Ako sme žili: Koľko zím si chodil do školy? Naše školstvo sa rodilo aj v neľahkých dobách

prázdna trieda riadite¾ka Zlatica Halajová zatvorená základná škola ZŠ Juh Riaditeľka Základnej školy na sídlisku Juh vo Vranove nad Topľou Zlatica Halajová v prázdnej triede zatvorenej školy. Foto: Roman Hanc/TASR

Zajtra sa začína školský rok. V našom seriáli o etnologických súvislostiach predkov a ľudových tradíciách si pripomenieme, ako sme chodili do školy kedysi a ako sa naše školstvo historicky vyvinulo do dnešnej podoby.

Tradícia rozvoja škôl na území Slovenska siaha do 9. storočia, keď Konštantín a Metod, slovanskí vierozvestcovia, prišli v roku 863 na naše územie. Keďže ich matka bola slovanského pôvodu, rozumeli aj hovorili týmto jazykom. Konštantín vytvoril prvú slovanskú abecedu – hlaholiku, ktorá bola základom šírenia vzdelania. Obaja bratia založili na našom území aj prvú školu, čo bol v tých časoch európsky unikát. V nej sa učili budúci kňazi, výučba prebiehala v staroslovienčine, teda v reči ľudu. Školy na Veľkej Morave boli na vysokej úrovni, predovšetkým pokiaľ išlo o ekonomicko-spoločenské pomery a kultúru – hlavne písomníctvo v cirkevno-kultúrnych centrách (Nitra, Bojná či Bratislava).

Po zániku Veľkej Moravy a postupnom včleňovaní Slovenska do Uhorska, najmä za vlády kráľa Štefana, pravdepodobne vznikali kláštorné a katedrálne školy, ale dôkazy o nich sa nezachovali. Až z konca 10. storočia máme zmienku o kláštornej škole založenej benediktínmi pod Zoborom.

Od 13. storočia už máme správy o farských školách, kde sa vyučovalo takzvané trívium (čítať, písať, počítať), a o kláštorných a kapitulských školách, kde sa učilo kvadrívium (aritmetika, geometria, astronómia, hudba) a, samozrejme, latinská gramatika.

V týchto školách sa pripravovali mladí muži na cirkevné služby. Neskôr v mestských školách, ktoré navštevovali aj deti remeselníkov a mešťanov, sa vyučovali i reálie, poznatky o prírode a spoločnosti.

Univerzity a šľachtické školy

V 15. storočí vzniká v Bratislave prvá univerzita Academia Istropolitana podľa vzoru bolonskej univerzity. V období humanizmu roku 1465 sa v Uhorsku dostáva do popredia talianska kultúra – či už v architektúre, alebo hudbe. Aj kráľovský protokol a dvor bol počas vlády Mateja Korvína inšpirovaný jeho talianskou manželkou Beatrix. Vznik Academie Istropolitany v konečnom dôsledku súvisí s ekonomickým a politickým rozvojom krajiny v 15. storočí. Bratislavská univerzita, ktorá bola jedinou vysokou školou v Uhorsku, mala štyri fakulty – artistickú, lekársku, právnickú a teologickú.

Šľachtické školy, ktoré zakladala šľachta ako latinské stredné školy, boli napríklad v Bytči, Hlohovci, Ružomberku, Levoči a Kežmarku. Počas reformácie prichádzali na územie Slovenska učitelia z Nemecka a študenti zo Slovenska študovali v Halle, Wittenbergu a na iných univerzitách.

V 16. a 17. storočí vznikali aj elementárne ľudové školy, kde sa vyučovalo trívium a náboženstvo. Zaujímavosťou bolo, že sa vyučovalo v materinskom jazyku. V procese rekatolizácie v 17. storočí sa zakladali jezuitské gymnáziá a kolégiá. V roku 1635 dal cisár Ferdinand II. súhlas na založenie univerzity v Trnave, ktorá mala dve fakulty: filozofickú a teologickú, neskôr aj právnickú. Pri univerzite bola založená aj tlačiareň, v ktorej vychádzali skriptá pre študentov univerzity, ale aj profánna literatúra v reči ľudu. Obrovským prínosom bolo myšlienkové pôsobenie Jana Amosa Komenského, ktorého osvietenské myšlienky vplývali aj na náš školský systém. V roku 1667 bolo založené protestantské Prešovské kolégium, ktoré sa niektorými organizačnými formami vyučovania dalo porovnať s univerzitami.

Reformy Márie Terézie

Pre rozvoj školstva mali veľký význam reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II., ktorí razili myšlienku, že škola je otázkou verejného a štátneho záujmu. Prišlo k reformám uhorského školstva – školy sa poštátnili a zjednotili. Mária Terézia začala zakladať odborné školy. V roku 1777 boli zmeny v školstve zavŕšené zákonom Ratio educationis, podľa ktorého sa postupne zreformovali všetky stupne škôl. Zákonom bola zjednotená školská sústava v Uhorsku. Osvietenská pedagogika prikladala veľký význam výchove a v platnosti bola téza, podľa ktorej prameňom mravnej a hmotnej biedy ľudu je nevzdelanosť. Aj preto sa zriaďovali nielen elementárne školy – triviálky (dvojtriedne) pre deti žijúce v mestách i na vidieku, ale aj hlavné školy (štvortriedne), latinské školy, lýceá a akadémie, ktoré poskytovali vyššie vzdelanie v oblasti filozofie, teológie a práva.

Veľký význam mali vyššie odborné školy, napríklad Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici a Collegium oeconomicum v Senci, nižšie banské a lesnícke školy. V reformách školstva pokračoval nekompromisný panovník Jozef II., ktorý nariadil povinnú školskú dochádzku od 6 do 12 rokov, umožnil bezplatné vyučovanie detí na základných školách, vyhlásil každoročný súpis detí a ich neprítomnosť v škole sa mala trestať. Takisto zaviedol nemecký jazyk ako povinný jazyk v školách. Ďalšou reformou školstva boli zákony z roku 1806 vydané cisárom Františkom II. Zákonom sa doplnili medzery o ľudových školách a univerzitách a germanizačné tendencie sa v Uhorsku nahradili maďarizačnými tlakmi, takže maďarský jazyk sa vyučoval ako povinný predmet.

Začiatkom 19. storočia mali veľký vplyv na rozvoj školstva na Slovensku vzdelanci ako Matej Bel, Samuel Tešedík, Daniel Lehocký. V roku 1848 v známych Žiadostiach slovenského národa boli sformulované požiadavky na zriadenie národných, reálnych a dievčenských škôl. V roku 1861 boli spísané memorandové požiadavky (Memorandum národa slovenského), v ktorých Slováci žiadali, aby bola slovenčina uznaná ako verejný jazyk na školách. V roku 1862 sa zriadilo prvé slovenské gymnázium v Revúcej, nasledovalo gymnázium v Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869). Trvalo krátke obdobie rozvoja slovenského ducha, pretože po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa zrušili všetky slovenské gymnáziá a slovenský jazyk bol vytlačený zo všetkých vyšších škôl. Po slovensky sa vyučovalo len na niektorých ľudových cirkevných školách a po vydaní Apponyiho zákonov (1907) sa vyučovalo na všetkých typoch a stupňoch škôl v Uhorsku po maďarsky.

Slovenské národné školstvo

Po roku 1918 a vzniku prvej ČSR sa začalo s budovaním slovenského národného školstva. V prvých rokoch prišli na Slovensko učiť aj českí učitelia a profesori. Vyučovalo sa po slovensky, budovala sa sieť škôl, tak aby deti a mládež získali základné vzdelanie a takisto stredné a vysokoškolské.

Školský rok sa začínal vždy na jeseň v septembri. V minulosti deti navštevovali školu najmä v zimných mesiacoch, na jar častejšie školu vynechávali, lebo pomáhali rodičom pri poľných prácach. Preto neprekvapovala ani otázka: „Koľko zím si chodil do školy?“ Deti z roľníckych rodín boli vedené k fyzickej práci, ale napriek tomu sa vzdelanie cenilo a ak mal niekto „dobrú hlavu“ na školu, pokračoval po ukončení základnej školy ďalej štúdiom na strednej škole. Štúdium stálo nemálo obetí nielen rodinu, ale i samotného študenta, ale ak v minulosti študent skončil školu a dosiahol vzdelanie, z jeho úspechu sa spoločne tešila celá obec.

Študentské a žiacke piesne

1

Daj ma, mamko, daj ma do školy,

nedávaj mi všetko po vôli,

naučím sa čítať,

spievať, rátať, písať,

potom pôjdem rovno do vojny.

2

Nad študentský život nie je vo svete,

v tomto stave mládež len tak kvitne,

žije si ako vtáctvo nebeské,

lebo ho netrápia márnosti zemské.

3

Bez starosti vždy si spieva,

študent smutný nikdy nebýva,

a keď niekedy je aj smutný,

hneď na to zabúda a smeje sa.

4

Keď sa zídu milí študenti,

ladia si muzikantské inštrumenty,

ako Orfeus tak si hrajú a spievajú,

vo veselej spoločnosti plesajú.

5

Aj keď som ja študent z chudobného rodu,

môžeš ty za mňa ísť a neboj sa hladu,

kalamár a pero, to sú moje vinice,

ktorými naplním každý rok pivnice.

Pekný biely papier, to sú moje role,

po ktorých moja rúčka každodenne orie.

Lepšie žiacke pero, než sedliacke voly,

keď si ho napravím, ide mi po vôli.

Tie sedliacke volky, mäsiari pobijú,

ale žiacke perá nikdy nezahynú.

Žiacke pero riadi tento svet i ľudí,

mešťana, sedliaka, zemana, vojaka.

A tak teda milá, neboj sa psoty,

vysúkaj rukávy, poďme do roboty!

Autorka je historička a etnologička


Ďalšie články