Mariánsky kult na Slovensku

Korene mariánskeho kultu siahajú do dôb Veľkomoravskej ríše. V časoch byzantskej misie, prinášajúcej v roku 864 na naše územie kresťanstvo, boli prvé sakrálne stavby v lokalite dnešnej Nitry (metropolitný chrám Matky Božej na Veľkej Morave) zasvätené Panne Márii. Časti literárnej pozostalosti Metoda a jeho žiaka Klimenta dokazujú mariánsku úctu a jej šírenie v rámci ich misijného pôsobenia.

Po smrti Cyrila a Metoda sa staroslovienska liturgia s kontinuitou mariánskeho kultu udržala u gréckokatolíkov. Po zániku Veľkej Moravy a vzniku uhorského štátu (v rokoch 985 – 1000) sa územie dnešného Slovenska dostáva do víru udalostí ovplyvňujúcich ďalší politicko-kultúrny vývoj u nás. V roku 1001 bol prvým z panovníkov už zjednoteného Uhorska Štefan. On zasvätil v roku 1001 Uhorsko Panne Márii – nazval ju Patrona Hungariae. Od konca 12. storočia stáva sa postava Panny Márie súčasťou vyobrazenia väčšiny uhorských platidiel až do roku 1848, keď bola vydaná posledná séria mincí s jej obrazom. Počas protitureckých vojen nosili uhorskí vojaci na krku mince s jej obrazom a nápisom Regnum Marianum. Väčšiu vlnu mariánskej úcty rozšírili v Uhorsku, tak ako aj inde v Európe, mníšske rády dominikánov, františkánov, jezuitov, ktoré sa usadili a začali vyvíjať kultúrno-osvetovú činnosť v mnohých mestách Uhorska. V priebehu 17. storočia, počas reformačných snáh, mariánska úcta zostala najpevnejšia na vidieku. Najmä počas baroka spojeného s rekatolizáciou sa do popredia dostáva mariánsky kult zveľaďovaním starších pútnických miest a vznikom nových, ale aj prenikaním mariánskeho kultu na verejné priestranstvá stavaním mariánskych stĺpov, prícestných kaplniek a tiež zdobením priečelí domov výjavmi zo života Panny Márie.

V ľudovej tvorivosti sa prejavoval kult Matky Božej hlavne obľubou rôznych ikonografických typov, ktoré boli rozšírené v jednotlivých regiónoch Slovenska (napríklad levočská Panna Mária, šaštínska Panna Mária či trnavská Panna Mária). Tieto ikonografické typy sa maľovali na sklo, porcelán, keramiku, vyrezávali sa z dreva alebo sa votkávali či vyšívali do textílií. Takto sa rozšírili mariánske motívy z pútnických miest, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou dekoratívnej výzdoby interiéru domácností najmä v 19. storočí. Do blízkych mariánskych pútnych miest sa chodievalo peši. Procesia pútnikov vyšla zo svojej obce a smerovala do pútneho miesta vzdialeného často niekoľko kilometrov. Ísť na púť bol zážitok pre mladých i starých. Bratislavčania, ale i ľudia z okolia Bratislavy, s obľubou chodievali na púť do Marianky.

Na čele procesie niesol miništrant kríž, ovenčený zimozeleňou, kvetmi. Kríž niesol väčší chlapec alebo slobodný mládenec. Za krížom niesli mládenci ozdobené kostolné zástavy, buď s vyobrazením mariánskej tematiky, alebo s obrazom patróna svojho kostola. Zástavy boli najmenej dve. Nasledoval kňaz, modleník, deti, muži a mládenci, záver procesie tvorili dievky, majúce na hlavách vence z rozmarínu, krušpánu, a ženy. Na hlavnú púť v Marianke pri Bratislave sa s obľubou nosila okrem kríža aj socha Panny Márie na improvizovaných zdobených nosidlách s baldachýnom. Niesli ju zväčša slobodní mládenci a z ovenčenej sochy šli vejárovito usporiadané biele stuhy, ktoré držali dievky. V tomto prípade stred procesie patril slobodným mládencom a dievkam sústredeným okolo sochy. V lete boli obľúbené aj takzvané nočné púte, kde mládenci niesli vedľa kríža sviečky, respektíve lampáše v strede, na konci a po krajoch procesie kráčali nosiči svetla (nazývaní na Záhorí svíčkári, faklárí.). Muži a ženy zvykli ísť v procesii oddelene. Deti sa preplietali pomedzi rodičov alebo starších a celá procesia bola roztrúsená. To sa však zmenilo pred Mariankou, kde sa pútnici zoradili. Deti sa brávali na prvú púť po dovŕšení šiesteho roku, ale veľa záležalo od vzdialenosti, akú bolo treba pešo prekonať. Napríklad pútnici zo Stupavy brali na púť troj- aj štvorročné deti, osem- až desaťročné deti už boli bežným javom na púti. Starí ľudia sedemdesiat- či osemdesiatroční tiež neboli  nijakou zvláštnosťou. Čo do počtu, prevahu mali ženy, mužov chodilo na púť o niečo menej. Mladí ľudia chodili na púte často a radi, čo vyplývalo z možností nadväzovania vzájomných kontaktov. Snahou cirkvi bolo, aby na púť chodili spoločne rodiny, teda muž, žena, väčšie deti. Doma zostávali chorí a starší, už nevládni ľudia.

Na púťach pozornosť malých i veľkých pútali predajné stánky. Patrilo sa z púte vždy doniesť malý darček. A veru bolo si z čoho vyberať.

V stánkoch bolo dostať krížiky, tvoriace často súčasť šperku – ozdoby žien. S krížikom z púte, podobne ako aj so svätými obrázkami či ružencami, ktoré ženy sprevádzali celý život, sa dávali aj pochovať. Boli tu sošky svätých z dreva, z kameňa či zo sadry, sväteničky, ružence z rôzneho materiálu (dreva, rôznofarebných sklených perál, perlete a podobne), slúžiace ako pomôcka pri modlení, rozšírené už od 11. storočia. Ovíjali sa okolo rúk či krku a neraz sa stávali šperkom. Škapuliare a sväté obrázky bývali vďačným darčekom a spomienkou z púte. Určitý druh tovaru zaujímal predovšetkým ženy. Na púti sa totiž dal kúpiť drevený riad (varešky, lopáre), výrobky z prútia (metly a  košíky), kožené výrobky (remene a opasky pre mužov, peňaženky), továrensky vyrábané hrnce, nože, rôzne druhy látok, šatky, farebné stužky a galantérny tovar. Na púťach v Marianke (v Mariatáli) mali v minulosti svoje stále miesto aj šamorínske Cigánky, predávajúce šatky, náhrdelníky zo sklených perál, ozdobné spony do vlasov, náramky (liate, kované, mosadzné) či olovené prstene, vykladané farebnými sklíčkami, a náhrdelníky, pochádzajúce z ich vlastnej výroby. Tento rôznofarebný svet vedel okúzliť každého. Pre deti bolo dostať kúpiť hračky z hliny (miniatúrny riad, zvieratká či guľky na hranie), z dreva (vyrezávaných koníkov rôznych veľkostí, klepáče, pukačky, rapkáče, píšťalky), plechové trúbky, bubny, harmoniky, bábiky. Ako vidno, prelínal sa tu tovar domáckych výrobcov s továrenskými výrobkami.

Jesenné mariánske sviatky                                     

Narodenie Preblahoslavenej Panny Márie (8. 9.)

Jedna z prvých správ o narodení Panny Márie pochádza z 2. storočia z apokryfu Jakubovho protoevanjelia, kde sa táto udalosť uvádza spolu s miestom jej narodenia Jeruzalemom. Sviatok vznikol pravdepodobne z posviacky domu Panny Márie, pri rybníku Bethesda, na ktorom medzi rokmi 400 až 600 stála bazilika Panny Márie. Diakon svätý Roman (491 – 518) zložil oslavnú báseň na sviatok narodenia Panny Márie. Táto báseň predpokladá už jestvujúci ľudový sviatok. Pápež Sergius I. (687 – 701) ho uvádza ako jeden zo štyroch hlavných mariánskych sviatkov slávených v Ríme, odkiaľ sa rozšírilo jeho svätenie do celej cirkvi. V roľníckom cykle sa  práve končilo žatevné obdobie a po tomto sviatku sa začalo s jesennou sejbou ozimín. Tento deň bol hlavným sviatkom a zároveň takzvanou hlavnou púťou v Marianke, spojenou s poďakovaním za úrodu.

Sviatok mena Preblahoslavenej Panny Márie (12. 9.)

Sláviť sa začal v Španielsku v 16.storočí. Pápež Inocent XI. ho v roku 1683 ustanovil pre celú latinskú cirkev ako poďakovanie za víťazstvo spojených habsburských vojsk nad Turkami pri Viedni (12. 9. 1683).

Sviatok Sedembolestnej Panny Márie (15. 9.)

V roku 1623 synoda v Kolíne nad Rýnom nariadila prvý liturgický sviatok ako spomienku na sedem bolestí Panny Márie. Ľudová nábožnosť hovorí o týchto bolestiach:
                 1. Simeonova predpoveď
                 2. Útek do Egypta
                 3. Stratenie dvanásťročného Ježiša v chráme
                 4. Cesta na Golgotu
                 5. Ukrižovanie Ježiša
                 6. Snímanie z kríža
                 7. Ježišov pohreb

Pápež Benedikt XIII. v roku 1727 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú cirkev. Na Slovensku je tento sviatok zvlášť  obľúbený. Pútnický chrám v Šaštíne zasvätený Sedembolestnej Panne Márii patrí k najvyhľadávanejším miestam pútnikov od roku 1727. Pápež Pavol VI. v roku 1966 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska.

Sviatok Panny Márie Ružencovej (7. 10)

Úradne ho zaviedol pápež Pius V. bulou Salvatoris Domini v roku 1572 na slávu víťazstva nad Turkami (bitka pri Lepante 7. októbra 1571). Sviatok sa vzťahoval na celú cirkev. Známa svätyňa ruženca je z roku 1891 v Pompejách – je to aj pútne miesto. Týmto sviatkom sa u nás postupne končila pútnická sezóna. Niekde púte trvali do konca októbra a obnovovali sa opäť v máji – tradičnom mariánskom mesiaci.

Ako vidieť zo stručného prehľadu mariánskych sviatkov, väčšina z nich je spojená s púťami, ak aj nie s nadnárodnými či národnými, tak určite aspoň s púťami regionálnymi. Kostoly nesúce názov toho-ktorého sviatku oslavujú vždy v najbližšiu nedeľu po sviatku hody (odpust), spojené s ľudovou slávnosťou. Cirkevno-ľudový spôsob skĺbenia slávenia mariánskych sviatkov pretrváva na Slovensku dodnes.

Významné mariánske pútnicke miesta na Slovensku

Šaštín

Pútnické miesto sa nachádza na severe Záhorskej nížiny v blízkosti rieky Myjavy. Milostivá soška umiestnená dnes v menšej bazilike (basilica minor) je dielom neznámeho majstra. Pochádza z roku 1564. Bola zhotovená na objednávku Angeliky Bakičovej, manželky grófa Czobora. Grófka ju dala zhotoviť ako dar vďaky za urovnanie svojich problémov v manželstve. Typ šaštínskej plastiky predstavuje horizontálnu pietu, teda Máriu držiacu v náručí mŕtveho Krista. Plastika bola vystavená v kaplnke kaštieľa. Koncom 17. storočia bola socha umiestnená na trojbokom podstavci pred  kaštieľom. Každú sobotu sa sem chodievali ľudia modliť litánie podľa vzoru grófky Czoborovej. Socha si veľmi rýchlo získala popularitu a miesto sa zmenilo na známe pútnické miesto, kam chodievali pútnici z Čiech, Moravy i Rakúska. V roku 1710 sa začali oficiálne šetriť viaceré zázračné uzdravenia na mieste vystavenia sochy. Šetrenia sa skončili v roku 1732, keď dve cirkevné komisie prešetrili 36 zázračných uzdravení a 726 zázračných udalostí a vyslyšaní zaznamenaných v kronike. Šaštín sa stal miestom verejného uctievania zázračnej sochy Márie a oficiálne cirkevne  uznaným pútnickým miestom. Dekrét o verejnej úcte vydal v roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy. Začalo sa s výstavbou chrámu.

Miesto spravovala rehoľa pavlínov, ktorí v roku 1746 vydali v Trnave prvú publikáciu o zázrakoch i pôvode  pútnického miesta. Chrám sa rozširoval, pretože svojou kapacitou nemohol pojať veľké návaly pútnikov. Jeho donátormi bola Mária Terézia, ktorá sa postarala o výzdobu interiéru. Syn Márie Terézie cisár Jozef II. zrušil v bývalom Uhorsku všetky rády, ale chrám a priľahlý kláštor pavlínov odkúpil pre cisársku rodinu. Chrám sa stal farským kostolom. Do Šaštína už v tých rokoch prichádzalo ročne 150 000 pútnikov. Neskôr okolo roku 1810 chodili počas pútí vypomáhať františkáni zo Skalice. V roku 1864 sa dostavali veže pútnického chrámu do dnešnej podoby. V tomto roku sa slávilo aj výročie 300 rokov uctievania sochy Sedembolestnej v Šaštíne. Na tejto veľkolepej slávnosti sa zúčastnil panovník František Jozef I. a podľa záznamov v kronike asi 120-tisíc veriacich. Socha bola slávnostne korunovaná.

V rokoch 1924 – 1950 pôsobila v Šaštíne rehoľa saleziánov, ktorí sa snažili, aby sa toto miesto stalo národným pútnickým miestom. Ich snahy boli korunované úspechom v roku 1927, keď vydal pápež Pius XI. dekrét Celebra apud slovaccham gentem, podľa ktorého bola vyhlásená Panna Mária za patrónku Slovenska a Šaštín za národné  pútnické miesto. V roku 1964 sa udiala ďalšia významná udalosť – šaštínsky chrám bol vyhlásený za baziliku minor so všetkými právami a výsadami, ktoré prináležia tomuto titulu. V rokoch 1991 až 2017 pôsobili v Šaštíne saleziáni, v roku 2017 prichádza do Šaštína opäť rehoľa pavlínov. Šaštín dnes patrí k najnavštevovanejším pútnickým miestam na Slovensku. 

Staré Hory

Nachádzajú sa v doline medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami, v blízkosti Banskej Bystrice. Staré Hory patria medzi najstaršie a najvýznamnejšie banícke osady. Obyvateľstvo bolo slovensko-nemecké. Ťažila sa tu medená ruda a bola tu aj huta na jej spracovanie. V 15. storočí postavila rodina Thurzovcov ďalšiu hutu a rozšírila ťažbu. Kostol na Starých Horách bol postavený v 14. storočí ako náboženské centrum pre baníkov. Pôvodne malý kostolík prechádzal viacerými rozširovacími úpravami, naposledy v roku 1850, keď k nemu pristavili dve veľké bočné lode. Na hlavnom oltári je umiestnená milostivá, neskorogotická socha od neznámeho autora.  

Počas reformačných bojov (1526 – 1711) bola socha zakopaná na mieste terajšej studničky. Po jej opätovnej inštalácii (rok 1711) na hlavný oltár vytryskla z toho miesta voda. Od roku 1886 sa voda začala považovať za zázračnú, keď sa po jej požití stali viaceré uzdravenia. Na mieste prameňa sa vybudovala studnička. V roku 1941 sa postavila na mieste zázračnej studničky nová kaplnka s travertínovým oltárom a kazateľnicou. Kaplnka a socha v nej  umiestnená pochádza z toho istého obdobia od talianskeho sochára Giuseppeho Cioniho. Na púťach, ktoré sa tu konali, sa kázalo po slovensky, nemecky a po maďarsky.

Pútnický areál na Starých Horách, v ktorom sa nachádza viacero sakrálnych objektov (kaplnky, krížová cesta), sú prevažne dielom ľudových staviteľov. Staré Hory teda nepatria medzi pútnické miesta s bohatými mecénmi. Prakticky celý areál bol postavený, udržiavaný z milodarov veriacich, a tak je to aj v súčasnosti. Podľa zápisov z kroniky uloženej na Starých Horách sa rok 1695 udáva ako rok, v ktorom putovalo na Staré Hory ročne 25 000 pútnikov.

V poreformačnom čase dostali Staré Hory správcu v podobe Spoločnosti Ježišovej (jezuitský rád), a to aj preto, lebo to bola oblasť, kde reformácia silno zapustila svoje korene. V 20. storočí pôsobila na Starých Horách rehoľa redemptoristov až do roku 1950. Od roku 1990 tu opätovne pôsobia redemptoristi, ktorí sa snažia o súčasný rozkvet  tohto starobylého pútnického miesta.

Levoča

Pútnické miesto sa nachádza v blízkosti mesta Levoča na kopci nazývanom Mariánska hora. Dôvod vybudovania kaplnky na vrchu týčiacom sa nad starým stredovekým mestom je do dnešných dní opradený povesťami. Kronika uvádza, že v roku 1311 sa kaplnka rekonštruovala. Existujú hypotézy o dôvodoch, prečo bola kaplnka postavená. Mohlo to byť z vďačnosti ľudí za záchranu pred tatárskym vpádom na Spiš (1241). Obyvatelia vtedajšej osady (ktorá  bola už v tom období významným hospodárskym centrom ležiacim na obchodnej ceste) sa utiahli na kopec nad mestom. Po odchode Tatárov vybudovali nad mestom kaplnku. Druhá domnienka hovorí o útulku pre malomocných, ktorý stál na vŕšku nad mestom. Bol postavený spolu s kaplnkou pre vojakov, účastníkov križiackych výprav navrátivších sa z Orientu. Pri postupnej výstavbe mesta Levoča (Leucha – podľa listiny vydanej panovníkom Belom IV. z roku 1249 mesto sa stáva sídlom nemeckých kolonizátorov, čo v roku 1271 oficiálne potvrdzuje Štefan V.) sa drobná kaplnka na kopci zväčšila. Postupne v priebehu storočí sa robili ďalšie stavebné úpravy (rok 1322, 1470, 1513), ale až koncom 19. storočia sa zrodila myšlienka vystavať baziliku, ktorá mala byť kópiou lurdskej. Stavba sa pre rôzne dôvody dokončila až v roku 1914.

Socha Panny Márie pochádza z obdobia neskorej gotiky, pravdepodobne z dielne v Hronskom Beňadiku. Mariánska hora sa stala miestom pravidelných mariánskych pútí pravdepodobne od roku 1470, teda od času umiestnenia sochy na oltár kaplnky. Od roku 1671, keď sa do mesta vrátila rehoľa jezuitov, obnovili sa aj púte, k čomu prispelo aj vydanie listiny o získaní odpustkov návštevou pútnického miesta. Od roku 1674 sa začal písať denník Mariánskej hory, obsahujúci rôzne uzdravenia, informácie o návštevnosti pútnického miesta a náboženskom živote. V súčasnosti patrí toto pútnické miesto medzi medzinárodne významné miesta v oblasti pútnictva.

Votívne dary a predmety

S púťami a pútnictvom súvisia aj votívne dary a predmety.

História votívnych darov siaha do predkresťanského obdobia a je známa aj v iných náboženstvách, nielen v kresťanstve. (Votívne dary sa vyskytujú v hinduizme, budhizme, v židovskom náboženstve). Votívne dary mali prosebný, ďakovný charakter. Votívny dar znázorňoval napríklad postihnutú končatinu a obetovaním napodobeniny  dochádzalo k prineseniu obety samej a očakávaniu zmeny stavu (uzdravenie alebo vyslyšanie prosby). Ľudia verili, že takzvané zástupné symboly sprostredkujú na príhovor patróna (svätca či Panny Márie) splnenie konkrétnych prosieb a záväzkov. Práve preto boli na pútnych miestach často ponechávané atribúty choroby, napríklad barle. Väčšina votívnych darov má prosebný charakter – znázorňuje postihnutú, chorobou napadnutú časť tela (ruky, nohy, oči, tvár, ale aj vnútorné orgány, pľúca či srdce).

Ako votívne dary sa dávali aj figúrky detí – tieto obetovali ženy, ktoré sa chceli stať matkami, alebo sa blížil čas ich pôrodu a takouto formou si chceli zaistiť šťastný pôrod a zdravé dieťa. Prosebné votívne dary zahŕňali aj svet  hospodárskych zvierat. V roľníckej spoločnosti bol život bez nich nepredstaviteľný. Nebolo preto nezvyčajné prinášať voskové alebo kovové figúrky zvierat, podkovy, reťaze, najmä pri epidemických chorobách dobytka. Ďakovné votívne predmety vyjadrovali vďaku za prinavrátené zdravie alebo inú pomoc. Takýmito predmetmi sú napríklad barle, paličky, protézy, ktoré bývajú zavesené na pútnickych miestach. Vyliečení pútnici ich tam nechávajú ako symbol vďačnosti. Predmety ex voto sa prinášali po vykonaní určitého sľubu alebo ako pokánie za hriech. Púť najmä v stredoveku fungovala často ako pokánie za určitý typ hriechu (napríklad zabitie človeka). Hriešnik si vykonal púť, ktorú mu nariadil kňaz, alebo ju on sám sľúbil vykonať a pri tej príležitosti daroval votívny dar ex voto. Dar ex voto môže byť aj kolektívny, napríklad pri určitých prírodných katastrofách alebo pri more, cholere, vojnových udalostiach dávali obyvatelia miest a dedín postaviť votívne kaplnky, chrámy, kríže, oltáre a podobne. Dary ex voto boli častými darmi za záchranu života v krízovej situácii alebo vyjadrovali vďaku za vyriešenie zložitých  situácií a problémov.

Veľkosť či výška daru závisela predovšetkým od sociálneho a finančného postavenia darcu. Najmä panovníci radi dávali v minulosti votívne dary, ktoré často predstavovali veľké finančné čiastky a majú umeleckú hodnotu (liturgické, omšové predmety, rúcha, ornáty, pluviály, antependiá na oltár, zlaté cibóriá, obrazy či fresky). Votívne dary sa vyrábali z rôznych materiálov. Mohli to byť drahé kovy (zlato, striebro), železo, meď, mosadz, olovo.  Rozšírené boli votíva z dreva, upečené z cesta, z trávy, z kostí, z hliny, ale najviac rozšírené boli voskové votívne  dary. Výrobou votívnych darov sa zaoberali v stredoveku kláštory, neskôr profesionálni remeselníci, výrobcovia potravín (cukrári, pernikári, medovnikári), spracovatelia vosku. Votívne dary sa vyrábali podľa foriem, do ktorých sa nalial buď kov, alebo vosk, po stuhnutí sa vybrali predmety z formy. Drevené alebo pečené votíva sa vyrábali remeselne ako vedľajšie produkty stolárov či medovnikárov. Chudobní ľudia mali možnosť vyrobiť si vlastný votívny dar z dreva, z hliny alebo z cesta. Bežné votívne dary, hlavne z vosku alebo z kovu, bolo možné si kúpiť priamo na púťach. Finančne a umelecky náročné sa dávali urobiť na objednávku, často v kláštorných dielňach. Ako materiál sa používalo zlato, striebro, drahé látky a drahé kamene. Medzi najčastejšie typy patrili voskové napodobneniny telesných orgánov, ale i figúrky zvierat či budov, alebo napodobenina úrody. Najbežnejším votívnym darom aj v súčasnosti je vosková svieca. Aj dnes pretrváva zvyk prinášať votívne dary majúce napodobeniny časti tela, ale rozšíril sa aj zvyk priniesť pamätnú dosku s nápisom či obrazom znázorňujúcich zázraky. Takýmto je napríklad lokálne pútne miesto na Hlbokej ceste v Bratislave pri Lurdskej jaskyni, kde je niekoľko stoviek ďakovných a prosebných votívnych tabuliek.

Dary z pútí

Po skončení púte si väčšina pútnikov zaobstará drobnú pamiatku na absolvovanú púť. V Santiagu de Compostella bolo a je možné získať mušľu na znak zavŕšeného predsavzatia vykonať púť. Mušľa mala od svojho nositeľa odvracať nešťastia každého druhu, ako aj vyjadrovať hlboké symbolické posolstvo. Jej dve polovice znamenali dva príkazy lásky k blížnemu, na ktorých musí nositeľ mušle stavať svoj život – teda milovať nadovšetko Boha a blížneho svojho ako seba samého. Od neskorého stredoveku sa na pútnickych miestach dali kúpiť z kovu odlievané pútnické odznaky. Tie sa nosili buď na plášti, alebo kapse pútnika, neskôr sa prišívali na pútnický klobúk. Medzi ďalšie v stredoveku obľúbené upomienky na púť patril ruženec, rôzne medaily, škapuliare, ceduľky s modlitbami a požehnaním, neskôr nahradené takzvanými svätými obrázkami.

Priášanie malých darčekov z pútí pre rodinných príslušníkov, priateľov, ktorí sa púte nezúčastnili, pretrváva aj do súčasnosti. Prinesený darček z púte má dotyčného potešiť. Dary z púte sú určené najmä deťom, vnúčatám, rodičom, súrodencom, známym alebo slúžia ako vlastná pamiatka na púť. Ako dar z pútí môže byť devocionálium (obrázok, ruženec, krížik, sviečka, medailónik, spevník, náboženskú literatúru, prívesok na kľúče s náboženským motívom).  Ďalšou skupinou tovaru, ktorý slúži ako „pútne“, sú rôzne sladkosti ako medovníkové srdiečka, koníky, medovníky s obrázkom svätca, lízanky či cukríky.

Ostatky svätých – relikvie

Od 8. storočia sa jedným z výrazných prejavov zbožnosti stalo uctievanie relikvií. Snahy smerujúce k získaniu si ostatkov svätých vyplývali z kontextu stredovekej filozofie poznania o tom, že svätec je človek sprostredkujúci kontakt medzi nebom a zemou. Deň jeho pozemskej smrti je dňom jeho zrodenia pre nebo a je kresťanským sviatkom par excellence, pretože sa tu opakuje spasiteľský počin Krista. Kult mučeníkov a ostatkov svätých nie je len jednou z mnohých zložiek raného kresťanstva alebo ústupkom vtedajších kresťanských elít majúcim uľahčiť pohanom obrátenie sa na kresťanskú vieru. Kult mučeníkov a úcta k ich ostatkom patrí medzi autentické a  originálne prvky raného kresťanstva vo vzťahu k ostatným náboženstvám vtedajšej doby.

Hagiografické spisy z 13. storočia vykresľujú väčšinu svätcov podľa vžitého stereotypu ľudovej kultúry ako človeka zrieknuvšieho sa všetkých svetských pôžitkov, žijúceho v asketizme a čistote tela, pokorne prijímajúceho telesné strádania a biedu. Preto je ľudovým archetypom svätca pustovník – muž chudoby, odriekania a pokánia. V stredovekom ľudovom ponímaní bol svätec dokonalá bytosť a jeho dokonalosť a čnosti boli pre ľud nedosiahnuteľné, napriek tomu ľudia očakávali, že svätec, ostatky ktorého boli na danom mieste uctievané, bude s prosebníkmi zdieľať ich trápenia a žiale. Svätec bol považovaný za prostredníka medzi ľuďmi a Bohom a jeho povinnosťou bolo chrániť tých, ktorí sa k nemu utiekajú v modlitbách. V knihách zázrakov z 13. storočia nachádzame veľmi často toto presvedčenie spolu so šírením slávy určitého (pútneho) svätého miesta a upevňovaním kresťanskej viery v ľude.

Ostatky svätých boli uložené v skvostných umelecky veľmi hodnotných relikviároch, ktoré bývali obyčajne umiestnené za oltárom a boli verejne nosené pri procesiách. Medzi veľmi cenené relikvie patrili predmety majúce priamy vzťah k Ježišovi Kristovi alebo Panne Márii. Tak boli vystavované relikvie – časti odevu, ako napríklad Kristovo rúcho v Trevíre alebo Turínske plátno s odtlačkom Kristovej tváre. Podobnej úcte sa tešil aj údajný plášť Panny Márie uchovávaný v katedrále vo francúzskom meste Chartres. V stredoveku patrili medzi skvosty každého pútneho miesta klinec či trieska (drevo) z Kristovho kríža.

Štvrtý lateránsky snem (rok 1214) pomerne tvrdo zakročil proti poverovým praktikám súvisiacim s relikviami a tiež proti rozbujnelému a prekvitajúcemu obchodu s falošnými i pravými ostatkami. Zbieranie ostatkov bolo prejavom často pudových potrieb človeka túžiaceho sa zaistiť pred nepriazňou osudu. Ale už v dobe Karola Veľkého benediktínsky mních Alkuin riekol: „Lepšie je nasledovať v srdci príkazy svätých, ako nosiť vo vrecku ich kosti.“

Pútne miesto Marianka nachádzajúce sa v blízkosti mesta Bratislava tiež vlastní relikvie. Dodnes sa tu uchovávajú ostatky mučenice sv. Teodory, ktoré vtedy kláštoru pavlínov v Marianke daroval kardinál vratislavský biskup Fridrich z Hassie. Na túto príležitosť prenesenia ostatkov svätice a ich uloženia na pútnom mieste bol určený novopostavený oltár v barokovom štýle. Slávnostné uloženie ostatkov bolo v roku 1717.

Dotýkanie sa relikvie patrilo k prejavom úcty. Veriaci (pokiaľ bola možnosť) sa relikvie či milostnej sochy, obrazu dotýkali prstami, dlaňami, prípadne relikviu, sochu, obraz objímali a bozkávali. Tieto prejavy devočnej úcty je možné vidieť na pútnych miestach aj v súčasnosti. Podobné prejavy úcty sú doložené od raného stredoveku, najmä pri hroboch svätcov. Veriaci sa dotýkali autentickej či domnelej autentickej relikvie svätca. Relikvia tvorila buď corpus (telo) svätca, alebo partikule (telesné časti svätca), alebo takzvanú pignoru (časti odevu svätca, predmety jeho osobnej potreby, nástroje umučenia a podobne) Relikvie sa dalo dotýkať buď priamo cez arkádu otvoreného sepulchra, alebo cez fenestru (okno) či otvor, ktorý bol spravidla zamrežovaný, alebo cez oculus – kruhový otvor, za ktorým boli relikvie umiestnené. Na niektorých pútnických miestach je možné zakúpiť si takzvané relikvie nepravé (relikvie druhého stupňa), ktoré boli v styku (dotýkali sa) s relikviami prvého stupňa (pravými, autentickými relikviami). Dotýkané relikvie druhého stupňa majú potom overovaciu úradnú pečať a text overenia.

Ďalšie články od Katarína Nádaská
Ďalšie články