Ruský Ďaleký východ nezačína ovládať Čína ani ekonomicky, ani demograficky

Sibír a ruský Ďaleký východ – to nie je len hlboká tajga, široká tundra a zamrznutý sever. Tento región je tiež zdrojom takmer všetkých ruských diamantov, 70 percent zlata aj obrovských nálezísk ropy a zemného plynu. Určitú časť tohto regiónu vrátane dnešnej Amurskej oblasti a Primorského kraja pritom ešte v 19. storočí vtedajšie cárske Rusko anektovalo od Číny. K vážnym pohraničným konfliktom tam došlo len pomerne nedávno, v roku 1969, medzi Sovietskym zväzom a komunistickou Čínou. Potenciálny čínsky zámer ovládnuť časť ruského Ďalekého východu tak má určité historické opodstatnenie.

Postupuje Ríša stredu na sever?

Argumenty mnohých zástancov tézy o nezvrátiteľnom náraste čínskeho vplyvu v oblasti sa neraz opierajú o formálne dokumenty o rozvoji ekonomickej spolupráce. Je faktom, že obchod medzi Čínou a ruským Ďalekým východom posledné dve desaťročia takmer neustále rástol. Dôležitým stimulom na jeho ďalší rozvoj sa v roku 2015 stalo podpísanie viacerých energetických, obchodných a finančných dohôd, ktorých cieľom bolo tesnejšie integrovať Ruskom vedenú Eurázijskú ekonomickú úniu s čínskou iniciatívou Jedna cesta a jeden pás.

Zdanlivo prelomovou sa v čase svojho podpisu v roku 2018 stala zmluva medzi ruským ministerstvom ekonomického rozvoja a čínskym ministerstvom obchodu. Jej cieľom bolo podporiť rozvoj východnej Sibíri, ruského Ďalekého východu a severovýchodnej Číny ako jednotného ekonomického makroregiónu. Od tohto konceptu je podľa viacerých komentátorov už len krok k ekonomickej a potenciálne politickej integrácii odľahlého ruského regiónu s neďalekou a silnejúcou Čínou.

Nemenej dôležitý je v tomto smere demografický argument. Ako poukazuje ruský analytik Dmitrij Trenin z Moskovského centra Carnegie, zatiaľ čo na ruskej strane spoločných hraníc žije sedem miliónov obyvateľov, na čínskej je to 102 miliónov. Trenin zdôrazňuje, že podľa mnohých expertov tak vzniká dlhodobo neudržateľný čínsky demografický tlak, pričom Číňanom sa aj v ekonomickej sfére už teraz darí nahrádzať na ruskej strane domáci biznis vlastnými podnikateľskými a prevádzkovými sieťami.

Obavy však nepanujú len medzi expertmi. Aj mnohí Rusi na riedko osídlenom Ďalekom východe sa boja, že ich Číňania demograficky vytlačia a rastie tam voči nim v určitom segmente populácie silný odpor. Problémom je napríklad skutočnosť, že čínski turisti, ktorí sa v regióne objavujú v obrovských skupinách, nakupujú primárne v miestnych čínskych obchodoch. Lokálni ruskí maloobchodníci preto majú pocit, že na narastajúcom čínskom turizme v Rusku nakoniec aj tak zarábajú len Číňania.

Miestni Rusi sa tiež dlhodobo sťažujú na údajnú neochotu Moskvy postaviť sa čínskej asertivite v regióne. Podobné nálady nakoniec priviedli v roku 2019 k zrušeniu výstavby Čínou financovaného závodu na vodu AquaSib pri jazere Bajkal. K nárastu obáv prispieva okrem zdanlivého ekonomického tlaku Číny aj skutočnosť, že čínski turistickí sprievodcovia Bajkalské jazero údajne nazývajú Severočínske more. Trenin v tejto súvislosti označil juhovýchodné federálne okruhy za najzraniteľnejšiu časť celého Ruska.

Číňania sa na sever nehrnú

Alexander Gabujev, ktorý tiež pôsobí v moskovskej kancelárii Centra Carnegie, na rozdiel od svojho kolegu Trenina tvrdí, že obavy z demografického tlaku Číny sú nateraz neopodstatnené. Poukazuje na skutočnosť, že väčšina čínskych migrantov na Ďalekom východe sú sezónni zamestnanci, ktorí po skončení svojich kontraktov Rusko opúšťajú. Podľa odhadov miestnych ruských vedcov žije v celom tomto regióne približne len 70-tisíc Číňanov.

Proti prípadnému nekontrolovateľnému prieniku čínskeho kapitálu, pracovnej sily a vplyvu v regióne podnikajú už teraz preventívne kroky Kremeľ aj miestne úrady na Ďalekom východe. Rusko po roku výrazne znížilo počet hraničných priechodov a pracovnú migráciu Číňanov začali miestne úrady prísne kontrolovať. Viaceré ruské federálne subjekty tiež uvalili prísne kvóty na čínskych pracovných migrantov vo viacerých segmentoch miestnej ekonomiky. V praxi tak nedochádza k žiadnej nekontrolovateľnej kolonizácii odľahlých východných oblastí Ruska čínskymi gastarbeitrami.

Neochota Rusov púšťať na svoje územie priveľa pracovníkov z Číny je len jedným z faktorov pôsobiacich proti osídleniu ruského východu. Ako poukazuje ruský expert na rusko-čínske vzťahy z Ďalekovýchodnej pobočky Centra ázijsko-pacifických štúdií Ruskej akadémie vied Ivan Zuenko, Číňania tiež nejavia veľký záujem o život v tomto pomerne chladnom a vlhkom regióne.

Pred pracovnou migráciou Číňanov, ktorá by sa mohla zmeniť na kolonizáciu, chráni Rusko podľa experta efektívne aj rubeľ. Jeho dlhodobo nízka hodnota má okrem iného za následok aj to, že pre obyvateľov severovýchodnej Číny nemá zmysel ísť pracovať na Sibír alebo Ďaleký východ, ak v pobrežných mestách vlastnej krajiny môžu zarobiť viac.

Zatiaľ bezzubý ekonomický vplyv

Podobne je to aj s rôznymi rusko-čínskymi zmluvami a iniciatívami, týkajúcimi sa rozvoja, spolupráce, obchodu a investícií v pohraničných regiónoch. Už spomínaná iniciatíva o spoločnom rusko-čínskom ekonomickom makroregióne nepriniesla napriek očakávaniam takmer žiadne výsledky. Do roku 2020 bolo na jej základe v Rusku zrealizovaných len 87 projektov v celkovej hodnote 135 miliónov dolárov (približne 114 miliónov eur). Na čínskej strane to bolo ešte menej. Uskutočnených bolo len päť projektov v celkovej hodnote 7,6 milióna dolárov (približne 6,43 milióna eur).

Predstava Číňanov, ktorí zaberajú východ Ruska, je v očiach Zuenka mimoriadne nepresná. Čínska imigrácia a investície sa podľa experta na ruskom Ďalekom východe objavili už na začiatku 90. rokov a sú tam prítomné dodnes.  Nie však v takej miere, v akej je to prezentované v zahraničných a neraz aj celoštátnych ruských médiách. Číňania sa skutočne venujú lesníctvu, poľnohospodárstvu a sektoru služieb, kde sú dobre viditeľní z Moskvy aj Európy. Lenže to neznamená, že majú reálny ekonomický a demografický vplyv.

Čínske priame investície v regióne podľa oficiálnych štatistík nepresiahlli 0,1 percenta z celkového objemu priamych investícií v roku 2018. Od roku 2015 pritom nebol zaznamenaný ich nárast ani pokles. Zuenko upozorňuje, že oficiálne ruské štatistiky nezahŕňajú investície malého biznisu a neformálnu podnikateľskú činnosť. Celkové investície tak budú síce trochu väčšie, rozhodne však nie masívne.

Čínsky kapitál tiež neexpanduje po celom Ďalekom východe, ale koncentruje sa prevažne v Primorskom kraji a Amurskej oblasti. Ide pritom prevažne o rádovo menšie investície do poľnohospodárstva, staviteľstva a lesníctva, prípadne služieb – nie do výroby. Jedným z hlavných nástrojov rozširovania čínskeho vplyvu je vo všeobecnosti vytváranie dlhovej závislosti prostredníctvom investičných projektov. Nič podobné sa podľa Zuenka na ruskom Ďalekom východe nedeje.

Pri diskusii o vplyve čínskeho kapitálu na ruskom Ďalekom východe tak podľa experta dochádza k zveličovaniu jeho možných pozitívnych i negatívnych dosahov. Ruský Ďaleký východ preto pravdepodobne nepriláka dostatok čínskych investícií na to, aby sa rýchlo transformoval na ekonomicky výkonný a lákavý región. Momentálne trendy vývoja naznačujú, že sa v dohľadnej budúcnosti nestane ani obeťou čínskej expanzie – či už ekonomickej, alebo demografickej.