Prečo vo Francúzsku proti nútenému očkovaniu protestujú aj vakcinovaní dôchodcovia

Koncom júla sa vo Francúzsku zvyčajne zastavuje život. Obchody a reštaurácie, ktoré nežijú z turistov, sa zatvárajú, úrady prechádzajú do minimálnej prevádzky a Francúzi sa oddávajú niekoľkodenným prázdninovým siestam. Odpočinok nerušia ani štrajky či protesty. Tento rok je ale výnimočný.

Od polovice júla zažívajú desiatky francúzskych miest víkendové demonštrácie, ktoré s postupom rokov naberajú na sile. Minulú sobotu už protestovalo okolo štvrť milióna ľudí.

Prekáža im tvrdosť opatrení, ktorými chce vláda zdolať covidovú epidémiu. Ešte v máji prezident Macron uisťoval, že nikdy nepristúpi k povinnému očkovaniu, v júli otočil. V rekordnej dobe bol schválený príslušný zákon, ktorému vzápätí dali zelenú aj najvyššie súdne inštitúcie. Zdravotníci a zamestnanci verejných služieb sa zaočkovať musia, ale ostatní sú k očkovaniu nútení tým, že im inak bude odopretý prístup na verejné miesta – do reštaurácií, verejnej dopravy, škôl či nemocníc. Prevádzkovateľom navyše nakázali kontrolovať zákazníkov, pokiaľ to porušia, hrozia im vysoké pokuty, zákaz činnosti aj väzenie. Trochu priveľa na krajinu, v ktorej stále prežíva vášeň pre slobodu s odbojnosťou. Sám Macron kedysi označil svojich spoluobčanov za „vzdorujúcich Galov“.

Časť spoločnosti odmieta plošné očkovanie, pretože vláde a médiám jednoducho neveria. Nie sú presvedčení, že plošné očkovanie všetkých, skôr ako zraniteľných skupín, je tým najúčinnejším a najmenej bolestivým východiskom. Medzi odporcami tak nájdeme i očkovaných dôchodcov, ktorí ale odmietajú povinné očkovanie pre svoje vnúčatá. Spolu s ďalšími získali oprávnený dojem, že informácie zo strany vlády a hlavných médií nie sú nestranné, ale účelovo manipulované.

Donedávna sa zdôrazňoval spontánny vznik vírusu a možnosť úniku z laboratória sa popierala, vláda spočiatku odrádzala od nosenia rúšok, pretože žiadne v rezervách nemala, dlhodobo sú popierané možnosti liečby v prospech očkovania experimentálnymi látkami, ktorých nežiaduce účinky sú, naopak, zamlčiavané. Väčšina médií démonizuje a odmieta nezávislých expertov, ktorí narušujú oficiálnu verziu; ako medzinárodne uznávaný marseillský virológ profesor Didier Raoult, ktorý na chorobu úspešne nasadzoval hydroxychlorochín. To potom v spoločnosti živí oprávnenú nedôveru aj nezmyselné konšpirácie. Napriek tomu nemajú dve tretiny Francúzov s očkovaním problém.

Avšak medzi tými, ktorí vyrážajú v soboty do ulíc, nie sú iba odporcovia plošného očkovania. Niektorí z nich odmietajú represiu voči drobným živnostníkom a ďalším, voči štátu a spoločnosti lojálnym občanom, keď štát opakovane zlyháva v oveľa podstatnejších otázkach. Najvyššia súdna inštancia, ktorá schválila drastické obmedzenia práv neočkovaných Francúzov, odmietla pokus vlády obmedziť z dôvodov pandémie cezhraničné zlučovanie rodín, čo je najvýznamnejší zdroj mimoeurópskej imigrácie do Francúzska. Štát tiež zlyhal v prípade rwandského migranta, ktorý vlani podpálil katedrálu v Nantes. Nemohol byť ako nepríčetný ani izolovaný, ani vrátený do krajiny pôvodu, a minulý týždeň zavraždil kňaza, ktorý sa ho ujal.

Iní sa obávajú, že vzniká orwellovský systém všeobecného sledovania, kontroly a udávania, ktorý už bude len posilňovať. Ďalší upozorňujú, že prijaté opatrenia sú do veľkej miery nevynútiteľné, buď sa budú uplatňovať selektívne, alebo vôbec nie, čo len prehĺbi eróziu dôvery v štát. A nakoniec sú tu aj tí, ktorí poukazujú na to, že očkovanie nie je vždy ľahko dostupné.

Súčasné protesty v mnohom pripomínajú hnutie žltých viest. Zastupujú rad navzájom často rozporných motivácií zjednotených odporom voči arogancii parížskej liberálnej elity, ktorá sa domnieva, že na ťažko uchopiteľnú prírodnú hrozbu (u žltých viest išlo o klímu, teraz o vírus) našla jednoduché technokratické riešenie (vtedy zdraženie nafty, teraz očkovanie). Vládnuca elita potom svoje riešenie presadzuje hlava-nehlava za propagandistickej podpory hlavných médií. Odpor sa v oboch prípadoch prejavuje pravidelnými sobotnými demonštráciami za masovej účasti ľudí, ktorí na podobné akcie zvyčajne nechodia, a je organizovaný mimo politickej strany, hoci s určitou podporou na okrajoch pravice i ľavice. Niet divu, že mnoho žltých viest je opäť v uliciach.

Obe hnutia sa však tiež líšia. Kým žlté vesty prichádzali z marginalizovaných vidieckych oblastí s požiadavkou sociálnej spravodlivosti, dnešní demonštranti volajú po slobode a je medzi nimi aj dosť obyvateľov veľkomiest. Ich záber a mobilizačný potenciál je teda širší. Na rozdiel od žltých viest sa súčasné protesty konajú viac menej nenásilne; júlové strety s políciou sa nedajú porovnať so zrážkami žltých viest a poškodzovanie testovacích či očkovacích centier sa nevymyká bežnému vandalizmu. To sa môže zmeniť, keď budú Francúzi čeliť vládnej represii pri návrate do škôl a zamestnania. Násilie je však dvojsečné. Síce by bez neho žlté vesty zožali len súcit a výsmech, ale v dlhodobom horizonte pripravuje demonštrantov o spoločenskú podporu a naopak, posilňuje vládu.

Francúzsko čakajú za osem mesiacov prezidentské voľby. Či do nich Macron pôjde ako favorit, alebo outsider, bude do určitej miery závisieť od toho, ako zareaguje na súčasnú vlnu odporu; zatiaľ vsádza na konfrontáciu. Ešte viac však bude záležať na samotnom víruse. Už niekoľkokrát poprel všetky možné predpovede a zo zdanlivo rozumných krokov urobil fatálne chyby. Berme to tiež ako lekciu rešpektu voči prírode a varovanie pred pokusmi, či už zdravotníckymi, či ekologickými, prinútiť ju skákať, ako pískame.

Text vyšiel pôvodne v Mladej fronte Dnes, vychádza so súhlasom autora aj redakcie.