Kto zrejme stojí za únikom informácií, ktoré poškodili Bidena

Stiahnutie Ameriky z Afganistanu narazilo na mocný odpor ešte za Trumpa, Kongres ho preto zdržal. A teraz sa niekto mstí za odchod prezidentovi Bidenovi. Píše bývalý český veľvyslanec v Paríži profesor Petr Drulák.

Posledný augustový deň priniesol dve podstatné správy okolo diania v Afganistane – krajinu opustil posledný americký vojak a agentúra Reuters priniesla časť prepisu telefónneho rozhovoru prezidenta Bidena s jeho afganským náprotivkom niekoľko týždňov pred pádom Kábulu. O chaotickom sťahovaní z Afganistanu bolo napísané dosť, pre budúcnosť môže byť podstatnejší mediálny únik onoho prepisu.

Najprv k obsahu. Prepis poškodzuje Bidena. Americký prezident priznáva, že nerozumie vojenským otázkam a nalieha na svojho afganského kolegu, aby pred svetom predstieral, že veci nie sú také zlé. Hovorí mu, že podstatné je, ako sú veci vnímané bez ohľadu na skutočnosť a že je potrebné zmeniť obraz situácie v Afganistane.

Nič svetoborné to vlastne nie je. Biden len opakuje niečo, čo všade na svete patrí k základom politického remesla. Politici takmer nikdy nemajú odborný pohľad na veci, o ktorých rozhodujú, a fakty vždy podľa potreby prifarbujú do odtieňov buď žiarivejších alebo, naopak, temnejších. V bežnej politickej prevádzke to celkom funguje. Ale nesmie dôjsť k tomu, aby sa nepohodlné fakty vzbúrili a premazali starostlivo klamným obrazom, ako sa stalo práve v Afganistane. Bidenovi zostal v ruke Čierny Peter, kvôli ktorému pôsobí úplne cynicky a nekompetentne. Avšak tento cynizmus a nekompetentnosť sú opäť len obrazom reality, ktorá inak býva vnímaná ako bežná alebo dokonca žiarivá. Spomeňme len na eufóriu väčšiny médií z Bidenovho nástupu do Bieleho domu, hoci bolo všeobecne známe, že ide o priemerného politika pohlcovaného senilitou.

Dôležitejšie než samotný obsah rozhovoru sú však príčiny a dôsledky samotného úniku do médií. Kto ho poskytol? Možnosti sú celkom tri: Američania, Afganci, iná mocnosť.

Druhá a tretia možnosť nie sú pravdepodobné. Bývalý afganský prezident je síce s Američanmi na kordy (oni mu vyčítajú, že utiekol, on im, že ho nechali napospas), ale nemá záujem vyhlasovať vojnu Bidenovej administratíve. S rodinou je na Washingtone stále príliš závislý, a teda aj zraniteľný.

Nie je tiež pravdepodobné, že by rozhovor zachytili a odovzdali Rusi či Číňania. Nič nové by im to neprinieslo, Američania sa dostatočne zdiskreditovali sami, a Washington zatiaľ dokázal prezidentskú komunikáciu chrániť. K únikom tohto typu takmer nedochádza, nejde o Wikileaks. Ak je dôvernosť prezidentskej komunikácie porušená, prezident stráca jeden z najdôležitejších diplomatických prostriedkov.

Ako najpravdepodobnejšie sa javí, že za únikom stojí niekto z Washingtonu, z okruhu najvyšších úradníkov. Naposledy došlo k takému porušeniu pred dvomi rokmi, keď spravodajský dôstojník informoval o obsahu rozhovoru prezidenta Trumpa s vtedy novým ukrajinským prezidentom Zelenským. Trump vtedy naliehal, aby nová vláda riadne vyšetrila podozrenie z korupčných aktivít Bidenovho syna na Ukrajine. Demokrati to vzali ako zneužitie úradu pre prezidentskú kampaň a na základe úniku spustili v Kongrese pokus zbaviť Trumpa prezidentovania. Republikáni naopak dnes v Kongrese stupňujú tlak na Bidena.

Ale Trump bol na večné strety s americkým hlbokým štátom zvyknutý. Od momentu svojho príchodu do Bieleho domu musel bojovať s koalíciou vysokých predstaviteľov spravodajskej komunity, generality, digitálnych gigantov a progresivistických médií, ktoré sa pokúšali likvidovať jeho spolupracovníkov i jeho samotného. Jeden z posledných stretov sa odohral práve okolo sťahovania z Afganistanu. Trump bol hybnou silou dohody s Talibanom, pretože chcel USA z Afganistanu dostať ešte pred voľbami. Hlboký štát to vlani na jar zmaril dezinformáciou o ruskej podpore Talibanu proti USA. Dnes vieme, že to nebola pravda, ale vlani v lete Kongres na základe tejto dezinformácie sťahovanie zabrzdil.

Tým sa dostávame k podstate Bidenových trampôt.

Bidena vynieslo do úradu to, že takmer vo všetkom predstavoval Trumpov opak. Ale na stiahnutí z Afganistanu sa zhodli. Mali jasnú podporou verejnej mienky aj strategickú logiku, boj proti Talibanu nebol s výnimkou niekoľkých mesiacov po invázii bojom proti terorizmu, išlo o okupáciu, ktorá, naopak, terorizmus rodila. Napriek tomu stiahnutie narážalo na mocného odporcu. Väčšiu časť z astronomickej sumy niekoľkých biliónov dolárov utrácali Američania v Afganistane sami na sebe, išla vojakom, spravodajskej komunite, zbrojárom, ale aj rôznym dobrodejom šíriacim ľudské práva a rodový pokrok.

Pochopiteľne, že tí všetci mali záujem, aby taký štedrý vládny program pokračoval, robili všetko, aby ho zachránili. Dnes, keď je zrejmé fiasko celého počínania, by bolo na mieste vyvodiť zodpovednosť prinajmenšom u špičiek bezpečnostného aparátu a obmeniť ich.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.