Ukrajinský ľud má v sebe niečo, čo som na Slovensku nepoznal

Karol Maník píše o Ľvove a svete, ktorý mu otvorila pandémia.

Miloval som tie večery. Hlavne počas pandémie, keď bol pohyb obmedzený. Každý večer som bral do rúk ruženec a vyšiel von modliť sa, obchádzajúc  náš kostol. Myseľ sa upokojovala, doznieval v nej končiaci sa deň. Objímal som všetkých a všetko v desiatkoch ruženca. Modlil som sa desiatky, nerátajúc ich. Spomínal som, ďakoval, prosil, odprosoval, opakujúc  v duchu Zdravas Mária… Náš kostol  je na kopci neďaleko centra mesta, a tak som sa díval na Ľvov podo mnou. Svietiaci tisícami svetiel, za ktorými sa ukrývali životné príbehy.

 A vždy som niekoho stretol, spoznal. Každý deň iných ľudí.

Modliac sa ruženec, videl som, ako ku krížu pri kostole takmer každý večer prichádza muž stredného veku, sníma čiapku, skloní hlavu a v tichosti sa modlí. Potom sa rukou jemne dotkne kríža, prežehná sa a ticho odchádza. Takmer každý deň ten istý rituál, ten istý muž, tá istá zbožnosť.

Na druhej strane kostola stretávam otecka s malým synom v kočíku. Krúži dookola kostola tak isto ako ja. Ja s ružencom, on s kočíkom. Ja s modlitbou, on s dieťaťom. Po niekoľkých  dňoch som sa odvážil jemne sa mu prihovoriť. Oči sa stretávajú v úsmeve. Áno, prichádza sem takmer každý deň, lebo syn zaspáva neskoro, a tak sa s ním prechádza a spája život s modlitbou. Bývajú neďaleko, sú naši farníci. Pozná ma z kostola. Má strach, čo bude ďalej. Mladá rodinka, zodpovednosť, výchova…

Pri ďalšom koliesku ma zastaví žena stojaca pri nástenke s oznamami: „Duchovný otče, povedzte, ako teraz budú omše? Budú? Kedy? Kedy môžem dať odslúžiť za môjho chorého manžela?“ Odpovedám, usmievam sa, povzbudzujem. Odchádza, prežehnajúc sa pred krížom.

Cez cestu v neďalekom parku som si pred niekoľkými dňami všimol staršieho pána s paličkou. Nehybne stál medzi stromami, pozerajúc sa na kostol. Ja som spravil niekoľko kôl a on tam stále stál. Na druhý deň tiež. Takto každý deň prichádzal a modlil sa pozerajúc sa na kostol. Po nejakej polhodine odchádzal a ja som ešte dlho v mysli rozjímal nad pokojnou tvárou starca.

Mladý pár držiaci sa za ruky ma slušne pozdravil, prešiel okolo a zastavil sa pred zatvorenými dverami kostola. Prežehnali sa a modlili. Potom pokračovali vo večernej prechádzke.

Žena sediaca na lavičke naproti krížu si nenápadne utrela slzu, keď som prechádzal popri nej, a ticho ma pozdravila.

Chlapci na bicykloch sa zastavili za kostolom, prežehnali sa a dívali sa na mesto rozprestierajúce sa pred nimi.

A tak to bolo každý deň. Jeden, dva, tri… Týždeň, dva, tri, štyri… Niekoľko desiatok ľudí som stretol pri našom kostole. Pandémia mi otvorila tento svet.

Ten ľud má v sebe niečo, čo som na Slovensku nepoznal. Niečo krásne. Zadefinoval som si to pre seba ako cit  pre duchovno, nadprirodzeno. Čosi v hĺbke duše. Toto prirodzené prežehnanie sa pred kostolom (ktoré som vídaval denne hocikde  pred každým iným kostolom alebo krížom), ten dotyk kríža, tá tichá modlitba. Čosi pekné, hlboké. Možno nevie o tom hovoriť, ale cíti to. Čo to je? Viera? Daj Bože, nech sa udrží a šíri.

Ťažko to opísať, ešte ťažšie možno pochopiť.  Asi to treba zažiť. Alebo skúsiť žiť?

Miloval som tie večery. Budú mi chýbať.