Františkán Filip: Rehoľníci by sa nemali strániť žien, my nie sme žiadni okyptenci

Rozhovor s pátrom Filipom Čiernym z trnavského kláštora rehole františkánov o jeho najťažších chvíľach v povolaní, o Rudolfovi Dilongovi a očakávaniach pred príchodom pápeža Františka.

Prečo si sa rozhodol stať sa kňazom?

To je dobrá otázka, tiež sa nad ňou hocikedy zamýšľam a zrejme sa Boha raz budem chcieť opýtať, či si takto predstavoval moju životnú cestu. Totiž od čias toho rozhodnutia sa pre kňazstvo to pre mňna nebola priamočiara cesta, ale vybojovaná kadejakými pochybnosťami ešte predtým, keď som vstúpil do rehole, ale aj potom, keď som čelil prekážkam, keďže dlho trvalo, kým som mohol byť vysvätený.

A prečo si sa stal práve františkánom?

Bol som u jezuitov na tábore zvanom Cesta, pravda a život. Boli to týždňové tábory pre chalanov, ktorí sa rozhodujú pre rehoľné či kňazské povolanie. Našiel som v oznamoch na tabuli pri kostole levickej farnosti ten oznam, pozrel som sa bližšie na ten plagát, aby som si zafixoval čas a miesto konania, a vedel som, že tam musím ísť. Aby som sa doma neprezradil, povedal som rodičom iba to, že idem na tábor s mladými. Nič o tom, že ten tábor je o rozlišovaní celoživotného povolania.

Ako si sa tam cítil?

Boli tam výborní chalani, jezuitskí novici a ich páter Jozef Šuppa, ktorý to viedol. Na záver robil syntézu, pomenoval tri známky povolania: to, ak o tom už naozaj premýšľaš, je prvá známka. Ďalšia vec je to, že som zdravý, fyzicky aj psychicky, a nejdem sa do rehole len tak schovať, napríklad preto, že si poviem, že žiadna žena by ma nechcela a podobne. Posledná vec je, že ti predstavení tej ktorej rehole povedia, že si vhodný a môžeš teda vstúpiť.

Keď mi Jožko Šuppa povedal tieto tri podmienky, tak mi z očí akoby spadli lupiny. Ja som si dovtedy myslel, že ak chcem vstúpiť do rehole, najprv sa musím zbaviť všetkých svojich hriechov, musím sa stať aspoň dajakým rýchlo kvaseným svätým a potom som oprávnený vstúpiť. On mi odblokoval moje duchovné a zrejme aj mentálne nastavenie. Popritom ja som mal vtedy v sebe len nepokoj, nič iné. Nemal som odvahu zasvätiť sa na celý život, lebo už vtedy som intuitívne vnímal, že takéto zasvätenie má byť navždy!

Ale vtedy tam na tábore v Modre-Harmónii mi úplne zasvietilo Svetlo, hoci bol večer. A nastalo ráno, deň siedmy, to bol deň odchodu domov. Ibaže mne sa celú noc hlavou preháňala tá myšlienka, že pôjdem k františkánom.

Na jezuitskom tábore…

Presne tak. Za to som im dodnes vďačný a možno mi dodnes nevedia zabudnúť, že do mňa investovali vstupné investície času, jedla a matérie a ja som im takto ubzikol. (Úsmev.)

Ale vtedy namiesto domov šiel som do Bratislavy k jezuitom, kde som mal známeho kňaza z našej dediny a s ním som sa radil. Povedal som mu o tom tábore a že neviem, čo mám robiť. A on, praktický muž z dediny, povedal: „Dnes tu prespíš a zajtra pôjdeš ráno k františkánom na omšu o 9.00 a po nej vyhľadáš pátra, ktorý má na starosti formáciu.“ Vezme si tvoju adresu a je to. Fúha, ja som si myslel, že mi povie: „Skúmaj to ešte, vyčkaj, nech to dozrie, a ak ťa to dva-tri roky bude ešte držať, tak do toho choď.“

Ako to dopadlo u tých františkánov?

Na tej omši bolo všetko inak, ako som si predstavoval. Kostol tmavý, lešenie, za mnou tam sedela žena-igelitárka a bezdomovkyňa, ktorá mi vtedy hrozne páchla a predo mnou psychicky chorý chlapík, ktorý sa počas omše divne búchal o lavicu. Odzvonilo a františkán páter Cyril začal omšu: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého…“ [v tejto chvíli Filip napodobňuje pátra Cyrila, ktorý má rečovú vadu, pozn. red.]. Trištvrte omše som nič nerozumel. Keď som sa šiel prihlásiť po omši a hľadal som pátra, ktorý mal na starosti formáciu, Cyril mi povedal: „Nech sa páči, to som ja, čo treba…?“ [opäť napodobňuje jeho reč, pozn. red.].

Z hľadiska kritérií atraktivity mladého muža to teda dopadlo zle. 

Áno, pýtal som sa, kde som to vlastne vošiel. Ale ja som mal v tejto chvíli už úplne jasno. Akoby ma tá chvíľa mala len odskúšať, či dokážem byť verný tomu, čo vo mne už dlhšie zrelo v postupných dávkach. Pritom som dovtedy o františkánoch ani nič nevedel, okrem toho, že som dajako matne a zároveň gýčovo poznal príbeh o svätom Františkovi a páčila sa mi jeho otvorenosť voči všetkým. Ale nič iné som o františkánoch nevedel, nič, čo by ma vtedy dokázalo priťahovať.

Dovtedy som dokonca bol každú chvíľu zaľúbený, a keď som sa zaľúbil, tak to bolo na život a na smrť. Väčšinou mi ale tá veľká láska vydržala na pár mesiacov. (Úsmev.) Avšak mal som vtedy fázu, že som sa ani nechcel modliť za to, čo je Božia vôľa pre môj život, lebo som sa bál, že mi ju Boh naozaj zjaví a nebude sa mi páčiť. Čo ak bude chcieť, aby som vstúpil do rehole? Vedel som si predstaviť čokoľvek, len nie toto.

Mal si strach vstúpiť do tohto povolania?

Mal som veľkú bázeň a chvenie. Ale cítil som aj nehodnosť. Ja a do rehole? Všetci okolo mňa si ťukali na čelo a potvrdili mi, že tá moja bázeň, chvenie a pocit nehodnosti sú úplne namieste. Suseda mi povedala: „A čo si celkom osprostel? Veď keby sa rozhodol tvoj brat Stanko, nepoviem nič, veď to je taký dobrý tichý chlapec, ale ty, čo si vždy mal tak rád život?“ A moja jediná odpoveď bola: „Ale teta Katka, veď práve preto, že som mal vždy tak rád život, idem teraz do rehole.“

Nakoniec sa to ukázalo ako veľká pravda, po dvadsiatichdvoch rokoch zisťujem, že môj život by nikdy nebol taký bohatý, keby som do rehole nevstúpil. Robil by som možno u nás na družstve, mal by som ženu, možno, deti by som mal, možno, chodil by som s partiou na pivo, možno. Ale zdá sa mi, že by som ustrnul na tom svojom a pomaly strácal lásku k svojim najbližším, lebo by ma stále viac valcovalo moje sebectvo. Rehoľa a vlastne Ježiš Kristus zachránili kvalitu prežívania môjho života. Je ale pravda, že ak by som skutočne našiel ženu svojho života, možno by ma inak nadchla. (Úsmev.)

U teba chvíľu trvalo, kým ťa vysvätili za kňaza, stalo sa čosi vážne. Vieme to popísať?

Áno. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov na základe obvinenia, ktoré sa nezakladalo na pravde. Identitu tej osoby som nemohol poznať, lebo mi ju nik nechcel prezradiť. Prežil som tri ťažké roky. Ale tie roky mi dovolili pozrieť sa na moje rehoľné povolanie celkom inak. Znie to možno naivne, ale ja som šťastný, že Prozreteľnosť takto zasiahla do môjho rutinného kolobehu života. Bol som však znepokojený, že naši predstavení tej žene uverili. Presun do Fiľakova, kde je kláštor, kde som bol tie tri roky, kým sa vyriešila moja situácia, ma ale veľa naučil. 

Išlo o obvinenie zo sexuálneho zneužívania?

Povedali mi len toľko, vraj prišla na mňa sťažnosť, že som sa voči nejakej žene nevhodne správal a mal som údajne voči nej sexuálne návrhy. Dnes už viem, kto bol za tým. Myslím si, že išlo o psychicky labilné dievča.

Ako sa s tým vyrovná kňaz, ktorý už mal splnené všetky povinnosti pre vysvätenie, keď musí náhle tri roky čakať kdesi v závetrí a v neistote, čo sa stalo a čo s ním bude?

Bolo to veľmi ťažké. Cítil som sklamanie aj horkosť. Akokoľvek, všetci máme svoje kríže, ktoré musíme uniesť. Mnohí spolubratia ma ale podporili, stáli za mnou a ja som im veľmi vďačný. Napokon kľúčoví ľudia po preverení rozhodli, že všetko je v poriadku a môžem byť vysvätený. Nakoniec sa to obrátilo na niečo zmysluplné, aspoň mne sa to tak zdá, a pobral som z toho omnoho väčší úžitok, ako som si myslel. Postavili sme vtedy kaplnku Sedembolestnej na Galambe pri Fiľakove a neskôr aj pustovňu sv Antona Paduánskeho, ktorá je neustále obsadená ľuďmi, ktorí túžia po tichu a modlitbe v samote. Mal som tam napokon aj svoju prvú, primičnú omšu. Presne tam, kde som kedysi za bolestných okolností robil prvé výkopy základov pre kaplnku a ešte som netušil, čo so mnou bude. Tam sa to stretlo v jednom bode, kde neskôr prišli slzy a plač, ale už to boli slzy zadosťučinenia. Prišiel sa potom za mnou porozprávať aj vtedajší predstavený z Hlohovca, ktorý úprimne vyložil okolnosti tých udalostí na stôl a ospravedlňoval sa mi… Dnes vidím, ako tie hlohovecké dni vo mne zanechali ranu, ale nie zatrpknutosť.

Išlo o ženu, ktorá mala o teba záujem?     

Myslím, že to obvinenie bolo skôr o tom, čo snívala, aby sa stalo. Súdim to aj podľa jej čudného správania v sakristii pred omšou, keď si tam chodila pozrieť čítania. Akoby to bola projekcia jej túžby. Myslím, že chcela zaujať spôsobom, ktorý šokuje a ktorý musel všetkých kompetentných naplašiť. Ale ja som nebol pri tom, keď prišla niečo povedať provinciálovi, ktorý bol práve v našej komunite na návšteve, iba to predpokladám. Chcel som sa potom, keď som zistil jej identitu, stretnúť aj s ňou, aby som našiel odpoveď, prečo to tak bolo, ale nechcela. Bol som pripravený pozvať ju aj s rodinou na primície. Všetko to bolo pre mňa strašne divné a dodnes tomu nerozumiem.

Tvoja generácia bola posledná, keď františkáni mali ešte relatívne dosť povolaní, potom už došlo k útlmu. Lenže mnohí z nich nezostali, po vstupe do noviciátu sa zaľúbili, a zaujímavé je, že si ženu našli vo farnosti a spoznali sa s ňou práve vďaka tomu, že boli františkánmi. Dnes majú deti, pekné rodiny, rozpoznali iné povolanie. Tebe to nehrozilo?

Samozrejme, hrozilo. Myslím, že v tom ohrození sme všetci.

Čo si ale myslíš o tomto fenoméne?

Celkom som sa ešte nerozhodol, či by som mohol súhlasiť s tým, čo vravíš, teda že vstúpili, zaľúbili sa a rozpoznali iné povolanie. To by som celkom nepodpísal aj v súvislosti s tým, koľko odchodov sa dialo aj v tomto roku v našej reholi. A boli to odchody po večných sľuboch. Nemyslím si, že Boh hrá s nami vabank, že ťa chvíľu láka do rehole a potom ti ponúkne život v manželstve. Ja som bol počas formácie tiež zaľúbený, ale rozhodol prvotný impulz, ktorý zásadne poznačil moju mladosť, a bol to impulz zasväteného života. A ja nechcem žiť život podľa toho, aký poryv vetra práve vo mne trvá a chcem v ňom zotrvať, kým ma hreje pri srdci. Lenže keď ten poryv pominie, tak znova od všetkého ujdem? Podľa tohto modelu sa dnes rozpadajú manželstvá a rodiny. Vždy príde čas, keď je treba osobne sa osvedčiť.

Ak si dobre pamätám, tak Franklova žiačka Lukasová raz robila taký zvláštny výskum, z ktorého vyvodila záver, že Nemci ako národ, ktorí budovali krajinu po ťažkej vojne, boli šťastnejší ako tí, ktorí zdedili už vybudovanú krajinu. Javí sa teda, že ak dostaneme nejaký dar zadarmo, nedokážeme si ho natoľko vážiť. Poznám dosť odídených ľudí z manželstva aj z kňazstva a bez toho, aby som paušalizoval, zdá sa mi, že ho ľahko dostali aj ľahko pustili…

Budem v tom pokušení osvedčovania chvíľu pokračovať: keď teraz vidíš, že tvoji bývalí spolubratia majú deti a pekné kresťanské rodiny…

Áno, presne viem, čo myslíš. A zdá sa mi, že je ešte ťažšie, keď si zbavený abstrakcie a vidíš vo svojom dosahu konkrétnu ženu a povieš si: „Fúha, však práve ona by kľudne mohla byť mojou osudovou ženou.“ Lenže čo ak som ju stretol až v čase, keď som už bol v kláštore a za bolestných okolností som si túto víziu musel vytrhnúť zo srdca a dať jej jasné miesto v mojom živote. Mám po štyridsiatke. Mať ženu svojho života a s ňou spoločné deti je vznešená a krásna pohnútka na to, aby ju človek uskutočnil. A každý rehoľník by si z času na čas mal odvážne nazrieť aj takýto potencionálny obraz v hĺbke svojej duše a myslím si, že väčšina z nás ho aj viac alebo menej často takto nazerá. Pozri, my nie sme nejaký okyptenci, ktorí vstúpili do rehole kvôli tomu, že neboli schopní manželstva, ale preto, že sa „neschopnými“ urobili sami, ako hovorí Kristus. Idem životom a vidím rôzne možnosti. Avšak pozerám na tie možnosti v perspektíve zasvätenia, na ktoré som sa raz dal. Alebo sa o to aspoň úprimne snažím. Nazerať len racionálne hľadisko ma môže zabiť, symbolicky povedané. Vtedy totiž vidím len suché fakty, ktoré vravia, že mám svoj vek, moji rovesníci už postavili dom, zasadili strom a majú tri deti a chodia do Grécka na ultra all inclusive a ja, keď chcem ísť večer tu v Trnave na zmrzlinu, musím sa pýtať predstaveného, či mi dovolí? Štyridsaťročný cap sa má pýtať, či môže ísť do mesta po vešperách?

Možno stojí za to zamyslieť sa, ako pestovať vnútorný obsah misie rehoľníka dnes, teda v časoch, keď je o nás všestranne postarané, na rozdiel od Františkových čias, keď sa museli obracať, aby prežili.

Takže to, čo sa u mužov nazýva kríza stredného veku, sa u rehoľníkov prejavuje práve takto? V uvažovaní o správnosti svojho povolania?

Áno. Ale rehoľníka zachráni už len to, ak sa na to pozerá z perspektívy Božej, nie z perspektívy tohto sveta. Toho, čo sa nosí, čo sa chce a čo je v mnohých smeroch aj celkom prirodzené. Stačí napríklad, že si vyprahnutý, nemáš sa s kým riadne porozprávať, že ti možno nesadol predstavený, možno nedôveruješ ľuďom alebo ani spolubratom, keď vidíš, ako sa v kaplnke modlia. Čokoľvek, čo sa môže vyskytnúť v reálnom živote, všetko to môže na teba doľahnúť. Tam už je len krôčik od toho, že príde niekto, kto ťa pofúka, začne si s tebou rýmovať o živote a ty sa zamiluješ.

Ja pritom rozhodne nie som ten typ, ktorý by tvrdil, že sa treba zubami-nechtami držať zasväteného života a byť už až do konca života zatrpknutý a nešťastný. Ani netvrdím, že žena má zostať s manželom, ktorý ju pravidelne opitý  bije a znásilňuje, pretože raz mu prisahala vernosť pred Božím oltárom. To sa má riešiť úplne inak! Veď aj kánonické právo ponúka možnosti. Ale žeby už dnes neexistovala vernosť? Čo včera platilo, už dnes neplatí? A keď nastúpiš cestu manželstva alebo rehole, tak tvoji rovesníci budú tipovať, či to dáš, alebo nedáš. Už v mladosti to berú ako vabank, nie ako niečo, čo je natrvalo, hoc aj na začiatku netuším, aké prekážky mi ešte postaví život. Avšak navzdory tomu som rozhodnutý vytrvať a zotrvať.

Ja som pred večnými sľubmi ani nedýchal, nevedel som, či to zvládnem, nedýchal som ani vtedy, keď som vstupoval do postulátu, keď som ešte mal čas odísť. Bral som to ako na furt. Pre mňa to bol zásadný krok, z ktorého už pre mňa niet výstupu. Možno som sa len nechcel blamovať, že sa po roku s hanbou vrátim domov. Ale dnes po 22 rokoch viem, že Boh si vie pomôcť aj ľudskými ohľadmi, ak má pre teba vyhliadnutú cestu. No v rozhodujúcom momente ťa Boh pustí, nebude ťa držať za ruku. To neznamená, že ťa dovtedy manipuloval nejakými svätými kecami o vstupe do rehole. Ale postará sa svojou prozreteľnosťou, že úvodnú cestu máš vyzametanú, ale neskôr prídu ťažkosti, keď sa každý z nás musí osobne osvedčiť a hocikedy dať na oltár bolestnú obetu. Akokoľvek to je, ale aj v manželstve, aj v reholi vždy dvaja musia túžiť vytvárať symbiózu duší: muž a žena, Boh a človek.

Raz sa učiteľ na teologickej fakulte, kde sme spolu študovali, na hodinách morálky spýtal rehoľníkov, prečo sa rozhodli stať sa kňazmi. Jeden rehoľník odpovedal, že počul vnútorný hlas. Učiteľ mu povedal: Počuješ hlasy? Daj sa vyšetriť. Samozrejme, bola to narážka na isté romantizované predstavy o prijatí povolania.

Nedávno sme sa vrátili zo stretnutia františkánskej mládeže Gifra z Padovy a Assisi a vnímali sme tam celú cestu, ktorou si prešiel svätý František od svojich útrap v hľadaní v čase bujarej mladosti, keď svet ešte celkom neopustil, ale ani Boha ešte celkom nenašiel. Lenže už vtedy sa zvykol pod krížom v polorozpadnutom kostole svätého Damiána modliť: „Pane, čo chceš, aby som urobil? Čo mám teraz robiť, keď môj život už zašiel tak ďaleko, že ma kamaráti považujú za šibnutého a zároveň ešte som nenašiel pokoj, lebo to, čo hľadám v Tebe, ešte nemám zadefinované, ešte netuším, čo odo mňa chceš.“ A vtedy podľa životopiscov počul hlas z kríža: „František, choď a oprav môj dom.“ Keďže my ľudia často zle chápeme Božie výzvy, myslel si, že má opraviť ten kostol, ktorý sa rozpadal. Zohnal si maltu, kamene a dal sa do toho. Až neskôr pochopil, že Boh od neho chce, aby opravil cirkev. Ale nezľakol sa ani tejto výzvy, a na rozdiel od všetkých iných dovtedajších reformátorov, ktorí cirkvi veľa nepriniesli, on začal meniť seba, a tým zmenil aj cirkev a v istom zmysle aj svet. Ale – prehovoril na neho Kristus tak, že počul decibely v ušiach? To sa nikde nepíše a je to vlastne aj úplne zbytočné vedieť. Možno tam bolo úplné ticho. A ostatní by mu mohli povedať: Počuješ hlasy? Navštív psychiatra! Ide skôr o to, že ty sám vieš, ako to máš vo svojej komunikácii s Bohom, aj keď ti celý svet hovorí iné. Ani výzva Boha pre mňa sa nedala prepočuť, hoci nešlo o fyzikálny hlas. Ale bol v tom dlhší proces vnímania od detstva.

Ako prebiehal?

U mňa to začalo, už keď som ako štvorročný začal miništrovať a postupne sa to objavovalo ako flashbacky, rôzne udalosti na strednej škole, ktoré prichádzali ako vnútorné otázky: „A ty by si sa nemohol zasvätiť?“ Mama mi čítavala v detstve príbehy svätých. Vždy som sa do toho sveta ponáral, ale vždy som sa z neho aj vynoril, akoby to nebolo pre mňa. Boh ti tú cestu pripraví tak, že máš absolútnu slobodu povedať nie, ale zároveň máš dosť sily povedať áno, hoci by si najradšej povedal nie. A keď sa to stane, Boh ťa cez všetky tie strminy noblesne privedie na miesto, kde si sám túžil byť a ani si o tom nevedel. Je to ambivalencia pocitov: máš slobodu, ale zároveň vieš, že neexistuje iná možnosť. Slobodu chápeme ako možnosť voliť si medzi dobrom a zlom. Ale na morálke nám hovorili, že naozajstná sloboda je voliť si dobro, pretože o zlo nemáš záujem.

Keď si hovoril o žene, ktorú môže kňaz stretnúť po večných sľuboch, znelo to, že nemáš na mysli nejakú abstraktnú ženu…

Ja, čo všetko poznám len z kníh? (Smiech.) Nie, nemal som na mysli abstraktnú ženu. Môžeme za tým dať smajlíka.

Dávame tam smiech do zátvorky. (Úsmev.)

Tu sa mi žiada dačo dovysvetliť. Ak sa muž zaľúbi do ženy, a tá láska v ňom vyvolá túžbu po krásnej hodnote bytia, dovtedy možno aj nepoznanej, nemôže to zo seba zapudiť. Ale ako kňaz ten rodiaci sa vzťah musí dať na pravú mieru, aby som mohol ísť poctivou cestou a každému sa smelo pozrieť do očí. Totiž sebecká láska si žiada toho druhého vlastniť zaraz a hneď! Ibaže láska, ktorá je u Boha, si nežiada nič iné, iba milovať. A miluje aj vtedy, keď už za to nič nedostáva. Takáto láska býva ťažšia ako vojna. Ale myslím si, že práve takúto lásku žiada aj od nás kňazov Boh. A nie že si ju zabiť v srdci a robiť ešte z toho dajakú farársku cnosť vlastniac popritom dobermana a večne umývaný mercedes a mať ešte aj plné priehrštie sarkastických vtipov na tému žena… To mi skôr príde ako lacné liečenie si komplexov zo strany niektorých kňazov.

Takže si bol po večných sľuboch a zaľúbil si sa do ženy…

…s ktorou by som si vedel predstaviť život…

… a dal si si príkaz, že ja už som predsa zadaný a musím to odmietnuť?

Áno.

Na akej srdcervúcej úrovni rehoľník prežíva takéto čosi?

U každého je to inak, ale ak by sme si vzali stupnicu od jedna do sto, u mňa to bolo niekde okolo 120 až 130. (Smiech.)

Takže za hranicou znesiteľnosti.

Hej. (Smiech.)

A dlho to trvalo sa cez to preniesť?

Neviem, či by som chcel do toho zachádzať tak hlboko, ak by to niekto čítal a začal by tipovať konkrétnu ženu. Myslím si však, že ten vzťah si viem dodnes obhájiť ako poctivý. Pozri, objavujú sa viaceré priateľstvá svätých, ktoré možno ikonicky zastrešujú František a Klára, a nik nemôže tvrdiť, že ich vzťah bol hriešny. Bavíme sa o kategóriách hriechu, ako sa mu vyhnúť, inak nie je možné napredovať v duchovnom živote. Mať rád konkrétnu ženu, ktorá ti ozrejmí, že láska a bolesť so sebou vážne súvisia, nie je hriech, ale cnosť. Taký vzťah ťa urobí prirodzene nenanúteným, prirodzene Božím, pretože nebudeš buldozérom duchovného života, ktorý hocikedy potrebuje ukázať, aký je silný a nezlomný. Ibaže často býva aj odmeraný a chladný.

Takže aj kňazovi sa môže stať, že má na spôsob Kláry a Františka silný vzťah so ženou, a to bez toho, že by zašiel za hranicu svojho sľubu, a napriek tomu ho vzťah naučí čomusi, čo citovo poznajú len manželia?

Myslím, že áno. Ale je to veľmi tenký ľad a ten vzťah by mal byť vždy konzultovaný s niekým tretím, napríklad so spovedníkom či duchovným vodcom. Rehoľník si musí pokorne uznať, že je na šikmej ploche a opatrnosti vtedy nikdy nie je dosť.

Ako tento vzťah reflektovali predstavení a spolubratia?

Hovoril som o tom jednému spolubratovi. A tiež svojmu spovedníkovi. Nejde o to, aby o tom všetci vedeli, ale aby o tom vedel niekto, komu v duchovnom živote dôveruješ a kto nie je v tej veci citovo zaangažovaný a povie ti teda, čo hrozí. Ale nie je to tak, že pred niekým čosi nasilu tajím. Mimochodom, zdá sa mi, že v slovenských cirkevných reáliách je divné hovoriť o tom, že rehoľník má priateľský vzťah so ženou. Myslím si, že my máme zostať ľuďmi, aj keď sa staneme kňazmi alebo zasvätenými, nemôžeme stratiť kontakt s realitou, nie sme nadľudia. Rehoľníkov na Slovensku vidím ako čoraz viac krehkých a naša psychika je zoslabená vecami, ktoré dnes žijeme. Keď sa spýtaš kresťanských psychoterapeutov, koľko majú klientov spomedzi kňazov a rehoľníkov na terapiách, je ich naozaj dosť, nevraviac o závislostiach, do ktorých prepadajú. Je čoraz viac lability a ja si myslím, že je to preto, že sa rehoľný život neberie komplexne a v plnosti, ktorú ponúka, berie sa neraz žiaľ sterilne a suchopárne. Skrátka, ži čistotu, chudobu a poslušnosť v duchu disciplíny a o iné sa nestaraj. Ak to žiješ, budeš OK. Ale kto to dokáže dlhodobo žiť, ak svet rehoľníkovi ponúka kadejaké alternatívy a on sa v tom nevie vyznať? 

Tá šikmá plocha, o ktorej hovoríš, sa dá aj konkretizovať, napadá mi príklad azda najslávnejšieho slovenského františkána, vieš koho?

Dilonga.

Presne. Rudolf Dilong žil so ženou ako kňaz a nezdá sa, že by v tom videl problém. Akoby si v tom našiel dajaký tajuplný kompromis. Reflektuje sa jeho životný príbeh medzi františkánmi?

Pokiaľ viem, veľmi sa o tom nehovorí. Ja som jeho tvorbu spoznal niekedy počas noviciátu. Vtedy sa vydávala jeho kniha Mladosť z očistca. Sú to jeho písačky do šuplíka, neviem, či vedel, že budú niekedy vydané. Každý, kto si ich prečíta, nemôže opovrhnúť Dilongom a odsúdiť ho jednou vetou, že zlyhal so ženou. V jeho básňach je jeho zápas, hĺbka, curriculum vitae. Mal nešťastné detstvo, keď sa cítil byť nepohladený a takým akoby už šťastné hviezdy nikdy nesvitli. Myslím, že tak doslova to tam aj píše. Koľko je medzi nami takých v reholiach a kto a kedy to bude skúmať? Navonok z teba netrčia problémy, takže si prijateľný. Ale to v nejednom prípade znamená, že ich rehoľník dusí v sebe. O tom by bolo treba hovoriť.

Zúčastnil som sa v roku 2005 na storočnici Ruda Dilonga, myslím, že to bolo v Bratislave v Univerzitnej knižnici. Boli sme v habitoch aj s provinciálom, ktorý ma tam pozval. Vystúpila aj Dilongova vnučka a na úvod príhovoru povedala, že tam stojí preto, lebo pre jej starého otca nič ľudské nebolo cudzie.

Nebola to pani Fulmeková? [Denisa Fulmeková je vnučka Rudolfa Dilonga a židovskej poetky Valérie Reiszovej, pozn. red.]

Myslím, že áno. My s provinciálom ako „habiťáci“ sme pozreli na seba: Fúha, veď my žiadne potomstvo nemáme a to teda znamená, že všetko ľudské je pre nás cudzie?! To si nemyslím. Málokto však vie, že Dilong Riu Valé [umelecké meno Valérie Reiszovej, pozn. red.] s nasadením vlastného života zachránil pred deportáciami. Starí pátri, ktorí ho neskôr navštívili v Amerike v emigrácii, hovorili, že Dilong na staré kolená žil pokánie a veľa sa modlil ruženec. Myslím si, že ho vystihuje ho aj jedna epizóda, ktorú zažil ešte pred emigráciou. Pred jedným z našich kláštorov sa ho z mosta doprosta opýtala jedna pani: „Páter, kde vy máte dušu?“ A on jej hovorí: „V ohni! V ohni!“ (Filip prudko a desivo zvýšil hlas.) To je podľa mňa odpoveď hodná mnícha. Má mať srdce v ohni, ale nie v ohni hriechu. 

Takže ty si presvedčený, že za svojho života rozpoznal rozpor a hľadal cestu von?

Myslím, že áno. A nepredpokladám, že by mal pletky s inými ženami. Z toho, čo viem, je zrejmé, že Ria Valé bola jeho osudová láska a inak so ženami nežil. V Trstenej sa usporadúva súťaž Dilongova Trstená a asi dvakrát som tam  bol pozvaný do poroty. Keď som tam prišiel a prespal som v kláštore v Trstenej, spolubrat mi hovorí, že vzhľadom na to, čo sa stalo, my na Dilonga nie sme hrdí. Je to vec pohľadu, nemôžem mu to vyčítať, ale ak by si naštudoval jeho život poctivo a celý, vedel by, že ten život bol jedna veľká dráma. Jej zavŕšenie patrí Bohu a je výborné, že patrí Bohu. Keby patrilo ľuďom, neviem, kto z nás obstojí. 

Kňazi sú asi tiež muži s ambíciami, hoci na nich zvykneme hľadieť, akoby žiadne ani nepotrebovali. Majú kňazi kariérne ambície?

Majú. Keď kňazom vezmeme mužský rozmer sebapotvrdenia, teda zvyčajne to znamená byť mužom a otcom a mať intimitu so ženou, čo iné mu zostáva, ako hľadať a napĺňať iné ambície?

Rehoľníci sa ale od diecéznych kňazov líšia v tom, že sa nemôžu stať biskupmi, čiže kariérne ambície musia byť inde…

No to by som práveže povedal opak, veď za čias pápeža Františka je trend nastolený práve smerom k povyšovaniu rehoľníkov do biskupskej služby.

Ak ťa povolá cirkev, tak sa to chápe tak, že cirkev stojí vyššie ako rehoľný sľub. Čiže vtedy sa rehoľník môže stať biskupom, ak ho povolá cirkev. Ale v zásade rehoľník sľubuje, že nebude mať ambíciu.

To sa predpokladá v sľube poslušnosti, ale práve prirodzene žitá pokora by mala každého rehoľníka vyradiť z dajakej chorobnej túžby po stolcoch. Iné je brať post biskupa ako službu. Na to musíš byť disponovaný sťaby Boží otrok, lebo v biskupskej funkcii už dnes nie je veľa honoru. To je už „len“ služba, v ktorej to schytávaš zhora-zdola. Ak to berieš ako ambíciu, tak ťa to prevalcuje skôr, ako sa stihneš poobzerať. Ak to berieš ako službu, priprav sa, že to bude strašný kríž. Rany síce nevidieť, ale zošľahá ťa to. Mam známeho v Cirkvi bratskej a ten tvrdí, že dnes najväčšiu osamelosť zažívajú smetiari a biskupi.

Poznal som rehoľníkov, ktorí študovali doktorát. Blyslo mi hlavou: „Načo to študuje, keď to neplánuje uplatňovať v ďalšom povolaní ani ako profesor, ani ako náboženský spisovateľ?“ Bolo zrejmé, že ide skôr o dajakú prestíž, akúsi túžbu voziť tituly na fúriku. (Úsmev.) Ale ak má čas, nech sa na to dá. Žiadne poznanie nemôže slúžiť na škodu. Náš zakladateľ sv. František vraví, že záhaľka je najväčšou nepriateľkou duše. Ak si robí doktorát z pastorálnej teológie, treba mu držať palce, ak má doktorát z histórie, možno dokáže obstáť v nejakej debate, možno aj televíznej. A priori by som to nezatracoval, ale každý vo svojom vnútri vie, po čom skrze zbieranie titulov naozaj túži.

Teraz k nám prichádza pápež František, ktorý ti je v niečom podobný, minimálne ochotou slúžiť bezdomovcom a slabým. Je tu ale zvláštna situácia, kresťania, ktorí s ním nesúhlasia, sa akoby nevedia vyrovnať s tým, že pápež sa môže aj mýliť a nie je to koniec sveta.

Včera som mal práve o tomto kázeň. Na katolícke Slovensko prichádza pápež, pričom nie pre všetkých katolíkov je tento pápež uznaným pápežom. Bude slúžiť na rôznych miestach omše a koncelebrovať s ním budú mnohí kňazi, no žiaľ, ani pre všetkých tých kňazov na Slovensku nie je tento pápež pápežom.

Myslíš, že už je to až na takejto úrovni, že aj u nás je už medzi niektorými kňazmi František odmietaný ako pápež?

Áno, a ak sa ti niekedy podarí viesť s nimi aký-taký dialóg, hneď presne vieš, na aké weby sa preklikávali. Sú to rôzne premiešané tvrdenia o téme prijímania na ruku, o pravdách antivaxerov, tvrdenia, že tridentská omša je prebohatá a treba ju uznávať, lebo tá po vatikánskom koncile je vyprázdnená a podobne. Najviac znepokojene vnímam a priori tvrdú kritiku kňazov proti pápežovi bez toho, aby si vypočuli problém a aj pápežovu argumentáciu. Vďaka hoaxom o tom, že bol na konkláve podvodne zvolený alebo že je slobodomurár, čo má za úlohu potopiť cirkev, a tak ďalej. Vždy, keď to od nich počujem, tak mi nad tým rozum zastáva a neviem, kam až to povedie.

Stretávaš sa s takýmito kňazmi v diecéze, v ktorej teraz pôsobíš?

(Úsmev.) Stretávam sa s takýmito kňazmi a tam by som dal asi bodku. Pozri, pápež má teraz práve toľko rokov ako môj otec. Teda 84. A príliš ľudsky vzaté spravuje v tomto veku s polovicou pľúc a čerstvo po operácii vrcholovú top manažérsku pozíciu. Skrze ňu má denné pracovné stretnutia s kľúčovými ľuďmi tohto sveta, na ktorých musí pôsobiť rozhodne vyrovnane a múdro. Pravidelne píše dokumenty, robí zásadné rozhodnutia a dokáže si ustrážiť aj svoj duchovný život. Všimni si, že vždy, keď niekde končí verejné vystúpenie, všetkých tam naokolo prosí, aby sa za neho modlili. Dokonca by som povedal, že až žobre o modlitbu. On presne vie, prečo to robí. Vníma totiž tie rôzne útočné tlaky zvnútra aj zvonka v podobe rozmanitých, neraz až deprimujúcich foriem. Sú to zrejme presne tie isté tlaky, ktoré v plnosti času už pápež Benedikt XVI. nedokázal niesť a ani uniesť, tak odstúpil. Pápež František nielenže nesie kríž rôznych povíchric pápežského sveta, ale svoju komunikáciu v cirkvi aj so svetom nastavil prudko počúvateľne, prudko zrozumiteľne. Napriek tomu sa v hojnej miere nájdu jeho samozvaní odporcovia, pápežskejší ako pápež a či už sú už kňazmi, alebo laikmi, liečia si podprahovými útokmi na pápeža dajaké svoje komplexy. Zdá sa mi, že pápež František od nástupu svojho pontifikátu nám kňazom načrtáva témy pálčivých oblastí aj ich možné smery riešenia. Ale v zásade akoby nám komunikoval: Konečne sa už ako pastier prihovor k ubolenému srdcu človeka v tvojom dosahu.

Lenže sa mi vidí, že poniektorí poriadkumilovní kňazi si od pápeža žiadajú presný manuál, akúsi jednoliatu šablónu na spôsob otázka – odpoveď pre farskú pastoráciu. A keď príde konkrétny farník do kancelárie alebo do spovednice, mohli by na neho aplikovať túto šablónu s výsledkom: prešiel – neprešiel, vyhovuje – nevyhovuje. Snáď preto usudzujem, že jedna poznámka pod čiarou v dokumente Amoris Laetitia sa stala kľúčovou a naštartovala proces proti nemu. Ale pápež sa tam v podstate iba snažil práve nám kňazom povedať tú veľkú morálnu pravdu, že keď dvaja robia to isté, ešte to nemusí byť to isté!

Množia sa signály ohľadom Roberta Bezáka, že sa obe strany postupnými krôčikmi blížia k sebe, akoby bola vo vzduchu akási katarzia. Myslíš, že pápež môže počas svojej návštevy u nás zavŕšiť tento problém?  

Myslíš, keď mu pápež donesie na znak rehabilitácie kartón talianskej zmrzliny? (Smiech.) Rozprával som sa o tom s jedným kamošom Roberta Bezáka a je to možné. Nemyslím si však, že by sme tu boli pripravení na veľké gestá katarzie… Viem si predstaviť, že by na omši v Šaštíne po pápežovej ľavici koncelebroval biskup Sokol a po jeho pravici biskup Bezák, ale nie som si istý, či je Slovensko pripravené a či vôbec chce vidieť takýto obraz. A neviem, či by slovenskí veriaci takému obrazu chceli uveriť. Ale nástojčivú otázku, ktorá môže s touto súvisieť, si kladiem inde. Ako zapadá do Františkových apoštolských ciest práve návšteva Slovenska? Určite by mal dosť iných vecí na robote, ale on vie, prečo tento trojdňový nahustený čas chce venovať práve Slovensku. Niečo sa môže stať. Môže zdvihnúť hlavu od pripraveného papiera a povedať niečo zásadné. Sám som zvedavý, čo sa stane a potichu sa na to chystám.

Náš mediálny mainstream je presvedčený, že prichádza čas rehabilitovať Bezáka a vysvetliť našim „zaostalým“ biskupom, že majú voliť Progresívne Slovensko. Čítal si tie texty?

Juj, bratu, ja som už čítal toľko textov, že strácam o tom prehľad. Možno postačí poznámka, že ak čítaš slovenský mediálny mainstream, tak ti bude vždy a všetko úplne jasné! Vždy ma pri tom čítaní napadne invokácia z litánií k Duchu Svätému: „Od domýšľavosti a malomyseľnosti ochraňuj nás Pane..!“ (Úsmev.) A napokon si poviem taký môj súkromný povzdych vygenerovaný už pred dvadsiatimi rokmi: Dajme veciam a ľudom druhú šancu. Vždy druhú…  

Foto: Matúš Zajac