Postavenie učiteľa a učiteľský chlebík

Trenèianske múzeum triedy zariadenie školské pomôcky história Zariadenie II. triedy štátnej ľudovej školy na dedine alebo menšom meste z obdobia 1918-1938, Trenčianske múzeum. Foto: TASR / Radovan Stoklasa

Učiteľ, najmä na slovenskom vidieku, robil zároveň aj organistu (kantora). Jeho finančné pomery záviseli od učiteľského miesta. V mestách a v bohatších dedinách bol život učiteľa o niečo lepší než v chudobných a malých dedinkách.

Učiteľ spolu s notárom a farárom patril k takzvanej „dedinskej inteligencii“. Väčšinou požíval od ostatných obyvateľov vrátane detí vážnosť a úctu. Veľmi málo peňazí mali mladí, slobodní učitelia, ktorí ešte len nastúpili na učiteľský post a učiteľský chlebík ich neraz zaskočil svojou tvrdosťou.

Aké platové pomery boli bežné v učiteľskej profesii na Slovensku v prvej polovici 19. storočia, vidíme z kroniky obce Kolárovice:

Pevný ročný plat učiteľa bol 37 zl. – a to z fundácie biskupa Klucha 25 zl. A zo štóly 12 zlatých. Iné ďalšie príjmy mal ešte z ‚blahovôle‘ občanov. Jeho triviálnu školu navštevovalo v zime asi 30 chlapcov a 16 dievčat. Keď prišla jar, deti mu zo školy utekali. Mnohé deti školu nenavštevovali ani v zime. Hlavné príčiny boli v tom, že do školy sa všetky deti nepomestili, pre vrchárov bola škola ďaleko a najhlavnejšou príčinou bola chudoba. Vyučovalo sa len poznávanie abecedy, slabikovanie, čítanie a iba niektorí sa učili aj písať. Farár často navštevoval školu, lebo biskupskému úradu podával o nej správy, ale náboženstvo mohol vyučovať len podľa chápavosti žiakov. Biskup pri vizitácii v r. 1828 doporučoval, aby sa deti aj cez leto schádzali v nedeľu a vo sviatočné dni a naučené vedomosti si počas zimy zopakovali.“

Platy učiteľov počas prvej ČSR na Slovensku neboli jednotné, pretože mesto im vyplácalo len základnú časť príjmu, zvyšok tvorili poplatky za rôzne služby v cirkvi a poplatky od žiakov, ktoré boli na každej škole iné. Časť sumy im pritom vyplácali v naturáliách. Stravu zabezpečoval učiteľovi farár.

Zmluvy učiteľov sa vystavovali zväčša na jeden rok. Po skončení školského roka mala ktorákoľvek zmluvná strana nárok odstúpiť od ďalšej spolupráce. Schopnému učiteľovi však obce po roku zvýšili peňažnú alebo naturálnu mzdu, aby si ho udržali.

Pozrime sa, ako spomína na svoje učiteľské roky Janko Borodáč – jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla na Slovensku:

„Dostal som vymenovanie aj od cirkevnej vrchnosti. V ňom som mal vypočítaný ročný príjem učiteľský a kantorský od cirkevnej obce, podľa toho, aká bola obec bohatá. V tom príjme bolo všeličo započítané: zrno, koláčové peniaze, kostolný príjem a iné. Vyšlo to na 131 korún. K tomuto doplácal štát vo forme štátnej podpory toľko, na koľko bol stanovený plat učiteľov tohto druhu.“

„Učiteľský a kantorský príjem od obce vyšiel na 16 korún mesačne, ostatné mal hradiť štát vo forme štátnej podpory. Často sa však stávalo, že na štátnu podporu čakali učitelia celé mesiace, ba niektorí ju ani do roka nedostali. Podobne som obstál aj ja. A keďže som mal dostatok chleba, masla, mlieka, vajec a iných potravín, o podporu som sa nezaujímal.“

„Obedy varila gazdova žena Alexa. Na obedy, ktoré mi pripravila, keď mi od niektorých sliepku priniesli, alebo po zakáľaní bravčového, tiež na jej pirohy a na nálešníky nikdy nezabudnem. Ale často som si aj sám varieval. Na poludnie pustil som deti domov, vysúkal som si rukávy a do toho. Keď ma takéhoto postretli moji dedinčania v kuchyni, len sa usmievali a čudné im to bolo. Pán a sám si varí…?!“

 (J. Borodáč: Na učiteľskom chlebe. Spomienky, NDC, 1955, str. 32)

Takto spomína na roky svojho učiteľovania evanjelický učiteľ Rudolf Pelech:

„Prišli sme čiernou kuchyňou, kde stála ohromná začadená pec, do jednej starej budovy. Vpravo od kuchyne viedli dvere do jednej veľkej miestnosti, kde v kúte stál šporák, nad ním zhnité povalové dosky, odkiaľ hlina, ktorou bola povala vymazaná, visela dolu. Naproti šporáku na kozích nohách krčmový stôl s pohyblivým vrchom – táfľom – a z jednej a druhej strany vykresané dobové lavice. Do miestnosti sa schádzajú chlap, zhovárame sa a ja prerečiem: ,Pán farár, kedy pôjdeme do školy?ʻ Farár vyskočí, hrozne sa rozchichotal a hovorí: ,Však sme v škole, čakáme, kým sa ľudia zídu.ʻ Ja prekvapený, nechápavo hľadím a zrazu sa mi zazdalo, akoby ma niekto päsťou udrel po nose. Keď si na to pomyslím, akoby som to ešte aj dnes cítil. Vtedy som sa nenazdajky prebudil a vravím sám sebe: ,Chlapče začína holý, skutočný nefalšovaný život.ʻ Zdalo sa mi, že ma vtedy opustila veľká čiastka mojich plánov, nádejí a ideí. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Mojím šťastím bolo to, že som mal silný hlas. – ,dobré hrdloʻ  – a tak ma jednomyseľne zvolili za svojho pána rechtora. V takomto ovzduší som 1. februára 1908 už s vymeneným diplomom nastúpil svoju prvú učiteľskú stanicu v Chrťanoch. Obec s 245 obyvateľmi aj s vŕbami. Ročný plat som mal nasledovný: 6 q raže, 10 m3 dreva, 1 ha úrodných rolí a lúčku. Všetko to bolo ocenené na 210 zlatých (420 rakúsko-uhorských korún). Keďže som učiteľskú stanicu zaujal 1. februára 1908, do konca októbra 1909 som nedostal nič a žiť sa muselo. Veselo som si požičiaval po 5 až 10 zlatých. Boli to dobrí ľudia, rád si na nich spomínam. Sprvu mi dávala obedy kostolníkova manželka. Čo navarila pre svojich, jedol som aj ja. Po týždni sa rodiny dohodli, že mi každý deň prinesie obedy iná gazdiná. Skrátka, z domu na dom ma začali chovať. Každá gazdiná sa chcela pochváliť… najedol som sa fazule, hrachu, cíceru a šošovice! Nechýbali každý deň ani rezance. Rezance s makom, najväčšia to lahôdka, rezance s tvarohom, bryndzou a praženicou. Prinášali mi aj dobrého chutného sedliackeho ražného chleba.“

Učiteľ Rudolf Pelech počas svojho pobytu v Chrťanoch zaviedol do vyučovania poriadok, zvýšil hygienu, cirkev zakúpila nové lavice a iné zariadenie a školská sieň začala slúžiť ako modlitebňa. Nakoniec uvádza, že dlhov bolo na každom kroku plno. Konečne 1. marca 1909 na podanú žiadosť o štátnu podporu prišiel pre učiteľa výmer, ktorým mu na 13 mesiacov bolo poukázaných 520 korún (260 zlatých).

„Pre tie som dva a pol hodiny musel ísť pešo do berného úradu v Lučenci, kde mi odmenu vyplatili. Povyplácal som dlhy a zas som bol na holičkách, ale chrbát bol chránený, mesačne som dostával 40 korún, už to bol Hore háj…“ 

(Ján Jančovic: Z Chrtian na Dolnú zem)

Učiteľ mal nárok na plat a dôchodky – teda prilepšenia k platu počas školského roka. V evanjelických obciach bol učiteľ často i kantorom v chráme. Pre zaujímavosť uvádzame pôžitky, na ktoré mal učiteľ nárok.

Proventus rectoris Eccla Bényensis (dôchodky učiteľa)

„Má k dispozícii trojaké zeme, kde sa do každej môže zasiať štyri kily, a do nich opäť oddelene zasiať jarné siatia a všetky sme povinní obrábať.
Každý gazda, ktorý sa má dobre, bude povinný mu dávať pol kily žita, želiar, ktorý len srpom obilie zberá, dáva po mýtovníku a remeselníci po pol kile.
Každý, ktorý obilie priváža s dežmou, je povinný dávať jeden snop žita.
Každoročne dostáva štyri fúry dreva a dva vozy sena.
Od pohrebu so spievaním dostáva tri groše, od pol kázne štyri groše, za celú kázeň šesť grošov.
Kantáciu má na výročné sviatky.
Od svadby peniaze z ofery.
Zo spovednej ofery má šiesty peniaz, z ofery na výročné sviatky má tretí peniaz, z trojkráľovej koledy tretí peniaz.
Pastierom bude slúžiť zadarmo, pastieri mu budú pásť dobytok zadarmo.
Povinní sme mu dať voz raždia na prípravu oblátok
Každý rok mu do vodného mlyna vozíme obilie na mletie dvakrát šesť vriec, alebo dvakrát po dvanásť kíl.
Za vyučovanie detí bude každoročne dostávať plat. Od abecedára sedem groší, od sylebisanta (slabikujúceho) desať grošov, od tých, ktorí už čítajú, pätnásť grošov a ktorí sa učia naspamäť, 1 zlatý.“ [1 kila = cca 50 kg, pozn. red.]

(Ján Jančovic: Z Chrtian na Dolnú zem)

kronike obce Jankovce (okres Humenné) v roku 1816 v rámci Kanonickej vizitácie sa nachádza aj zmienka o škole a učiteľovi.

„Zvláštny dom slúžiaci pre školu nejestvuje. Samé bývanie rechtora je také veľké, že miestne deti školské sa v ňom môžu ľahko umiestniť. Ustálený dôchodok organistu a kantora jankovského spočíva v zosype obilia, ktorý vynesie približne 14 korcov žita a tiež toľko ovsa. Občania, ktorí nič nezosypú, dávajú ročne 6 x florén. Titulom štóly dostáva rechtor od zapisovania krstu 3 x florén, od písania ohlášok 6 x florén, a od pohrebu 15 x florén. Rechtor má jednu lúku a tri role spoločné s kostolom, takže jedna polovica patrí jemu a druhá patrí kostolu. Polovica patriaca rechtorovi vynesie v osive dva i pol korca zvlášť počítajúc, lúka vynesie jeden malý voz sena. Mimo toho má polovičku oreka na základe zámenného kontraktu zo dňa 5. januára 1811.“

Ešte v prvej tretine 20. storočia bývalo zvykom na sviatok svätého Blažeja (3. február) vinšovanie žiakov po domoch, keď žiaci vyberali pre svojho učiteľa peniaze i naturálie. Korene blažejského vinšovania sú v západnej a strednej Európe. V minulých storočiach boli príjmy učiteľov zmluvne zabezpečené vokátorom (listinou povinností a práv). Hoci v minulosti bolo povolanie učiteľa honorom a učiteľ patril v dedinskej, ale i mestskej societe, k autoritám, najmä morálnym a duchovným, príjmy učiteľov ani vtedy neboli vysoké, skôr naopak.

Ak mal učiteľ viacero detí, často bolo treba každú korunku v ruke dvakrát otočiť. Príjmy učiteľov sa skladali z malej sumy peňazí a stabilne určeného množstva naturálií, najmä dreva na kúrenie, obilia (niekde sa jednalo už o pomletú múku), piva, slaniny, vajec, fazule, maku, masla, ovocia atď. K tomu patrili aj vedľajšie príjmy ako pečenie oblátok pred Vianocami či naturálie, ktoré vyzbierali žiaci po domoch na Blažeja či Gregora. Od 18. storočia chodievali po obchôdzkach samotní žiaci, predtým ich sprevádzal aj učiteľ. Aby bolo blažejské vinšovanie aj určitou spoločenskou udalosťou, učitelia učili deti vinše a verše určené na túto príležitosť. V slovenských obciach sa stretneme aj s názvom koledovanie, lebo pripomínalo vinšovanie na Vianoce či Nový rok. Vinše prednášali po domoch najlepší žiaci na obchôdzke, ktorú volali „blažejácia“ či „blažejkovanie“.

Dnes je svätého Blažeja deň,
v ňom sa zachováva obyčaj ten,
že chudobní žiaci chodia
po domoch dobrých ľudí,
aby svoju živnosť dostali.

I my sme k vám prišli,
aby sme sa s vami zišli,
aby ste nám niečo dali.

Milá pani, pre tvú česť,
daj nám mäsa veľkú časť,
ak nám mäsa nedáte,
na svojich hrncoch to poznáte!

Tak vám budú lietať z police
ako mlynárovie slepice,
keď sa obžerú pšenice
z tej ukradnutej merice.

Vinšovanie žiaci spestrovali piesňami.

Naturálie kládli do pripravených košíkov a tie potom odnášali do učiteľovho domu a pokračovali v blažejácii. Večer ich učiteľova manželka pohostila bryndzovými haluškami a učiteľ každého vinšovníka odmenil drobnými mincami.

Blažejské vinšovanie na Slovensku zaniklo koncom 19. storočia, ale v tradíciách niektorých obcí sa zachovalo ešte do roku 1914, keď učiteľova žena z vyzbieraných potravín pripravila pre všetkých žiakov obed a po ňom bola tanečná zábava s muzikou.

V niektorých obciach a regiónoch Slovenska (na hornej Orave, v Novohrade) sa obchôdzky konali na svätého Gregora (12. marca), išlo o takzvané gregorácie – ich tradícia siaha až do starého Ríma, kde sa konali rímske slávnostné sprievody učiteľov a žiakov v čase od 9. do 13. marca na počesť bohyne Minervy.

Vinše na gregoráciu uverejnil v roku 1870 aj Pavol Dobšinský a žiacke piesne zo začiatku 19. storočia zapísal Ján Kollár:                    

My úbohí žiaci,
bystrí jak zajaci,
do školy chodíme,
tam sa učíme,
Pánaboha chváliti a rodičov ctíti,
blízkych milovati,
starý zvyk nezanechati.

Vinšovanie malo aj žartovný charakter, veď sa často dialo už vo fašiangovom období.

Ešte v prvej tretine 20. storočia bol napríklad v Kysuckej obci Rudina zvyk na Gregora obdarúvať učiteľov vajíčkami, ktoré si pani učiteľová nechávala na Veľkú noc.


Ďalšie články