Blažka Filová z podcastu ZKSM: Nemyslím si o sebe, že som premúdrelý typ človeka, ktorého by mali všetci počúvať

Bez podcastov si už takmer nevieme dnešný mediálny priestor ani len predstaviť. Vlastný podcast s názvom Spolcast prináša aj Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (ZKSM). Spolcast je prvý kresťanský lifestylový podcast na Slovensku, prináša rozhovor dvoch priateliek, matiek, mladých žien a členiek spoločenstva, ktorý je plný ich názorov, vedomostí a inšpirácií na témy, ktoré pália spoločnosť. 

Práve o ňom som sa porozprávala s Blažkou Filovou, jednou z jeho moderátoriek, ktorá mi priblížila jeho zameranie a tiež to, ako jej prirástol k srdcu. 

Aká bola tvoja cesta do Spolcastu a ako vôbec tento podcast vznikol? 

Podcast ZKSM vznikol takpovediac prirodzene, vzhľadom na to, že v dnešnej dobe je mať podcast už akýmsi štandardom a fenoménom. 

Moja cesta do Spolcastu bola prekvapivá, začala sa keď pôvodní moderátori – Monika a Patrik – v podcaste končili, a prišla otázka či a ako v ňom pokračovať. S Peťou Janegovou, s ktorou nás do toho oslovili, sme si to najskôr ani nevedeli predstaviť. Začali sme uvažovať, akým spôsobom sa do toho pustiť, a rozhodli sme sa zmeniť dovtedajšiu štruktúru. Spolcast sa zmenil z rozhovorov s hosťami na neformálny rozhovor dvoch priateliek. 

S takýmto novým formátom sme začínali, keď sa opäť sprísňovali protipandemické opatrenia, bol december, stretávane bolo obmedzené a všetko sa zdalo byť v nedohľadne. Z každej strany sa riešil iba covid, testy, karanténa a my sme mali túžbu priniesť niečo mimo tohto všetkého, odfiltrovať to a ponúknuť niečo, čo si môže človek len tak vypočuť. Chceli sme priniesť oddych, aby to nebolo len o ďalšom vyučovaní a „mudrovaní“, resp. o prezentovaní nejakých bodov, na ktoré sa musí človek sústrediť. Pri našom rozhovore môžu ľudia robiť čokoľvek, šoférovať, variť, piť kávu, nemusia sa sústrediť na okamih, keď nastane fáza, v ktorej sa má poslucháč niečo naučiť a niečo si z toho zapamätať. 

Ako poslucháči reagovali na túto zmenu? 

Viacero ľudí napísalo mne osobne alebo aj na Instagram Spolcastu, že ich to núti zamyslieť sa. Keď sme mali tému o autentickosti, prišla nám spätná väzba poslucháčky, ktorá sa pristihla pri tom, ako celý čas prikyvuje až mala pocit, že s snami rozpráva, ale my ju nepočujeme. Presne toto sme chceli dosiahnuť a evokovať. Vytrhnúť ľudí z toho, že je tu niečo ťažké, zlá doba, milión problémov, ale priviesť ich k tomu, aby sa zamysleli nad inými vecami. 

Aj keď s nami nesúhlasia, je to super. Ozvali sa nám napríklad mužskí poslucháči, ktorí nám napísali, že si nemyslia, že je to tak, ako hovoríme. Práve tak nám, ženám, vnesú pohľad muža, za čo sme veľmi vďačné. Aj pre mňa osobne je takáto reakcia veľmi obohacujúca, lebo si uvedomím, že aha, to nám vôbec nenapadlo. 

Spätnú väzbu nám ľudia píšu rovno pod podcast, alebo dostávame správy na Instagrame. Účet máme na starosti tri, snažíme sa s ľuďmi pravidelne komunikovať. Mňa to veľmi teší a väčšinou som prvá, kto si všimne novú správu a práve táto interakcia s ľuďmi ma veľmi baví. 

Hoci je Spolcast primárne tým neformálnym rozhovorom dvoch priateliek, do niektorých epizód pozývate aj hostí, podľa čoho ich vyberáte? 

Pôvodná myšlienka síce bola taká, že tam budeme len my dve s Peťou, prirodzene sme si však uvedomili, že nie sme odborníčky na všetko. Keď sme sa venovali mladým, chceli sme túto tému rozvinúť do autentickosti, do nájdenia si miesta v spoločenstve a z toho, prirodzene, vyvstala téma. Keďže ZKSM sa venuje aj e-learningom, a práve v tom čase vyšiel e-learning o Generácii Z, určený mladým, napadlo nám, že to začleníme aj do témy Spolcastu, keďže to môže animátorom spoločenstiev pochopiť túto generáciu ľudí narodených v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Je to generácia vo veľkej miere ovplyvnená technológiami a sociálnymi sieťami, v niečom sa vedia v tejto sfére prirodzenejšie pohybovať, ale zároveň vo svojom živote potrebujú oveľa viac stimulov, ako potrebovala tá naša generácia. 

Práve na základe toho sme si uvedomili, že si do Spolcastu môžeme pozývať hostí. Pripravovali sme trilógiu o mentálnom zdraví, kde sme si, prirodzene, pozvali psychologičku a tiež kňaza, aby sme ponúkli aj obyčajný ľudský pohľad a zároveň odborníčky z oblasti psychológie ako aj odborníka v duchovnej oblasti. 

Teraz v lete sa venujeme letným láskam, ako fungujú a postupne prerastajú z kamarátstva až do manželstva, a aj tam sa určite ponúka možnosť na pozvanie ďalšieho hostia. Často sa stane, že práve pozvaní hostia svojimi slovami potvrdia to, čo hovoríme my samé a to je pre nás takým potvrdením toho, že ideme dobrým smerom. 

Orientujete sa v Spolcaste na konkrétnu cieľovú skupinu, ktorej prispôsobujete témy? 

Keďže Spolcast je podcastom ZKSM, vieme o potrebách ľudí v spoločenstvách, na ktoré sa snažíme reagovať, venujeme sa mladým. Vieme, že sú spoločenstvá, ktoré sa menia z mládežníckych na rodinné. Samozrejme, nedá sa hneď reagovať na každú tému. Snažíme sa, aby to išlo plynule a zároveň dostávame aj podnety od poslucháčov. Na niektoré témy, sa samozrejme, nechytáme, pretože sú mimo nášho dosahu, žiadajú si hlbšie štúdium. Pán Boh nás však vždy tak pripravujeme a postupne do toho dozrievame. Hoci témami sa prevažne venujeme mladým, nemyslím si, že napr. téma autentickosti, sebaprijatia či mentálneho zdravia, je vyslovene iba pre mládež, určite si v nej každý dokáže nájsť to svoje. 

Máte odsledované aké publikum vás počúva? 

Ide nám predovšetkým o to, aby sa veci, ktoré v Spolcaste riešime, dotýkali našich poslucháčov. Je to pre nás oveľa dôležitejšie ako to, či si môžeme „odškrnúť“, že nás počúva toľko a toľko ľudí v takom a takom veku. Často nám prichádzajú na um slová zo Svätého Písma. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď Peťa v jednej časti hovorila o dare, tak som sa počas toho rozplakala a mojou túžbou je, aby každý mohol prežiť takéto osobné stretnutie s Bohom, cítiť jeho dotyk a to, že je dôležitý. Ľudia sa nám tiež ozývajú s tým, že ich naše podcasty nútia uvažovať o svojom vlastnom postoji k danej problematike, a to je pre nás tiež vzácne. 

Prečo by si podľa teba mali ľudia Spolcast vypočuť? 

K počúvaniu povzbudzujem ľudí, ktorí radi počúvajú názory a diskusiu, čo ja sama obľubujem. Spolcast odporúčam hlavne preto, že v ňom hovoríme o veciach z nášho kresťanského pohľadu, je to o nás a pre nás a nejde len o veci vyslovene zamerané len na jednu skupinu. Každý sa v tom môže nájsť, zaspomínať si ako tieto situácie vnímal sám. Aj keď sa rozprávame o Generácii Z, ja sama si uvedomujem, že už sa na to nepozerám z pozície mládežníka, ale z pohľadu rodiča. Nemyslím si teda, že témy Spolcastu nie sú pre rodičov alebo pre tínedžerov, je to naozaj široká škála. 

Snažíme sa venovať pozornosť celému komplexu – že nie sme iba telo, iba duch, iba duša – sme komplexní a to celé sa snažíme prepájať. 

Ak sú ľudia prirodzene zvedaví, nech sa započúvajú, či ich to osloví, či im vyhovuje štýl s hosťom alebo bez hosťa. Viem, že mužom chvíľku trvalo naladiť sa na našu vlnu, niektorí mali pocit, že odbiehame od témy, avšak iní muži nám povedali, že si to vôbec nevšimli. 

Spomínala si, že do podcastu si vstupovala s určitými obavami, ako teraz hodnotíš túto skúsenosť? Povedala by si, že si sa v podcaste našla v kontexte služby? 

Moja prvá reakcia, keď sa nás s Peťou opýtali, či by sme nerobili podcast bola, že ja nie. Veľmi som si v tom neverila. Nemyslím si o sebe, že som premúdrelý typ človeka, ktorého by mali všetci počúvať. Prijala som to však v takej pokore, že je to moja dobrovoľná služba, tiež som dala priestor Bohu, že nech ma do toho vovedie, ak je to jeho vôľa. Teraz z toho úplne ťažím a je to pre mňa veľký relax. Tým, že deti učím doma, tak som stále v jednom kolobehu. Ľudia sa ma pýtajú, kedy mám čas na seba a práve Spolcast je pre mňa presne tým miestom oddychu. Veľmi ma teší, že sa tam stretnem s ľuďmi, deti sú šťastné, pretože idú k babke a doobeda sa neučíme, čiže aj pre ne je to iný deň. Veľmi ma baví aj príprava podcastov, viackrát som si už povedala, že Pane Bože, ja neviem, čo mám robiť a On mi ukazoval cestu. Podcasty nemáme tematicky rozplánované na celý rok, ideme postupne a vždy sa nájde nejaká téma, do ktorej sa zahryzneme a keď sa blíži koniec, tak príde nová vlna. Stále sa učíme spoliehať na Boha. Nie je to o tom, že ja sama mám niečo nalinkované a ty, Pane Bože, ak by si chcel, tak ti dám trochu priestoru, ale práve naopak – čo chceš ty, Pane Ježišu, to budeme my robiť. 

• 

• 

Čo Spolcast priniesol do tvojho osobného i duchovného života? 

Celkovo mi to veľmi pomohlo, či už v období pandémie, alebo aj celkovo sa pozrieť na veci, o ktorých hovoríme, ako je napr. mentálne zdravie. Rozprávali sme sa tiež o tom, že po korone je veľmi ťažké opäť slúžiť, že mnohé spoločenstvá s tým bojujú. Niekedy je to ťažké, že my niečo nahráme, a potom prídeme do spoločenstva a to nastavenie je iné. A to ma učí uvedomiť si, že to byť tu pre seba platí pre všetkých, a nie je to len o tom mať na seba vysoké nároky a vysoké očakávania. Tiež, keď sme hovorili o autentickosti, musela som sa zamyslieť nad tým, či som autentická alebo drzá, pretože ide o dve rozdielne veci. Zároveň si v tom uvedomujem aj vlastné kapacity, spomínam na ľudí, ktorých som stretla, keď sme napríklad hovorili o tom, že človek je niekoľko rokov v spoločenstvo a pritom sa stále cíti sám, hoci sa tam už vystriedalo množstvo ľudí, ktorí sa mu venovali. 

Niekedy mám pocit, že viac načerpám, ako dám. Avšak, myslím si, že pre ľudí v službe je to niečo prirodzené. Často sa s týmito ľuďmi o tom zdieľame, že sa nám zdá, že sami viac dostávame ako dávame, hoci na druhej strane to ľudia vidia inak. V tom je tá veľkosť a krása Boha, že každému dáva to, čo potrebuje. 

Čiže pri nahrávaní podcastov si ja oddýchnem aj načerpám. Na niektoré témy sa musím tiež vopred pripraviť, počúvať iné podcasty, vyhľadávať si informácie… 

Je pre teba podcast práve v tejto oblasti rozširovania vlastného poznania určitou výzvou? 

Áno, je to hlavne o uvedomení si a pomenovaní vecí, ktoré som si možno doteraz neuvedomila a musím sa nad nimi zamyslieť. Keď hovoríme o prerodoch spoločenstiev, je to pre mňa ťažké, musím sa totiž vrátiť do fázy, keď som to ja sama prežívala, keď som sa mládežníci stala manželkou a potom z nás boli rodičia. Práve to ma učí pochopiť ľudí, byť k ním ústretovejšia a neškatuľkovať ich. Každé spoločenstvo je totiž iné, každé manželstvo je iné, a tiež každé dieťa a každá rodina je iná a celé to spojiť do jedného celku je veľmi ťažké. Učím sa preto, chápať ľudí, ktorí to riešia a dívať na nich a situácia, ktorým čelia, s väčšou empatiou a nepresadzovať len jeden spôsobom ako veci majú byť a ako sa majú robiť. Učím sa chápať rozumieť ľudí a vidieť v tom krásu Boha, ktorý každého z nás stvoril úplne inak a jedinečne. V niečom je to pre mňa aj taká výzva, že bez Boha by sme to, jednoducho, takto nedali. 

Máš z nahrávaní nejakú milú spomienku alebo zážitok? 

Nenapadá mi nič konkrétne, ja sa tam však celkovo veľmi dobre cítim, na nahrávania si chodím naozaj oddýchnuť a načerpať. Náš technik, Vladko, ktorý nás nahráva nám v minule povedal: „Viete, baby, ja tu nemusím sedieť a počúvať vás, ale mňa to veľmi baví“. To ma veľmi povzbudilo, pretože by si mohol povedať, že zase musí počúvať nejaké ženy… avšak je taký pokorný a zaujíma ho náš názor, čo je pre mňa veľmi vzácne. S Peťou sa vždy tešíme, keď máme hostí, pretože ich vyspovedáme ešte pred nahrávaním, dáme im hromadu otázok a aj počas prípravy nám to dáva úplne iný rozmer, a páči sa mi, že niekto môže obohatiť náš pohľad a rozširovať naše obzory.  

Spolcast je pre mňa taká srdcovka, veľmi ma to baví, a dáva mi to pocítiť, že aj ja sama som dôležitá, nie len ako mama a manželka.