Nezdravý vzťah Slovákov k pápežovi. Alebo k čomu nás vyzýva sám František

Pápež František. Foto: TASR/AP

Pápež František je iný, ako nám ho predstavujú slovenské médiá, a je iný, ako boli jeho predchodcovia. Zatvárať si pred tým oči je znakom nedospelosti.

Vidíme to v podstate v každom rozhovore s predstaviteľom slovenskej katolíckej inteligencie uverejnenom v slovenských médiách ohľadne osobnosti pápeža Františka a následnom prehľade reakcií v diskusii k danému článku na sociálnych sieťach. Respondent v rozhovore pápeža vychváli do nebies, to, čo inde vyvoláva kontroverzie, je u nás vysvetlené, akoby na kontroverziu nebol žiadny dôvod. Komentáre na sociálnych sieťach, neraz aj pod samotným textom, to preženú do opačnej strany. Extrém strieda extrém, my Slováci, máme skrátka nezdravý vzťah k pápežovi.

Samozrejme, je nekultúrne a hlúpe písať o pápežovi Františkovi ako o satanovi, antikristovi, agentovi farmafiriem či častovať ho vulgarizmami. Viac ako o pápežovi sa tu dozvieme o mentálnom svete autorov spomínaných výrokov. Problém je však aj na druhej strane. Konkrétne v tom, že obraz, ktorý nám o pápežovi Františkovi ponúkajú katolícke médiá aj elity, je tak trochu nepoctivý, niekedy rovno nepravdivý.

Nepravdivý

Z drvivej väčšiny rozhovorov či komentárov máte pocit, že pápež František je vlastne bezchybný a problém s ním majú, rovnako ako v prípade jeho predchodcov, len ultrakonzervatívci alebo ultraliberáli. V skutočnosti je však pápež František v mnohom iný ako jeho predchodcovia a cirkev v niektorých otázkach vedie viac či menej inými cestami. Tých oblastí pritom nie je málo. Uvediem len zopár príkladov.

Otázka prístupu k totalitným režimom. Konkrétne k Číne, kde sa Vatikán počas jeho pôsobenia vrátil k takzvanej ostpolitik, teda „východnej politike“, akú pestoval Vatikán v čase Pavla VI. voči komunistickým krajinám v Európe. Tá bola neúspešná a zmenil ju Ján Pavol II., čo viedlo ku koncu komunizmu v Európe. Aj teraz sa hovorí o snahe o zblíženie sa s totalitným režimom, čo má v tomto prípade za následok menovanie biskupov, ktorých schváli Vatikán na návrh čínskej vlády, nie na základe odporúčaní miestnej cirkvi. Takto bol nedávno vysvätený za biskupa Wu-chanu Francesco Cui Qingqi, ktorý vo vedení diecézy pôsobil od roku 2012, keď nahradil svojho predchodcu, ktorý bol odvolaný kvôli nedostatočnej lojálnosti voči komunistickej vláde. Cui je okrem toho šéfom miestnej Čínskej vlasteneckej katolíckej asociácie, čo je obdoba nášho Pacem in terris. Čo je zlé na tom, že takto bolo v Číne vysvätených už niekoľko biskupov? Je to, akoby na Slovensku počas komunizmu Vatikán podporoval a za biskupov vysväcoval členov organizácie Pacem in Terris. Dobre si pamätáme, že to bolo presne naopak, ako to nedávno pripomenul aj film Služobníci. V Číne sa v podstate odohráva zrada katolíkov, ktorí dlhé roky odolávali snahe vlády ovládnuť katolícku cirkev a boli verní Rímu.

Bez povšimnutia by sme nemali nechať ani to, že jeden z vodcov čínskej katolíckej cirkvi, emeritný kardinál Zen, za príklad, ako sa poučiť z komunizmu, označuje nášho kardinála Tomka.

Kópie exhortácie pápeža Františka nazvanej Amoris laetitia (Radosť lásky) pred začiatkom tlačovej konferencie 8. apríla 2016 vo Vatikáne. Foto: TASR/AP

Ďalej sú to otázky sexuálnej náuky. A to či už v oblasti registrovaných partnerstiev, ktorým František jemne vyjadril podporu v dokumente režiséra Jevgenija Afinejevského slovami: „Potrebujeme vytvoriť zákon o občianskom spolužití. Majú právo byť právne krytí.“ Alebo je to prístup k rozvedeným a znovuzosobášeným, kde sa jedná najmä o možnosť prístupu k eucharistii pre tieto páry, čo doposiaľ nebolo možné a čo pápež František otvoril v dokumente Amoris laetitia, kde o tejto možnosti hovorí pomerne zahmlene v jednej poznámke pod čiarou. František sa k téme ďalej nevyjadroval. Vatikán neskôr vydal usmernenie, že postoj k znovuzosobášeným si majú nastaviť jednotlivé biskupské konferencie, ktoré sa toho problému však chytali dosť rozdielne, až napokon František prelomil mlčanie a v podstate schválil interpretáciu, ktorú ponúkajú argentínski biskupi, no ktorá je v rozpore s textom kardinála Ratzingera vydanom počas pontifikátu Jána Pavla II.

Tiež sú to diskusie v rámci cirkvi, kde sa spomína napríklad zmena prístupu k tradičnej liturgii, alebo aj jeho odpoveď na takzvanú nemeckú synodálnu cestu. Čo sa týka tradičnej liturgie, jedná sa o apoštolský list motu proprio Traditionis custodes, ktorým František pomerne významne obmedzil možnosti sláviť takzvanú tridentskú liturgiu, ktorej slúženie predtým uvoľnil jeho predchodca, pápež Benedikt XVI. Alebo je to jeho reakcia na nemeckú synodálnu cestu, čo je takmer schizmatické smerovanie nemeckej cirkvi, v rámci ktorého sa hovorí o svätení žien, požehnávaní homosexuálnych zväzkov, zrušení cirkevnej hierarchie či celibátu. František mal viacero možností proti nemeckej synodálnej ceste zasiahnuť, no neurobil tak. Keď podal rezignáciu kardinál Marx, vedúca osobnosť nemeckej synodálnej cesty, František jeho rezignáciu neprijal. Naopak, poslal mu srdečný list. Svoju podporu Nemcom tiež vyjadril aj cez kardinála Bätzinga.

No a kritikmi týchto Františkových prístupov nie sú ani zďaleka len ultraliberáli alebo ultrakonzervatívci, ale aj rešpektované osobnosti z radov cirkvi, ako napríklad už spomínaný emeritný hongkonský kardinál Zen či Ratzingerov nástupca na pozícii prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinál Muller. Iné postoje k rôznym otázkam možno badať aj u bývalého prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti Roberta Saraha. Spomedzi laikov boli voči Františkovi kritickí napríklad známy právny filozof John Finnis, nemecký filozof Robert Spaemann alebo americký intelektuál George Weigel. Mimochodom, hlavne pre Traditionis custodes sa na pápeža Františka medzi americkými katolíkmi nedávno vzniesla skutočne veľká vlna kritiky.

Nepoctivý

Odpovedať na tieto rozpory vyjadreniami typu nezaujímajte sa len o jednu poznámku pod čiarou, neberte vážne, čo pápež povie v lietadle, ak máte pochybnosti o pápežovi, mali by ste mať pochybnosti najmä o sebe, či komentáre typu „už nám je asi tak dobre, že od dobroty nevieme, čo by sme riešili“ nám však veľmi nepomôžu.

Františkovými výrokmi z lietadla či mediálnymi rozhovormi sa totiž riadia aj samotní biskupi, čo najnovšie v USA vyvolalo medzi nimi nezhody ohľadne povinného očkovania, keďže niektorí biskupi tu vychádzajú z usmernenia Kongregácie pre náuku viery a iní z jeho mediálneho vystúpenia, v ktorom prirovnal odmietanie očkovania k samovražde. Rôzne interpretácie biskupských konferencií vyvolala aj už spomínaná poznámka pod čiarou, na ktorú diametrálne odlišne zareagovali napríklad v Argentíne či Nemecku a v Poľsku. Rovnako tak nie je pravda, že o postojoch pápeža nemôžeme mať žiadne pochybnosti a jedinou reakciou na jeho slová je zraziť opätky. Vyššie popísané reakcie sú tak skôr len pchaním hlavy do piesku pred problémom, ktorý nám narastá pred očami.

Františkov pontifikát nás skrátka stavia pred otázky, ktoré sa nedajú odbiť klišé odpoveďami, ale na ktoré potrebujeme poctivo hľadať odpovede. Reakcia našich cirkevných osobností ukazuje, že na Slovensku sme do tejto fázy ešte nedospeli.

Pápež František na spiatočnej ceste z Rumunska odpovedá novinárom na otázky v lietadle. Foto: TASR/AP

Františkova otázka

František nás v konečnom dôsledku núti zaujať postoj v otázke, ktorá momentálne hýbe celou západnou cirkvou. Tou otázkou je, či chceme byť tradicionalisti alebo modernisti.

Je to v podstate otázka o tom, aký postoj zaujať voči okolitému svetu. Či sa mu snažiť čo najviac prispôsobiť, alebo sa ním nenechať ovplyvniť a snažiť sa ho meniť. Samozrejme, toto sú krajné polohy a neznamenajú, že modernista chce úplne opustiť náuku cirkvi, rovnako ako v prípade tradicionalistu to neznamená, že ho svet vôbec nezaujíma.

Lepšie to možno pochopiť na dvoch populárnych českých kňazoch –⁠ Tomášovi Halíkovi a Štěpánovi Smolenovi. Zatiaľ čo Halík vítal nielen na stránkach Denníka N už spomínané slová pápeža Františka o registrovaných partnerstvách, Štépán Smolen sa na stránkach svojej knihy Cesta na Západ pýta modernistov, prečo by sa mal náš sused stať kresťanom, keď sú kresťania vlastne úplne rovnakí ako on?

A ten rozdiel je vlastne vidno aj v prístupe pápežov Jána Pavla II. a Františka k slovenským politikom. Zatiaľ čo v prípade Jána Pavla II. sa hovorilo ako o škandále, keď Vladimír Mečiar vzal na stretnutie s ním aj svoju vtedajšiu partnerku Annu Nagyovú, dnes sa len sucho informuje o tom, že pápež František sa stretne s prezidentkou Čaputovou, jej dcérami a partnerom, pričom mnohí priznávajú, že práve osobnosť Zuzany Čaputovej mala nemalý vplyv na to, že pápež zavíta na Slovensko.

Slováci, hrdí na svoju vernosť pápežovi boli doposiaľ rovnako ako poslední pápeži skôr tradicionalisti. František je však iný. Vo viacerých oblastiach má skôr modernistické postoje. Otázka, pred ktorú nás stavia, je teda otázka, kam chceme patriť my Slováci teraz. Pôjdeme za pápežom Františkom a staneme sa viac modernistickými katolíkmi alebo ostaneme aj naďalej skôr tradicionalisti?

Odpovedať si na niektoré otázky inak ako František neznamená prestať ho akceptovať za hlavu katolíckej cirkvi alebo ho dokonca prehlasovať za bludára či častovať ho urážkami. Znamená to nájsť si dospelý postoj k jeho pontifikátu a možno aj k pápežstvu ako celku. Ísť s radosťou do Košíc, Prešova či Šaštína na stretnutie s nástupcom Krista na zemi, no zároveň si nezatvárať oči pred niektorými jeho výrokmi a nevyhýbať sa diskusii o nich.

František nám ukazuje, že je načase rozhodnúť sa či, inak povedané, dospieť. Najhoršia odpoveď, akú na výzvy, pred ktoré nás stavia jeho pontifikát, môžeme dať, je, že si pred nimi budeme zatvárať oči.

Ďalšie články od Michal Čop
Ďalšie články