Príbeh feministky Montessori, ktorá inšpiruje aj vyvoláva spor

Maria Montessori. Foto: Wikipedia

Tento rok je to 150 rokov, čo sa narodila Maria Montessori. Celkom iste patrí medzi najvplyvnejšie Talianky, nazvali ju aj „najzaujímavejšou ženou Európy“. Bola jedna z prvých Talianok s lekárskym diplomom a jej inovatívna výchovná metóda sa dodnes uplatňuje v školách a škôlkach nesúcich jej meno. Nachádzajú sa aj u nás.

„Spolu s Donom Boscom a Donom Milanim je Montessori určite jednou z najznámejších osobností vzdelávania v Taliansku a v zahraničí. Dnes sme svedkom obnoveného záujmu o jej veľké dielo, a to najmä pre rastúcu pozornosť voči detským témam,“ vysvetlil Luciano Pazzaglia, riaditeľ Archívu pre históriu vzdelávania na Katolíckej univerzite v Miláne.

Maria Tecla Artemisia Montessori sa narodila 31. augusta roku 1870 v obci Chiaravalle neďaleko mesta Ancona pri Jadranskom mori. S rodinou sa neskôr presťahovala do Ríma. Toto inteligentné dievča sa rozhodlo študovať lekársku vedu možno aj kvôli tomu, že trpelo infekčnou chorobou ružienka (známa aj ako rubeola prejavujúca sa ružovými vyrážkami). Medicínu skončila ako jedna z prvých žien v Taliansku so záverečnou prácou o halucináciách s antagonistickým obsahom. Zaujímala sa taktiež o psychiatriu, pediatriu a rozhodujúca pre ňu bola prax v psychiatrickej liečebni, kde objavila detských pacientov s poruchou správania. Tam si uvedomila význam kreativity, spontánneho vývoja detí a individuálneho prístupu nielen k tým chorým, ale ku všetkým deťom.

Mladá Maria Montessori. Foto: Wikipedia

„Všetky ženy, povstaňte!“

Začiatkom 20. storočia otvorila v Ríme prvý domov detí (casa dei bambini) a postupne pribudli ďalšie, pričom sa angažovala aj ako feministka: „Všetky ženy, povstaňte! Vaša prvá povinnosť v tomto spoločenskom momente je žiadať volebné právo!“ Aj týmto pamätným heslom sa zastávala žien a podporovala ich vo vedeckej kariére. Do vzdelávania i jej života však zasiahla politika a v tridsiatych rokoch minulého storočia fašistický režim v krajine zakázal vyučovať jej metódu. Montessori emigrovala a začala propagovať svoje pedagogické názory v zahraničí. Počas druhej svetovej vojny sa dostala do Indie, načo si spomínala v rozhovore pre televíziu RAI takto:

„V Indii som ostala sedem rokov, z toho päť rokov som bol väznená ako taliansky nepriateľ. Nemohla som nikam chodiť, no Indovia chodili za mnou zo všetkých častí krajiny. Takto som mohla pripraviť asi 1 500 učiteľov.“

Ocenil ju aj Mahátmá Gándhí vo svojom príhovore na Montessori škole v Londýne a úctyhodne sa o jej metóde mal vyjadriť zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud. V USA ju označili za „najzaujímavejšiu ženu Európy“. Jej knihy vyšli v mnohých prekladoch, medzi ktoré patria: Vzdelávať k slobode (Educare alla libertà), Samovzdelávanie na základných školách (L’autoeducazione nelle scuole elementari), ako aj Detská myseľ: Absorbujúca myseľ (La mente del bambino. Mente assorbente). Jej metóda dodnes inšpiruje mnohé pedagogické publikácie a jej podobizeň sa dostala svojho času aj na niekdajšiu 1000-lírovú bankovku v Taliansku.

Montessori na 1000-lírovej bankovke. Foto: Wikipedia

Dedičný hriech Montessori

Montessori kritizovali za protikresťanský postoj a spájali ju so slobodomurárstvom a s vyznávaním teozofie. Píše sa aj o tom, že v tradične silne katolíckom Taliansku nikdy neprijala učenie Katolíckej cirkvi o dedičnom hriechu, lebo dieťa podľa nej nemá žiadnu vrodenú vinu. Niektoré obvinenia sa pokúsila vyvrátiť kniha s názvom: Montessori. Boh a dieťa a iné nezverejnené spisy (Montessori. Dio e il bambino e altri scritti inediti). Jej editor Fulvio De Giorgi sa odvoláva na dokumenty, podľa ktorých bola Montessori „veriaca žena, nikdy sa neprestala hlásiť ku Katolíckej cirkvi, ale to nezabránilo tomu, že sa rozšírila čierna legenda o laicistickej, naturalistickej, protikresťanskej a dokonca teozofickej Montessori“.

Bola vraj presvedčená, že dedičný hriech sa nevylučuje s jej metódou a v skutočnosti mala „blízko k autentickej kresťanskej spiritualite“, hoci „bola otvorená modernizmu“. V každom prípade ju cirkev podľa De Giorgiho plne ocenila až po Druhom vatikánskom koncile. Maria Montessori zomrela ešte pred koncilom – v roku 1952 v Holandsku.

Pre niektorých jej kritikov trochu prekvapivo jej „aktívnu metódu“ a „veľmi pôsobivú osobnosť“ vyzdvihol pápež Pavol VI. Udialo sa to v príhovore pre účastníkov kongresu pri príležitosti storočnice od narodenia tejto pedagogičky. Písal sa rok 1970, ktorý OSN vyhlásila za Medzinárodný rok vzdelania. Pontifex ocenil genialitu, vďaka ktorej „zaobchádzala s dieťaťom ako s človekom, ako so živou bytosťou, ktorá má vlastné zákony rozvoja“:

„Maria Montessori oprávnene veľmi nástojila na náboženskej výchove. Sme presvedčení, že v tejto oblasti sme ešte zďaleka nevyčerpali ohromnú plodnosť jej metódy… Náboženská pedagogika Montessori metódy je rozšírením jej svetskej pedagogiky, kde nachádza svoju prirodzenú podporu a stáva sa jej zavŕšením. Umožňuje dieťaťu naplno rozvinúť svoje najvyššie možnosti a harmonicky zavŕšiť jeho integrálny rozvoj.“

To pre Denník Štandard potvrdila aj učiteľka Katarína Brezová z Katechéz Dobrého pastiera, pôvodne talianskeho projektu, ktorý ďalej rozvíja náboženskú výchovu Montessori:

„Z jej dielne vychádza malá napodobenina oltára, kalicha a kňazských ornátov. Montessori píše, že keď pozorovala deti pri práci s náboženskými predmetmi, zdalo sa jej, že cieľom celého vzdelávania je vnímanie liturgie a to, ako sa ju cez sústredenie učia vnímať.“

Maria Montessori. Foto: Wikipedia

 „Zo slobody musí vzísť disciplína.“

V čom teda spočíva jej svetoznáma metóda? Pedagogička z Katolíckej univerzity v Miláne Simonetta Polenghi pripomenula, že „učí deti poriadok, koncentráciu a slobodu, ktorá nie je cieľom, ale je zameraná na sebaovládanie. Môže predstavovať konkrétnu odpoveď v našej spoločnosti, kde je extrémna potreba správne integrovať diverzitu“.

„Je primárne založená na slobode voľby,“ vysvetlila učiteľka Francesca D’Achille z talianskej Montessori školy s názvom „La Scuoletta“. To však neznamená, že deti si robia, čo chcú: „Deti si v rámci série pravidiel vyberajú, čo chcú robiť. Nejestvuje prednáška pred učiteľom, ale deti majú k dispozícii rôzne materiály, vyberajú si, čomu sa venujú najprv. Jedno dieťa sa venuje geografii, dve deti sa budú učiť dejepis a tak ďalej… Preto učiteľ musí veľmi dobre poznať svojich žiakov. Dôležité je tiež pozorovať deti, aby sme vedeli, čo vedia a čo nie, čo sa im páči a čo nie, aby sme tomu prispôsobili prostredie a materiály, ktoré budú odrážať ich preferencie.“

Katarína Brezová dodala, že „meno Montessori nie je zárukou kvality“, lebo mnohé zariadenia ho síce majú v názve, no ide len o komerčnú značku:

„Niekedy sú to drahé zariadenia a materiály, ktoré majú deti používať, sa predávajú za stovky eur. Maria Montessori to myslela úplne inak, lebo začínala pracovať s chudobnými deťmi… Neexistuje komisia, ktorá určí, že táto škola je naozaj Montessori alebo nie. Existujú isté formulované princípy, no sú ťažko merateľné, a tak si musia danú školu dobre preveriť rodičia.“

Maria Montessori. Foto: Wikipedia

Montessori pedagogika je síce „výborná forma vzdelávania pre niektoré veľmi nezávislé, veľmi motivované deti“, no „určite nie je pre každého“, varovala pedagogička Lilian Burnsová, ktorá pôsobila na takejto škole v USA. Jej bývalí študenti sa pritom najviac sťažujú, že pri zmene školy mali veľký problém s „normálnou“, štruktúrovanou výučbou, ktorá neumožňuje toľkú slobodu. Niektorí odborníci upozornili, že deti v Montessori školách majú tendenciu k individualizmu, izolácii a menšej socializácii. Iní zdôraznili, že pracuje s rigidným a schematickým rozdielom medzi dospelým/učiteľom a dieťaťom/žiakom.

Svoju metódu v diele Formovanie človeka (Formazione dell’uomo) sama Montessori nazvala „pomocou“: „Keby sa zrušilo nielen meno, ale aj bežná predstava slova ,metóda‘, a nahradila sa iným pojmom, a ak by sme hovorili o ,pomoci, aby si ľudská osobnosť mohla vydobyť svoju nezávislosť, o prostriedku na oslobodenie od útlaku starých predsudkov o vzdelávaní‘, potom by všetko bolo jasné. Musí sa brať ohľad na ľudskú osobnosť a nie na metódu vzdelávania: je to obrana dieťaťa, vedecké uznanie jeho povahy, spoločenské vyhlásenie jeho práv, ktoré musí nahradiť roztrieštené spôsoby chápania vzdelávania.“

Ďalšie články od Bohumil Petrík
Ďalšie články