a sociálny štát – dnes pôsobia čoraz prázdnejšie. Európa čelí vnútorným rozporom, oslabeniu amerického záujmu a hospodárskej krehkosti, najmä v Nemecku. Tieto skutočnosti si vynútia zásadné prehodnotenie budúcnosti EÚ.

Európa zaostáva, uviazla v nekonečných rokovaniach, byrokratických smerniciach a v nádeji, že sa veci nejako vyriešia samy. Lenže dnes sa už nič nevyrieši samo. Svet sa zmenil a funguje podľa nových pravidiel.

Zhrnutie

Európa možno nečelí priamo vojne, no hrozí jej, že ju ostatní predbehnú. Zatiaľ čo Kyjev a Moskva formujú nové postliberálne modely štátu – Ukrajina ako militarizovaný trhový štát, Rusko ako digitálna autokracia –, Európska únia sa stále drží zastaraných pravidiel a zamieňa byrokratické postupy za skutočnú moc. NATO stráca stabilitu, EÚ sa zmieta v neistote a výzvy na „strategickú autonómiu“ zanikajú v amerických cloudoch a čínskych dodávateľských reťazcoch. Kyjev buduje suverenitu národa, zatiaľ čo Moskva presadzuje poslušnosť. Ani jeden z nich neodmieta západný liberalizmus pre ideológiu, ale preto, že to považujú za efektívnejšie. Nejde o návrat impérií v starom zmysle slova, ale o vzostup technopolitických štátov bez svedomia. Európa, uväznená vo vlastných pravidlách a byrokratických postupoch, len nečinne sleduje, ako sa prepisuje história, bez toho, aby si niekto od nej na to pýtal povolenie.