V ružovej záhrade, kde sa pálil Korán

Sprievodcami Martina Leidenfrosta po švédskom sídlisku boli upratovačky, zametači a prisťahovalci.

Toho dňa, 28. augusta, bola to piatková noc, na sociálnom sídlisku Rosengård v Malmö kolovala správa, že zo susedného Dánska pricestovaní nepriatelia islamu zo strany Tvrdá línia pošliapali alebo dokonca spálili Korán. Približne 300 protestujúcich zapaľovalo pneumatiky a autá a hádzalo kamene do policajtov, pätnásti boli predbežne zatknutí. Fotografie ukazovali mladíkov oblečených v casual štýle a čierny dym až do výšky bytoviek. 

Rosengård v preklade znamená ružovú záhradu a bol postavený v rámci „miliónoveho programu“, ktorým švédski sociálni demokrati od 60. rokov vytiahli zo zeme celkovo jeden milión bytov. Mnohé z týchto panelových sídlisk sa premenili na cudzinecké getá, ktoré výtržnosťami a gangovou kriminalitou dostávajú Švédsko do hlavných titulkov.  

V Rosengårde prevládali najskôr juhoslovanskí prisťahovalci, postupne sa premenil na blízkovýchodné moslimské geto, v ktorom sú Bosniaci už len jedným z mnohých etník. Rosengård je slávny, pretože v ňom vyrastal jeden z najväčších žijúcich futbalistov: Zlatan Ibrahimovič. Tento syn bosniackych rodičov bol zvolený (už dvanásty krát) za švédskeho futbalistu roka, vo veku 39 rokov. Neokrôchaný obor ešte stále strieľa rozhodujúce góly. Začínal v Rosengårde v klube Anadolu a keď zbohatol,  tak si postavil vystatovačný zámok pri pobreží Baltského mora v Malmö. Jeho bombastická vila bola ružová; keď ju chcel predať, musel ju dať najskôr premaľovať.

Je jesenné ráno, pracovný deň, prechádzam sa po švédskej ružovej záhrade. Nemám strach, švédske getá sú stále oveľa milšie než napríklad francúzske. Prečo práve svetu také otvorené Švédsko tak ostro segreguje prisťahovalcov, to by som v každom prípade rád pochopil. Islam tu nie je všadeprítomne viditeľný, občas stretnem bradatého muža s manželkou zaodetou v džilbabe, ktorá kráča za ním, ale aj korektne zahalenú Afričanku v úchvatne neslušnej minisukni. 

Dlho sa rozprávam len so zametačmi ulíc a upratovačkami, je ich nekonečne veľa, práce (a odpadu) je tu pre nich dosť. Starec, ktorý je opretý o svoju metlu na špaky, povie, že je Srb, vie len „trocha po srbsky“, a nevie o ničom.

Dve pestro zaodeté Somálčanky, ktoré ako jediné nečistia samy, žiadajú „rešpekt pre všetky náboženstvá“ a posielajú ma ďalej. Na autobusovej zastávke mi jedna stredoškoláčka palestínskeho pôvodu rozpráva: „Protest bol presne tu, zapálili dve autá, určite nie viac.“ Vysvetľuje mi, že „to, čo urobili Dáni, bolo chybné, my sme neurobili žiadnu chybu.“ Pozná mladíkov, ktorí protestovali – „Rosengård je jedna veľká rodina“ – a povenuje im jednu poetickú vetu: „Čo urobili, nebolo ok, ale bolo to dobré.“

Odhady o výtržnostiach z 28. augusta sa rozchádzajú, Zlatanovu bytovku však pozná každý.   Nástenná maľba so Zlatanovou usmievajúcou sa podobizňou zdobí vrch bytovky. Oproti jeho domu sa nachádza zamrežované islamské centrum, v blízkosti minifutbalové ihrisko, ktorého výstavbu zaplatil Zlatan, pri vchode do domu séria abstraktných umeleckých diel švédskeho umelca, „Ulf Trotzig, 1964“. 

Táto bytovka sa od Zlatanových čias stala blízkovýchodnejšou. Dvere sú otvorené, môžem vstúpiť a prečítať si štítky s menami na zvončekoch. Je tu už len niekoľko juhoslovanských priezvisk, už len Muharemović, žiadny Ibramihović. Bosniačka, ktorá tu býva a nie je oveľa staršia od Zlatana, povie: „Ja som ho už nepoznala, je už príliš dlho preč.“

Švédsko-libanonský výrastok s obrovskými anjelskými očami ma zavedie na miesto údajného pálenia Koránu. Prechádzame popri Zlatanovom bloku cez prechodnú ulicu, vlastne už na sídlisko Jablková záhrada. Na vyasfaltovanej ceste pre cyklistov ukáže na  čiernu škvrnu, ktorú by som si nikdy v živote nevšimol: „Tu!“ Povie, že mám odfotiť škvrnu, a teda ju odfotím. Potom mi tento milý mladík ukáže ešte jednu vyhorenú svetelnú reklamu na autobusovej zastávke. 28. augusta bol v Štokholme, povie, a označí tak pálenie Koránu, ako aj podpaľačstvo protestujúcich za „chybné“.

Oslovím upratovača, ktorý práve čistí okná vchodu jednej bytovky. Ukáže sa, že je to Rumun zo Suceavy, z rumunského regiónu s najvyšším počtom zomrelých na koronavírus. Upratovač, 58 rokov, je pravoslávny a obviní veľmi početných letničiarov v Suceave, že sú zodpovední za masové rozšírenie Covid-19: „Prišiel k nim pastor zo zahraničia – razom 100 nakazených!“

Do Švédska sa prisťahoval len pred dvomi rokmi. Jeho deti sú už veľké, doma v Rumunsku nikto nezamestná 58-ročného, Švédsko sa mu páči. Vždy, keď sa ho spýtam na pálenie Koránu, nechce o tom nič vedieť a začne hovoriť o iných požiaroch: „Poď, ukážem ti, čo v skutočnosti horelo!“ Naťuká do appky, ktorá presne stráži jeho pracovný deň, zmenu miesta a letí so svojím čistiacim vozíkom preč.

O niekoľko sto metrov ďalej otvorí pivnicu dvojpodlažného domu, v ktorom žijú lepšie situovaní ľudia, dokonca aj Švédi. Zavedie ma dnu. Do podzemnej garáže, žiaľ, nemá vhodný kľúč, a rozpráva: „Všetky autá tu dnu zapálili, všetky.“ Stojíme v polotme, a on mi ukáže na podlahe čierne stopy sadze, ktoré by som si sotva všimol, rovnako ako tie z pálenia Koránu na ceste pre cyklistov v jabloňovej záhrade. Spýtam sa ho: „Kto to bol?“ Odpovie mi, potichu a jasne: „Arabi.“

Čakám dlho, kým posledná jugošská kaviareň v ružovej záhrade konečne otvorí. Keby som chcel cestovať na Balkán a späť, musel by som zaplatiť jeden alebo dva PCR-testy, „Bosna Burek“ vo švédskej ružovej záhrade je teda pre mňa malou náhradou.

Je tu len jeden štamgast, mladý Bosniak v čiernej súprave, ani pre Švédov cenovo veľmi výhodná akcia na espresso nepriťahuje. Šéfkou je typická bosniacka babička, ktorá ešte poznala malého Zlatana, „fajn chalanisko“. Na boxe leží knižka z Bosny s moslimskou zbožnou literatúrou. Bosniacka babička je tradičnou zbožnou moslimkou. „Vo Švédsku je chladno,“ povie, chce sa vrátiť do Zvorníka, domovského mesta, ktoré na začiatku 90. rokov dobyli Srbi. Srbských susedov sa už nebojí, „vtedy žili vo vidine, čo získajú, teraz žijú v najväčšej chudobe.“

Podpaľačstvá vo švédskej ružovej záhrade mi vysvetľuje svetovou politikou a drogami, „všetci sú proti islamu, Amerika, Rusko, Srbsko“, 28. augusta „sa nezapojili nijakí Bosniaci“. A vôbec, vykríkne bedákajúc: „Všetci sa zbláznili!“ Prepuknem do smiechu, do sympatizujúceho smiechu. Všetci sa zbláznili, to si myslím čoraz častejšie aj ja. Bosniacka babička mi venuje ešte jedno presso.