Dve krásne duše a boj za ľudské práva pre opice

Samica orangutana menom Sandra môže po dvadsiatich rokoch opustiť svoj výbeh v zoo v argentínskom Buenos Aires. Podľa argentínskeho súdu totiž ide o "nie-ľudskú" osobu, ktorá však bola protiprávne zbavená slobody. Ilustračná foto: TASR/AP

Martin Leidenfrost navštívil Švajčiarsko a zisťoval, ako funguje tamojší lockdown s otvorenými krčmami a čo motivuje mladých ľudí bojovať za práva bez povinností pre primáty v Bazileji.

Do Švajčiarska ma to ťahalo, lebo Konfederácia sa pre svoje mäkké opatrenia v druhej vlne preslávila ako „nové Švédsko“ a mal som aj druhý dôvod, úspech hnutia mladých nadšencov, ktorí bojujú za zavedenie základných práv pre primátov. Presadili, že národ veľkomestského kantónu Bazilej-mesto bude hlasovať o novele ústavy, v ktorej budú zakotvené základné práva opíc.

Prišiel som z Rakúska. Rakúsko malo tvrdý lockdown, veľmi vysoký počet nových infekcií išiel len pomaly dole, v novembri sme mali niekoľkokrát cez sto úmrtí denne. Švajčiarsko, ktoré má rovnaký počet obyvateľov, bolo na tom v novembri takmer rovnako: Veľmi vysoký počet nových infekcií len pomaly klesal dole, aj tam boli dni so stovkou denných úmrtí. Len s tým rozdielom, že Švajčiarsko v priebehu druhej vlny nemalo celoštátny lockdown. To, čo mali, nazývali na začiatku slowdown. V týchto dňoch sa to mení.

Užil som si hranice, počas cesty som dohromady desaťkrát prekročil hranice štyroch štátov. Cítil som rešpekt, išlo o hranice, kde platia rozsiahle obmedzenia vstupu, napríklad také Nemecko žiada od obyvateľov prakticky všetkých susedných krajín karanténu. Zrejme ale ide o pandemické PR. K môjmu veľkému prekvapeniu ani Nemecko, ani Francúzsko, ani Rakúsko nemali na hraniciach nikoho. Prešiel som bez zastavenia. Len raz ma kontroloval švajčiarsky colník. Colník, nie hraničiar. A nepýtal sa, v ktorých rizikových oblastiach som sa zdržiaval. Len či mám pri sebe „tovary“.

Pochopiť švajčiarske korona-opatrenia nie je ľahké. Jestvujú celoštátne a kantonálne, zmeny sú na dennom poriadku. Kvalitné švajčiarske zdravotníctvo nával covid-pacientov ustalo, celkovo je ale úmrtnosť vo Švajčiarsku relatívne vysoká, na trojnásobnej úrovni Nemecka či Slovenska.

Bazilej. Foto: Mihajlovic/flickr.com

Jedným z dôvodov je, že tretina krajiny patrí k románskej kultúre, v ktorej odstup nie je tak zakódovaný ako v germánskej. Inak povedané, ľudia sa na juhu a na západe Švajčiarska zdravia „božtekmi smrti“. Ohniskom v prvej vlne bol taliansky hovoriaci kantón Ticino, ktorý hraničí priamo s Lombardskom. V druhej vlne horeli francúzsko-jazyčné kantóny ako Ženeva. Všetky väčšinovo francúzske kantóny sa dohodli na sedemtýždňovom lockdowne so zavretou gastronómiou. Bolo to úspešné, čísla padli výrazne.

Vo väčšine nemeckojazyčných kantónov platili doteraz opatrenia, ktoré naozaj zniesli porovnanie so Švédskom. Výnimkou sú vysokohorské kantóny Wallis a Graubünden, ktoré vyhlásili teraz pred Vianocami krátky kantonálny lockdown, aby lyžiarske strediská, ako Davos, St. Moritz a Zermatt, nemuseli zavrieť na vrchole vianočnej a novoročnej sezóny. Dlhší lockdown má ako jediný iba nemeckojazyčný kantón Bazilej-mesto, kam som kvôli opiciam mieril. Treba ešte dodať, že sloboda občana sa tu cení aj v rámci lockdownu, niečo také ako zákaz vychádzania je nemysliteľné.

Začiatkom decembra začali čísla v nemeckojazyčných kantónoch mierne stúpať. Práve v kantónoch, kde majú silné postavenie probiznisoví pravicoví nacionalisti z najsilnejšej strany SVP, je najväčší odpor proti lockdownu. V utorok sa to vyhrotilo tak, že niektoré kantonálne vlády škrípajúc zubami ponúkli skrátenie záverečnej v gastre z jedenástej večer na deviatu hodinu. Ešte v ten istý večer zakročila spolková vláda a skrátila záverečnú celoštátne ešte viac – na 19.00. Už pred tým zakázala spolková vláda verejné spievanie. Vyvolalo to vlnu nenávisti.

Keď som prišiel do Bazileja, platil v kantóne Bazilej-mesto lockdown, v okolitom kantóne Bazilej-vidiek nič také. Pritom je to hustá aglomerácia minimálne tak veľká ako Bratislava, električky chodia hore dole, cez „mesto“ aj „vidiek“.

To, že hranica nie je rozoznateľná, neznamená, že medzi kantónmi nie sú rozdiely. Politické a kultúrne rozdiely sú až priepastné: V Bazileji-vidieku majú hlavné slovo nacionalisti zo SVP, aj minister zdravotníctva je od nich. Oproti tomu je Bazileji-mesto, kde sídlia niektoré z najväčších farmaceutických spoločností sveta, tu je ľavicová bašta. V parlamente dominujú už 16 rokov sociálni demokrati a zelení. Práve boli voľby troch kantonálnych ministrov (aj tí sú v tej superdemokratickej krajine volení priamo), vyhrali stredoľaví kandidáti ako napríklad politička zo Zeleno-liberálnej strany. V predvečer volieb pochodovala bazilejská Antifa, zúčastnilo sa dvetisíc ľudí, napriek lockdownu to mali dovolené.

Na hlavnej stanici Bazileja som stretol Silvana Liegera, 30 rokov, a Taminu Graberovú, 31 rokov. On je z Zurichu a pricestoval špeciálne pre mňa vlakom, ona je Bazilejčanka a žije v „multikulti štvrti“ na pravom brehu Rýna. Rozprávala, že jej joggingová trasa vedie z jej bytu cez územie Nemecka a Francúzska. Tri krajiny za trištvrte hodiny behu, naozaj.

Silvano a Tamina pred bazilejskou zoo. Foto: M. Leidenfrost

Silvano a Tamina boli očarujúci mladí ľudia. Milí, usmiati, úprimní a empatickí. V živote by mi nenapadlo, že sa raz budem vážne baviť o tom, či opice potrebujú základné práva, viem povedať len toľko: Dlho som si neužil takú príjemnú spoločnosť. Silvano a Tamina sú krásne duše.

Navrhovali, aby naša spoločná prechádzka viedla okolo zoo. Bol to len kúsoček. Bazilejská zoo je veľká a obľúbená, v ten pondelok bola otvorená, zvonka bolo vidieť veľa rodín s malými deťmi. Nechceli ísť dnu, nechceli niečo také podporiť. Samozrejme, obaja už ako deti mali radi zvieratá. Tamina to zhrnula takto: „Ako dieťa som do zoo chodila, lebo som mala rada zvieratá. Dnes tam nechodím, lebo mám zvieratá rada.“ Silvano dodal: „Presne tak!“ Či by ale bazilejská zoo v prípade úspechu ich kampane mohla ešte chovať opice, to nevedeli odhadnúť.

Išli sme na most, z ktorého bol výhľad na zoo, zvlášť na terárium, pri ktorom bolo napísané: „Na ochranu opíc Java“. Ten druh im nič nehovoril, museli si ho vygúgliť. Silvano ako prvý zbadal opicu, malú sivú opičku na sivom brale: „Malá je, tam na treťom stupni, vyzerá ako kameň.“ Trvalo mi to, fakt tam sedela, vyzerala ako veselá opička.

Pýtam sa ich: „Čo cítite, keď sa takto pozeráte do zoo?“ Silvano odpovedal, že život v zoo sa „nedá porovnať s výskumom, kde dochádza k zraneniam“, položil ale otázku, „či žijú primerané potrebám svojho druhu“. Tamina: „Ťažko sa mi to hodnotí. Neviem, čo potrebujú. Ani nevidím, akú veľkú majú vzadu ohradu. V tejto chvíli ten pohľad nie je veľmi smutný.“ Dávnejšie ale videla v bazilejskej zoo opice, ktoré ju rozosmútili, dodala.

O pár stoviek metrov ďalej sme prekročili hranicu medzi Bazilejom-mesto a Bazilejom-vidiek. Ani som si ju nevšimol. Tam, v predmestí Binningen, bolo gastro otvorené. Sadli sme sa do kaviarne Suter, do regionálneho reťazca s pečenými pochutinami. Silvano si prosil bezkofeínovú kávu s ovseným mliekom a pokrčil nos, keď mali len sójové. Je, ako aj Tamina, vegán. U Sutera hrali príšerné sladkasté verzie vianočných piesní. Bolo zreteľné, že obaja boli mimo svojej komfortnej zóny.

Čiastočne sme sedeli s rúškom, hoci Silvano by nemusel, chytil koncom októbra v Zurichu Covid. Nakazil sa, „hoci som bol veľmi opatrný“, keď sedel dve hodiny so svojou sestrou (zdravotníčkou) v letnej záhrade. Mal bolesť hlavy a tela, horúčku 38 stupňov. Nechtiac ešte nakazil – na jedinej jeho žúrke tento rok – štyroch kamarátov. Z vlastnej skúsenosti neveril, že Švajčiarsko boj s pandémiou zvládne – „Zdravotnícky úrad mi kvôli trasovaniu kontaktov zavolal mesiac po nákaze,“ tvrdil. Podobne ako mnohí švajčiarski ľavičiari majú názor, že susedné krajiny sa na švajčiarsku korona-politiku pozerajú zhrozene. Mestský denník Basler Zeitung zverejnil list nemeckého lyžiara, ktorý dal Švajčiarsko počas pandémie na úroveň „krajiny tretieho sveta“.

Tamina a Silvano pracujú v mimovládke Sentience Politics. V pozadí časť zoo s opicami. Foto: autor

Silvano i Tamina sú zamestnanci zurichskej mimovládky Sentience Politics. Sentience je anglické slovo pre „schopnosť vnímať“. Obaja žili v zahraničí, on vo Viedni, ona v Mníchove, obaja robili v reklame. On je spoločný výkonný riaditeľ, ona manažérka kampane Základné práva pre primátov. V Sentience pracuje šesť ľudí, v ekvivalente 3,9 pracovných miest na plný úväzok. Sú financovaní od „niekoľkých stoviek darcov“ a pochádzajú „z hnutia efektívneho altruizmu – čo najefektívnejšie zmierniť utrpenie“. Sentience presadzuje aj iniciatívu „Za zrušenie továrenského poľnohospodárstva“, celošvajčiarske referendum o tom bude pravdepodobne až v roku 2023.

Sentience Politics nemá mimo švajčiarska žiadne pobočky. Ich angažovanosť za primátov je pomerne jedinečná. Raz prešlo v tejto veci čosi v Argentíne, raz niečo v Spojených štátoch, tam išlo ale len o práva jedného konkrétneho slona. V takej zásadnej forme, ako to presadzujú ľudia zo Sentience, v tom sú priekopníci. Nápadné ešte je, že prakticky všetci, čo horia pre túto iniciatívu, sú mladí alebo veľmi mladí.

Mlyny priamej švajčiarskej demokracie melú pomaly. Iniciatíva „Základné práva pre primátov“ už beží takých päť rokov. Dostatočný počet podpisov na referendum v kantóne predložili už v roku 2016. Kantónalny parlament petíciu odmietol s tým, že niečo také je federálna záležitosť, bazilejský odvolací súd im ale dal za pravdu. A nedávno im dal za pravdu aj Spolkový súd. Mladí nadšenci dosiahli svoje. Pravdepodobne koncom roku 2021 alebo v roku 2022 budú občania kantónu Bazilej-mesto hlasovať o zavedení základných práv pre primátov.

Pýtal som sa, prečo si zürišskí aktivisti vybrali práve plochou najmenší kantón. Dostal som niekoľko odpovedí: Pretože tu žijú primáty, pretože Bazilej je „progresívne“ a „otvorené“ mesto, „kde by ľudia mohli iniciatívu podporiť“, pretože počet požadovaných podpisov je tu relatívne nízky, pretože sa tu nachádza „švajčiarsky farmaceutický uzol“.

Silvano zdôraznil, že nejde o „ľudské práve pre opice“, ako to tvrdili niektoré médiá. Oni žiadajú len zahrnutie polovetičky „2c“ do kantonálnej ústavy, a to „právo neľudských primátov na život a na telesnú a duševnú nedotknuteľnosť“. Primáty tým „nedostanú právo na šoférovanie, na školskú dochádzku, na manželstvo“. Silvano povedal: „Požiadavka ako taká nie je radikálna. Ide o váženie záujmov, ide o to, aby zviera už netrpelo. Argument, že nejaký experiment prinesie ľudstvu prospech, tým skončí. Výskum so stupňom závažnosti nula bude možný, spôsobiť bolesť primátom už nie.“

Samica orangutana menom Sandra môže po dvadsiatich rokoch opustiť svoj výbeh v zoo v argentínskom Buenos Aires. Podľa argentínskeho súdu totiž ide o „nie-ľudskú“ osobu, ktorá však bola protiprávne zbavená slobody. Ilustračné foto: TASR/AP

Potom som užasol. V súčasnosti žije v Bazileji-Stadte 300 primátov, 250 z nich v zoo, zvyšok pravdepodobne v klietkach farmaceutických spoločností. Odvolací súd a väčšina právnikov tvrdí, že aj keby bola takáto ústavná zmena schválená, základné práva by sa vzťahovali iba na primátov v štátnej sfére, nie na súkromné spoločnosti. No a farmaceutické spoločnosti sú súkromné aj zoo je súkromná.

Musel som sa ich spýtať: „Nebojujete za niečo, z čoho by možno ani jeden bazilejský primát nič nemal?“ Ich odpoveď nebola rázne nie. Na platnosť prípadných základných práv „majú niektorí právnici iný názor“, precedil Silvano, a „ešte pred šiestimi rokmi mala aj bazilejská univerzita opice“, tomu by sa dalo do budúcna zabrániť, „no a vo Fribourgu a Zürichu majú univerzity stále veľa opíc“. Uvažujú o podobnej iniciatíve v Zürichu v budúcom roku.

A prečo základné práva len pre primátov?

Dobrá otázka, povedali. Tamina vysvetlila: „Lebo sú to zvieratá, ktoré sú človeku najbližšie. Dokážu nahliadnuť do budúcnosti a súčasnosti. Spoznávajú sa napríklad v zrkadle.“ Silvano dodal: „Najdôležitejšie je, že sú schopní utrpenia.“ – „Ale pes tiež trpí ako pes!“ – „Samozrejme.“ – „Nejde o vstupnú bránu, cez ktorú sa dajú v konečnom dôsledku presadiť základné práva pre všetky zvieratá?“ Pripúšťali, že aj ošípané a kravy sú schopné utrpenia, áno, „ale potom dostanete problém s poľnohospodárstvom“. Nie, o základných právach pre ďalšie zvieratá sa bude hovoriť „možno za sto rokov“.

Keďže na jednej tlačovke Sentience Politics padol výraz, že my ľudia „sme zvieratá“, tak som sa ešte spýtal na ich obraz človeka. Tamina odpovedala celkom jasne: „Áno, ľudia sú opice so suchým nosom.“ To som nevedel. Rýpal som do nich ďalej: „Nebije sa to s biblickým obrazom človeka? Majú nejakých kresťanov, čo podporujú zavedenie základných práv pre opice?“ Tamina o takých kresťanoch nevedela, Silvano však „zopár poznal, skôr katolíci“. Obaja boli pokrstení a vystúpili zo svojej cirkvi, Silvano z evanjelickej, Tamina z katolíckej. Silvano to skúsil ešte takto: „Zhoduje sa to s láskou k blížnemu.“

Bazilej: Na snímke vydanej 31. januára 2019 ošetrovateľ odoberá vzorky DNA od samice orangutana Padmy v zoologickej záhrade v Bazileji. Foto: TASR/AP.

Pomaly sme vyrazili. Zbieranie podpisov bolo v Bazileji „easy“, prieskumami o šanciach ich referenda ešte nedisponujú, horúca fáza kampane len začne. Tamina rozprávala, že je so svojou prácou pozitívne vnímaná vo svojom meste Bazilej, „v progresívnom tábore“.

Nerobí si nikto z nej srandu? Povedala, že nie. Niekto sa jej len informačne spýtal, či primáty môžu potom aj voliť. A Tamina na to, že samozrejme nie. „Primátom zo základných práv nevyplývajú žiadne povinnosti. On nemusí podať daňové priznanie.“

Vandrovali sme späť do Bazileja-mesto. Už sa stmievalo, v zoo sa ale stále prechádzali rodičia s deťmi. Odprevadil som Silvana a Taminu na hlavnú stanicu, kde mal svoj vlak a ona svoj bicykel. Rozlúčili sme sa. Bolo mi veľkou cťou, že som ich spoznal. Sú to dobrí a krásni ľudia.   

Celý večer som sa prechádzal v bazilejských uličkách. Zrazu som bol na predmestí Saint-Louis, potom na území Francúzskej republiky a napokon som sa túlal pod pouličnými lampami v štýle art-deco s úžasne teplým žltým svetlom. Keďže človek vo Francúzsku mohol na ulicu stále len s priepustkou, díval som sa na extrémne zriedkavých okoloidúcich ako na vykupiteľov.

Večerný Santihan. Foto: autor

Späť vo Švajčiarsku som si pozrel chudobnú pohraničnú štvrť Santihan. Z komína smerom k splnu vystúpili mohutné biele oblaky. Farmaceutický gigant Novartis tu mal nespočetný počet hál a veží, na hlavnej to ale boli predovšetkým haly najväčšieho mäsiarskeho koncernu Švajčiarska. Presne tu bola spoločnosť Bell v roku 1869 založená. Všade tie typické švajčiarske tabuľky – tabuľky so zákazom – v nemčine a francúzštine. V pološere dlhej kantíny som zazrel niekoľko robotníkov, ktorí stále sedeli hore na poschodí. Všetci boli zjavne neeurópskeho pôvodu. Priemysel, odcudzenie, obrovské odstupy medzi anonymne mlčiacimi robotníkmi – bolo to ako maľba od Edwarda Hoppera.

Neskoro večer som ešte raz prešiel do toho istého nezaujímavého Binningena. Boli to otvorené krčmy, čo ma lákalo späť do kantónu Bazilej-vidiek. Veď to bolo za rohom.

Sadol som si do hudobného baru s jukeboxom, podnik bol dobre naplnený starými bielymi mužmi. Bolo po desiatej, tak neskoro by mi už ani v tom zlopovestnom Švédsku nenalievali.

Vytúžený pocit oslobodenia sa však nenaplnil: Keďže človek v deviatom mesiaci pandémie sa už nechce narýchlo nakaziť, sedel som sám v strede pajzlu, ako mimozemšťan v bielom svetri a s bielym rúškom pred bielym formulárom pre trasovanie kontaktov v prípade nákazy.

Vďaka probiznisovým pravicovým nacionalistom som mohol sedieť v švajčiarskom bare, malými dúškami som si odpíjal z francúzskej vieille prune, starej slivovice. Barmanka bola srdečná, mala také tienisté a pritom humanistické oči, raz mi nakrátko oprášila rameno. Tá náhla blízkosť ma šokovala, taký som už deformovaný pandémiou.

Sedel som sám, unavený a zádumčivý. Musel som myslieť na tie krásne duše, s ktorými som strávil popoludnie, na Silvana a Taminu. čím viac som o nich rozmýšľal, tým viac som žasol. Zasvätiť najkrajšie roky svojho života 300 opiciam, z ktorých ani jednu nepoznáš a z ktorých možno ani jedinej nepomôžeš – nechce to hlbokú vieru? Nechce to priam svätosť?

Ďalšie články od Martin Leidenfrost
Ďalšie články