Hudobník Hudec o hraní na nástroji: Každý na to má, vždy je to len o čase a prioritách

Adam Hudec okrem vystupovania s vlastnou skupinou GrooveHub koncertuje s mnohými ďalšími hudobníkmi. Venuje sa jazzu, ale aj ďalším štýlom. Založil si hudobnú školu, v ktorej učí hrať na basgitare deti i dospelých.

Začínali ste ako učiteľ angličtiny. Dnes učíte hrať na basgitare a živíte sa hudbou. Ako ste sa k nej dostali?

Čo si pamätám, tak som vždy na niečo hral. Pravdepodobne som teda začal vo veľmi útlom veku. Pamätám si malý detský klavírik, čo mi kúpili rodičia, keď som mal možno dva alebo tri roky. Mal aj tlačidlá, ktorými sa dal zahrať celý akord, bol to taký detský syntetizátor. Siaha to ďalej ako moja pamäť.

Začali ste pri klavíri, vychodili ste celých sedem rokov základnej umeleckej školy a začali ste aj druhý cyklus. Teraz sa venujete basgitare a máte hudobnú školu – basgitarovú akadémiu. Čo vás k tomu viedlo?

Bola to náhoda. Vždy na konci polroka bola na našej strednej škole akadémia. Mali sme naplánovaný hudobný program, kde hrali gitary. Napadlo nám, že tá basová linka by lepšie znela na basgitare ako na gitare. Spýtal som sa otca, či nemá kamaráta, ktorý by mi ju vedel zohnať alebo požičať. Pár dni nato bol otec s kamarátom, jazzovým basgitaristom z Rakúska, ktorý mi požičal basgitaru, a odvtedy som ju nepustil z rúk.

Ste z muzikantskej rodiny?

Nie som z muzikantskej rodiny, ale otec hrával na gitare v kapele. Na vojne hrával aj na pozaunu. Z maminej strany má zas množstvo ľudí blízko k hudbe, ale nikto z nich nie je profesionálny muzikant.

Potom ste však išli študovať na filozofickú fakultu učiteľstvo – históriu a angličtinu. Kedy sa to zlomilo a povedali ste si, že sa budete hudbe venovať naplno?

Zlomilo sa to vtedy, keď som videl na počte koncertov, že je tam cesta. Ja som inak veľmi opatrný, takže by som sa určite do hudby len tak nehodil, „riskol to“ a začal od nuly. Už keď som pracoval ako učiteľ angličtiny, mal som relatívne použiteľné množstvo angažmánov a kontaktov na to, aby som dokázal opustiť „normálnu prácu“ a mohol sa venovať len muzike.

Pomohlo vám štúdium učiteľského smeru pri aktuálnej hudobno-učiteľskej kariére? Do akej miery je v hudobnej učebni dôležitý vzťah učiteľ – žiak?

Ten vzťah ju kľúčový, ale rovnako je veľmi dôležité, čo mi dalo učiteľské remeslo. Pri učení angličtiny som si skúsil mnoho metód a techník, čo som potom zužitkoval pri muzike. Prax učiteľa mi dala veľmi veľa.

Pôsobíte ako veľký optimista. Dokáže sa každý naučiť hrať na hudobnom nástroji? Záleží na veku? A prečo to niektorým nejde?

Nemyslím si, že je to o optimizme. Je to absolútne reálne a vedecké. Som presvedčený o tom, že každý sa môže naučiť hrať na nástroji.

Sú podľa vás ľahšie a ťažšie nástroje alebo, jednoducho, nie každý na to má? Predsa len, niekto je viac nadaný a niekto menej.

Je tam viacero faktorov, úlohu zohráva aj talent, keď hovoríme o špičkovej úrovni. Čo sa týka „hobby“ úrovne a obyčajnej schopnosti človeka zahrať si nejakým spôsobom skladby, ktoré sa mu páčia, pokojne aj stredne náročné z oblasti klasickej hudby, toho je podľa mňa schopný každý. Musí však splniť určité podmienky: investovať správne množstvo času, plus musí cvičiť často a správne. Ak sa jedna z týchto vecí nedeje, tak to zlyháva a príde frustrácia. Človek si začne hovoriť, že nie je talentovaný. Veľmi často sa stáva, že ľudia necvičia správne. Venujeme tomu na hodinách veľa času, zlé návyky pri cvičení sú deštruktívne.

V štátnych umeleckých školách je výuka rozdelená na praktickú časť a hudobnú teóriu. Ako to funguje vo Vašej súkromnej hudobnej škole? Učíte žiakov aj teóriu? Z hudobnej výchovy na základnej škole si zväčša žiaci veľa znalostí neodnesú, obvykle nevedia ani dobre čítať noty.

Učíme sa teóriu, ale priamo pri hraní. Používame ju pri čítaní nôt aj cvičení. Obzvlášť, keď je človek starší, musí rozumieť, čo na nástroji robí a čo sa v hudbe deje. Množstvo vecí sa dá krásne vysvetliť, keď máte v rukách nástroj. Každý chce hudbu vycítiť a prežívať, ale to je až pomyselná čerešnička na torte. Lenže tá torta je zložená z vecí a zo štruktúr, ktoré dokážeme analyticky poňať a pochopiť. Teória je aj na to, aby človek len netápal, keď cvičí.

Napriek tomu mnohí hudobníci nepoznajú noty. Je to nevyhnutné?

Zdá sa, že sa dá fungovať aj bez nôt. Máme niekoľko príkladov hudobníkov svetovej triedy, ktorí ich nepoznali. Lenže asi by sme mali hudobníkov rozdeliť na nejaké kategórie, ktoré sa líšia. Ak ste hudobník typu „singer/songwriter“ a predstavujete svoje umenie publiku, tak noty nepotrebujete, mohli ste sa veci naučiť z počutia a nie je to problém. Na druhej strane, štúdiový hudobník je remeselník, na ktorého sa tí z prvej kategórie spoliehajú. Tí, teoreticky, nepotrebujú poznať noty, ale reálne to ich prácu veľmi urýchľuje. Je to obrovská pomôcka.

Rozlúčili ste sa s nejakým žiakom, pri ktorom ste si povedali, že to nemá význam?

Nie! (smiech) To sa ešte nikdy nestalo, ani si nemyslím, že sa to stane. Nie každý musí byť virtuózom, ale neznamená to, že si nemôže zahrať.

Odišiel nejaký žiak sám?

To áno. Niektorí odišli, keď už mali iné povinnosti alebo nestíhali cvičiť, ale nepamätám si, že by niekto odišiel z mojej učebne frustrovaný. Každý na to má, vždy to bolo o čase a prioritách. Niekedy sa to nedá.

Pozrime sa teraz na Vašu hudobnú kariéru. Ako sa stane človek profesionálnym hudobníkom? Vystupovali ste od začiatku ako jazzový hudobník?

Nie! Ani na začiatku, ani teraz nevystupujem ako jazzový hudobník. Nikdy som si to o sebe nemyslel… Vedome sa snažím hrať hudbu, ktorá presahuje akékoľvek žánre a rovnako sa na to pozerá veľa mojich kolegov.

Spýtam sa inak. Kde je deliaca línia medzi hudobníkmi, ktorí radi zaimprovizujú a jazzmanmi?

V populárnej hudbe, a to je aj jazz, rock, RNB, soul, všetky žánre majú prvok improvizácie. V podstate len v klasickej hudbe sa hrá presne podľa partitúry. Ťažko teda definovať deliacu čiaru. Môžeme sa rozprávať o nejakých charakteristických znakoch jazzu, ale čím ďalej putujeme v 21. storočí, tým sa štýly viac miešajú a prelínajú.

Napriek tomu, ste členom slovenského tria GrooveHub, ktoré vyhralo súťaž mladých talentov a potom hralo na Bratislavských jazzových dňoch (BJD) v roku 2015. Tam veľa nejazzmanov nehrá. Ako sa vám poradilo preraziť na poli jazzovej hudby?

Podľa mňa prestáva byť schodné deliť hudobníkov na jazzmanov a nejazzmanov. Dnes už všetci hrajú všetko. Striktné delenie žánrov nie je možné… Na BJD tiež nenájdete len jazz, sú tam naozaj rôzne typy. Asi sme mali určité kvality, ktoré hudobník potrebuje mať, aby sme mohli hrať na jazzovom festivale. (smiech)

Čo by ste povedali divákom a poslucháčom, ktorým sa jazz zdá príliš zložitý na počúvanie? Niektorých jazz dokonca znervózňuje. Predsa len, nie je to populárna hudba, v ktorej sa klasicky strieda sloha a refrén.

Častokrát je to poskladané ako „sloha a refrén“, ale je to zamaskované, že si to možno poslucháč neuvedomí. Nie je to rovnako prístupná hudba ako tá, čo znie z mainstreamového rádia. Je omnoho bohatšia a môže znie chaoticky, ak človek nemá skúsenosť s podobnou muzikou, stráca sa. Jazz nie je okamžite prístupný, musíte si k nemu vybudovať vzťah.

Súhlasíte teda s tým, že jazz nie je pre každého?

Nie, jazz rozhodne nie je pre každého. Ale to nie je ani pop či RNB… Každý má iný vkus.

Hovorili ste, že v jazzovej skladbe sa môže neskúsený poslucháč ľahko stratiť. Na druhej strane, hudobná teória je pomerne exaktná, notový zápis je presný, harmónia funguje na základe násobkov frekvencií. Je to čistá matematika? Viete len na základe týchto pravidiel napríklad zložiť harmonickú skladbu?

V zásade, vieme pomocou algoritmov vytvoriť skladbu, ktorá bude uchu lahodiaca. Je to o frekvenciách a ich súčinnosti, ale je to aj o opakovaní, o familiarite melódie, ktorú si postupne osvojíte. Druhá vec je, či sa tá melódia bude ľuďom páčiť. Čistá harmónia môže dobre ladiť, ale pôsobiť nudne, pretože je príliš predvídateľná. Koniec koncov, dnes už vie umelá inteligencie zložiť veľmi schopné skladby bez zásahu človeka, keď má dostatočne veľkú databázu.

Hudobná teória má svoju krásu, ale je deskriptívna. Opisuje, čo počujeme. Pomáha nám pochopiť a pomenovať. Nie sú to fixné pravidlá, ako muzikanti si môžeme robiť čo chceme a aj to robíme. (smiech)

V tejto súvislosti, hudba ostatných pár sto rokov funguje v režime 12 tónov, ktoré majú stanovenú vzdialenosť, frekvencie a podobne. Avšak tónov bolo v minulosti oveľa viac, rôzne civilizácie mali rôzny pohľad na hudbu a ladenie. Kedy a prečo sa ustanovil aktuálny 12-tónový systém? Bolo to len preto, aby mohli rôzni hudobníci spolu hrať?

Určite bolo najdôležitejšie to, aby hudobníci mohli hrať spolu. V podstate išlo o to, aby sa mohli zladiť nástroje. Ten 12-tónový systém temperovaného ladenia je umelo vytvorený. Tóny spolu až tak v skutočnosti neladia – ak by sme si zahrali stupnicu C dur na klavíri, a zároveň ju dali zaspievať zboru, zistili by sme, že klavír znie trochu rozladene. Je to však nevyhnutné, aby nám na klavíri ladili aj ostatné stupnice. Preto sme si zvykli na trochu „falošnosti“.

Hrávate aj v inom ladení?

Bežne nie, ale dnešná technika umožňuje sa s tým hrať. Môžete si nastaviť nástroje do iného ladenia a je to veľmi zaujímavé. Existujú dokonca skladby, kde sa používajú dva rôzne systémy ladenia.

Keď je ten systém ladenia štandardizovaný, v čom je vlastne tajomstvo farby tónov a rôznych nálad tónin? Prečo má často používaný G dur inú farbu ako majestátny D dur?

Finta je v tom, že jednotlivé tóny majú predsa len rôzne absolútne hodnoty frekvencií. Keď máme skladbu v D dure a prepíšeme ju do G duru, hudobné nástroje budú hrať iné tóny a výsledné frekvenčné spektrum bude odlišné. Bude nám to znieť trochu inak.

Kedysi, keď ešte nebolo temperované 12-tónové ladenie, zohrávala voľba tóniny omnoho väčšiu úlohu. Dnes je bežné, že speváci si napríklad zmenia tóninu, keď sa im to hodí, a skladbu to vďaka temperovanému ladeniu vo významnej miere neovplyvní. Treba tiež myslieť na to, v akej výške majú jednotlivé nástroje optimálny zvuk.

Prejdime teraz od hudobnej teórie a minulosti k súčasnosti. Ako hodnotíte aktuálnu populárnu hudbu? Stáva sa Vám, že musíte vypínať rádio? Bola kedysi hudba invenčnejšia či pestrejšia?

Nie, pretože ho ani nezapínam. (smiech) Ja patrím do generácie, ktorá rada skúša novinky. Akonáhle vznikol Spotify, nemal som dôvod používať rádio.

Čo sa týka populárnej hudby, nie som až taký pesimista. Avšak mainstreamová hudba, teda komerčná hudba s cieľom zarobiť, trpí určitým schematizmom. Hudba v rádiách jednoducho hrá viac na istotu. Potrebujú ju predať. Skladby sú podobnejšie, predvídateľnejšie, takže áno, kedysi bola hudba v éteri pestrejšia.

Potrpíte si ako hudobník na vinylové platne?

Nie, ja nie som audiofil. Pre mňa je dôležitá dostupnosť, rád počúvam hudbu kdekoľvek, je mi jedno, či z platne, CD alebo Spotify. Keď už, tak rozdiel je v reprodukovanej hudbe a naživo. Tam zažijete tvorenie hudby, iný je zvuk aj prostredie. Nepustím si platňu, radšej si kúpim lístok na koncert.

Ktorý slovenský hudobník vás najviac oslovil a inšpiroval?

Často hrám so slovenskými interpretmi, takže potom nemám dôvod si ich púšťať doma. Ja som veľmi nevyhranený, mám rád rôzne štýly, len málo veci sa mi vyslovene nepáči. Mám veľmi rád Fallgrapp, Ľudové Mladistvá a páči sa mi, akú hudbu robí Andrej Hruška.

Nemám žiadny konkrétny idol, ale som veľmi súťaživý, takže chcem hrať čo najlepšie. Je pre mňa veľmi motivujúce vidieť hrať dobrých muzikantov. Len ťažko môžem vybrať jedného. Najdôležitejší sú pre mňa hudobníci, s ktorými som priamo hral a komunikoval.

Dá sa hudbou uživiť? Ako vás ovplyvnila pandémia?

Tým, že veľa koncertujem, zároveň niekedy pomáham iným hudobníkom s produkciou a mám hudobnú školu, tak áno. Počas pandémie to bolo ťažké. Zrazu sa začali rušiť koncerty, musel som zatvoriť hudobnú školu. Bol to veľmi veľký finančný skok. Keď som začal počítať straty, zatočila sa mi hlava. Zostalo mi len vyučovanie online. Pol roka sme žiadali pomoc od štátu, nakoniec nám po tlaku nášho hudobníckeho zväzu prišla finančná pomoc, ale len malá. Teraz sa to zlepšuje, koncertov je zrazu veľa. Hráme, koľko sa dá.

Váš imidž tvoria okuliare, čiapka, rukavice. Zaujali ma hlavne tie rukavice, prečo v nich hráte?

Okuliare mať musím, pretože som slepý. (smiech) Z kontaktných šošoviek mám strach… Čiapku nosím, pretože sa v nej cítim bezpečnejšie a pohodlnejšie. Rukavice zas preto, že sa mi veľmi potia ruky, asi viac ako iným ľuďom. Veľmi to ovplyvňuje zvuk. Keď struny nasiaknu potom, neznie mi to dobre, mení to charakteristiku zvuku. Navyše by som musel struny často meniť a sú veľmi drahé. Objavil som rukavice, ktoré sú pre mňa záchranou. Struny znejú lepšie a ja nekrachujem. Takže to nie je imidžová záležitosť.

V rockovej hudbe sa hovorí, že len pravý fanúšik skupiny vie, ako sa volá jej basgitarista a bubeník. Predsa len, stoja väčšinou skôr vzadu. Nechýba vám niekedy, že nie ste vpredu na výslní?

Práveže nie. Ja si užívam „muzikantský back office“, ktorý tým vpredu pomáha, aby dokázali zažiariť. Mne táto rola veľmi sedí a nemenil by som ju za žiaru reflektorov.