Majú si byť všetci pred zákonom rovní?

Slávny George Orwell v románe z roku 1945 s názvom Zvieracia farma priviedol túto myšlienku do bodu absurdity: „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré zvieratá sú si rovnejšie.“ Chcel tým povedať, že deklarovaná rovnosť nikomu nič negarantuje.

Rovnosť je však jedným z citlivých bodov pre modernú spoločnosť. Od 18. storočia sa považuje za jednu z najdôležitejších ľudských hodnôt. Za ten čas sme pochopili, že sa nedá zabezpečiť každému rovnaké fyzické a intelektuálne schopnosti. Je jasné aj to, že rozdiely v materiálnom blahobyte ľudí nielen pretrvávajú, ale sa aj zväčšujú, preto o reálnej rovnosti iba snívame. Snažíme sa, aby si všetci boli aspoň pred zákonom rovní. Je to posledná bašta egality.

Tento bod spôsobuje najakútnejšie reakcie. Keď je niekto bohatý, vplyvný a slávny, je podozrivý z porušovania zákonov, verejnosť so zvýšenou zaujatosťou žiada, aby bol prísne potrestaný. A neustále podozrieva justičný systém, že takýmto občanom robí ústupky. Je to pochopiteľné, no niekedy to vedie ku kontroverzným výsledkom. Uvediem tu jeden príklad, hoci podobných je dosť.

Juan Carlos I. de Borbón má teraz titul čestného španielskeho kráľa. Na trón nastúpil v roku 1975. Odmietol politické dedičstvo krátko predtým zosnulého diktátora Francisca Franca,  uskutočnil demontáž fašistického režimu a demokratické reformy.

Kráľ zabezpečil svojej krajine občiansky mier, prispel k príprave a v roku 1977 podpísaniu takzvaného paktu z Moncloa – dohode všetkých politických síl na základe kompromisu a národného konsenzu na dosiahnutie spoločných cieľov.

V roku 1981 kráľ úspešne odolal vojenskému pokusu o štátny prevrat v snahe obnoviť Francov režim. Potom aj vedúci španielskych komunistov Santiago Carrillo zvolal pred kamerou televizie: „Boh ochraňuj kráľa!“

Juan Carlos mal obrovskú medzinárodnú autoritu. Komunikoval aj s lídrami strednej Európy a odovzdával im skúsenosti s demokratizovaním posttotalitnej spoločnosti. V roku 2002 Slovensko udelilo Juanovi Carlosovi Rad bieleho dvojkríža 1. triedy.

Počas jeho vlády Španielsko rozvinulo hospodárstvo, získalo vplyv vo svete, stalo sa členom Európskej únie. V roku 2014 dobrovoľne odstúpil trón synovi s presvedčením, že svoje poslanie dokončil, a tak nastal čas pre ďalšiu generáciu. Skutočne, ťažko si predstaviť dôstojnejšiu a produktívnejšiu životnú dráhu.

Ako Španieli poďakovali svojmu starému panovníkovi? Čoskoro po demisii začali jeho trestné stíhanie, spojene s tým, že údajne mal tajné účty v zahraničí a dostával na ne peniaze zo Stredného východu. Juan Carlos bol nútený opustiť vlastnú krajinu, pre ktorej blaho zasvätil svoj život.   

Z hľadiska zákona neviem posúdiť jeho aktivity. Ale povedzme, že sa skutočne dopustil akéhokoľvek previnenia. Naozaj musí byť potrestaný, ako by bol na jeho mieste každý iný občan? A to napriek jeho vynikajúcim zásluhám?  

Veľká časť Španielov si myslí, že áno. Nechcú sa cítiť ako býk v porovnaní s Jupiterom. Je to spravodlivé? Uvediem ešte jeden príklad z inej časti sveta.

Na prelome 19. a 20. storočia poznal skoro každý v Rusku meno advokáta Fedora Plevaka. Bol taký slávny, že sa stal hlavnou postavou celovečerného filmu z roku 1916, ktorý mal na jeho počesť názov Obhajoval ju Plevako. Film sa, žiaľ, neuchoval.

Raz Plevako obhajoval staršieho kňaza, obvineného z krádeže v kostolnej pokladnici. Na súde povedal iba toto: „Páni porotcovia! Všetko je jasné… Obžalovaný spáchal tieto zločiny a sám sa k nim priznal… Chcel by som vás však upozorniť na nasledovnú vec. Pred vami je muž, ktorý vám už tridsať rokov odpúšťal hriechy pri spovedi. Teraz od vás očakáva: Odpustite mu jeho hriech!“ Kňaz bol okamžite oslobodený.

Ten príklad ilustruje prístup, ktorý by som nazval princíp Plevako (nie som odborník v právnickej literatúre a pripúšťam, že už v nej dostal iný názov) – dobré skutky, ktoré človek v priebehu života vykonal, môžu za určitých okolností prevážiť jeho chyby, až porušovania zákonov. Inak povedané, správne je hodnotiť nie jednotlivé ľudské činy, ale celú povesť človeka.    

Nie je náhoda, že práve váhy symbolizujú justíciu. Themis, hoci má zaviazané oči, starostlivo váži dobro a zlo, zvažuje odpustenie obžalovaným. V kresťanskej tradícii často zobrazujú Michala archanjela pri poslednom súde s váhami – na jednu stranu kladie dobré skutky človeka a na druhú jeho hriechy. Princíp Plevako sa odvíja od Božieho súdu.  

Súčasný ľudský súdny systém takto nefunguje. Zvažuje iba súlad konania so zákonom. Vlastnosti a zásluhy činiteľa ostávajú ako druhotná okolnosť, ktorá sa môže, ale nemusí brať do úvahy. Môže mu zmierniť trest, ale nedokáže ho trestu úplne zbaviť.

Potrestanie vinníka však nie je cieľom justície – je len prostriedkom. Účelom je ochrana verejných záujmov zahŕňajúca prevenciu opakovania protiprávnych konaní. Toto však možno dosiahnuť nielen uväznením či popravou, veď sú prípady, keď bol psychoterapeut alebo kňaz oveľa efektívnejší ako väzba. Pritom mnohí z nás sú hlboko presvedčení, že ak vinník neskončí za mrežami, spravodlivosti sa nevyhovelo.

Ako vznikla takáto represívna zaujatosť? Myslím si, že jej korene treba hľadať v starodávnej tradícii, ktorá sa objavila oveľa skôr ako justícia. Volá sa pomsta. Vtedy v staroveku bola pomsta inštinktívnou reakciou na zlyhania a v určitom zmysle nahrádzala budúcu justíciu. V primitívnom spoločenstve bola dôležitým faktorom jeho stability. S rozvojom civilizácie bola pomsta dlho úplne legálna. V rôznych krajinách písomné zákony presne určovali, kto za koho komu sa môže odplatiť a ako. Inde to nebolo zapísané, ale všetci vedeli, že sa tomu nedá vyhnúť.

Starý zákon potvrdzoval vtedajšiu prax: Oko za oko, zub za zub. V rímskom práve poznali lex talionis – princíp symetrickej odvety. To znamenalo, že tí, ktorým sa ublížilo (alebo ich príbuzní), mali právo na analogickú pomstu.

Prví kresťania sa pokúsili zásadne zmeniť postoj svojich nasledovníkov k spravodlivosti. Apoštol Pavol učil: „Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: ʻMne patrí pomsta, ja sa odplatím,ʻ hovorí Pán.“ Asi sa odvolával na slová z Deuteronómia: „Moja je pomsta a odplata v čas…“ Ježiš navrhol neodpovedať na zlo iným zlom.

Tu vidíme, že otázka trestu je akoby vyňatá z rámca ľudských kompetencií a dokonca aj z pozemského života. Princíp Plevako je v tomto zmysle úplne v súlade so základmi kresťanstva. Ale nasledovníci Ježiša asi zle počúvali svojich kazateľov. Aj po dvetisíc rokoch sa lex talionis naďalej používa v civilizovanej spoločnosti. Rozdiel je len v tom, že teraz nemusíme so sekerou prenasledovať tých, ktorí nám ublížili – úlohu pomstiteľa zohráva súdny systém.

Ako dôsledok toho sme neprijali Ježišov prístup, ignorovali skúsenosti Themis, ale vybrali sme si ako vyššiu autoritu krutú bohyňu odplaty Nemesis. Nevyhnutnosť trestu mnohí právnici považujú za hlavný atribút justície. Žiadny zločin by nemal zostať bez odplaty. Iba vtedy, podľa nich, môžeme hovoriť o triumfe spravodlivosti.

Preto zákony rôznych krajín stanovili, že niektoré zločiny nemajú premlčaciu dobu. Ich vyšetrovanie môže trvať desaťročia. Výsledkom je, že hľadáme, prenasledujeme a stíhame starcov za činy, ktoré spáchali, keď boli chlapci. Hoci nič podobné v celom ďalšom živote neopakovali, nepomôže im to vyhnúť sa zodpovednosti.  

Na Slovensku sme išli ešte ďalej. Zrušili amnestiu, teda vzali späť udelené milosrdenstvo. Je to mimoriadne kruté, Nemesis by mala byť spokojná.

Ostražití čitatelia sa iste pýtajú, čo som chcel týmto povedať. Áno, som si istý, že justícia má byť ľudskejšou a viac sa orientovať na kresťanský prístup ako na tupú krutosť Nemesis, že má častejšie používať princíp Plevako. Keby to záviselo odo mňa, kráľ Juan Carlos I. by žil pokojne vo vlasti, obklopený vďačnosťou, cťou a rešpektom – aj keď skutočne urobil niečo nelegálne.

Nebolo by zlé uznať, že v určitých prípadoch, keď si to Jupiter zaslúžil celým svojím životom, mu môže byť dovolené viac ako býkovi. Myslím si, že univerzálna rovnosť ľudí pred zákonom musí mať zdôvodnené výnimky a to by slúžilo na humanizovanie spoločnosti. Avšak to všetko sa dá uskutočniť iba na svätého Dindy, teda nikdy.