Svadby na Slovensku v minulosti. Ako vyzerali prípravy na sobáš?

Parta moja, parta, zelený veniec, už ti je Anička, už ti je koniec. V rodine s dospelými deťmi skôr či neskôr nastane čas, keď sa jedným z najfrekventovanejších slov v rozhovoroch jej príslušníkov stane slovko svadba. Toto slovo môže dokonca nadobudnúť priam magický charakter úmerne tomu, ako sa blíži termín jeho premeny na reálnu udalosť. Bolo to tak v minulosti a je to tak dodnes, napriek závažným spoločenským, kultúrnym a hodnotovým premenám, ktorými Slovensko najmä za posledných sto až stopäťdesiat rokov prešlo.

Na Slovensku, takisto ako v ďalších štátoch nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, novej spoločenskej a hospodárskej jednotky mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia. Je pozoruhodné, že nejeden z nich žije dodnes, aj v prostrediach, ktoré už dávno stratili kontakt s tradičnou kultúrou.

Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiacov dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, na ktoré sa nesmelo zabudnúť, ak celý rituál mal vyznieť tak, ako mal, teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. Vystrojiť svadbu dcére bolo skrátka treba tak, aby to upevnilo prestíž rodiny (netreba vari pripomínať, že povestné jazyky dedinských ženičiek si aj tak našli na každej svadbe čosi, o čom sa mohli baviť celé týždne). Na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť – od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve zážitky spojené so spevom, hudbou, tancom a typickými rituálmi robili svadbu svadbou, hoci platí aj to známe prirovnanie, že sa ktosi najedol ako na svadbe.

Aj preto je ľudová svadba na Slovensku tak, ako sa tradovala z generácie na generáciu a ako ju dodnes poznáme vďaka úsiliu etnológov a folkloristov, veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počínajúc vohľadmi, v dnešnom jazyku „chodenia spolu“ budúceho mladého páru. Dosť rozdielov jestvovalo aj podľa konfesie – na svadbe v evanjelickej rodine odznievalo napríklad oveľa viac a a oveľa dlhších vinšov, príhovorov a zdravíc s bohatými biblickými odkazmi než v katolíckej.

Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo, že pokladali za svoju povinnosť pomáhať si. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“ – u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine. Svadba bol napokon aj právny akt, ktorý v zásade upravoval spolunažívanie partnerov, otázky dedičstva a postavenie ženy v prípade smrti muža a naopak.

Príslovia a porekadlá o výbere ženícha či nevesty a ženbe či vydaji majstrovsky vystihujú neraz protirečivé stránky svadobnej témy:

Ženu a plátno nedobre kupovať pri svieci.

Dosť času je dva roky pred smrťou sa oženiť.

Ešte sa nik bez klebiet neoženil.

Kto sa oženil, môže oľutovať; kto sa neožení, oľutuje.

Skôr sa ožení slamený mládenec, než sa vydá strieborná dievka.

Syna, kedy chceš, oženíš; dievku vydáš, keď môžeš.

Vstávaj včasráno a žeň sa v mladosti.

Žeň sa zblízka, kradni zďaleka.

Bol by to pekný pár, keby to pánboh dal!

Čo by bol toľký v zlate ako v blate, ešte bych ho nechcela!

Dobre pristanú k sebe.

Ešte ani neparobčil a už sa žení.

Chytili ho na udicu.

Má ich na každý prst desať.

Ovrabčil sa. — Opleščil sa.

Triafa sa jej šťastie.

Tú schytia ako jahodu!

Už ti mi je to len za mladého zaťa, krajšieho by z dreva vykresal!

Veď ti ešte parta do čela nevrastá!

Zhodili ho z kancľa.

(Zdroj: P. Záturecký: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia)

Čo vieme o svadbách u našich slovanských predkov?

Popredný slovenský vedec profesor Ján Komorovský zatiaľ neprekonaným spôsobom prispel k poznávaniu najstarších svadobných tradícií v slovanskom svete. Z jeho diela Tradičná svadba u Slovanov sa okrem iného dozvedáme, že už vtedy to bol veľmi dôležitý akt dohody a rodinného zblíženia dvoch rodín. V predkresťanskom období u Slovanov bola medzi Slovanmi pomerne bežná polygamia, pravdaže len vtedy, ak muž bol schopný hmotne zabezpečiť svoje manželky a deti. Pretrvávala zrejme dlho, lebo ešte roku 873 pápež upozorňuje veľkomoravské knieža Koceľa, že mnohoženstvo je „ohavná neresť“, ktorá sa zachovala z pohanských čias. Vernosť sa u Slovanov vysoko cenila – ako verné ženy a manželky spomína v 8. storočí byzantský cisár Mauricius v diele Strategikon. Slovania poznali aj „zasnúbenia v kolíske“ alebo sobáše detí. O výbere partnera pre dieťa, a nielen o tom, rozhodovala matka rodiny. Súviselo to práve s postavením ženy – už vtedy zrejme platilo, že muž je síce hlava rodiny, ale žena je jej krk a ten tou hlavou otáča.

Ak rodičia mladých súhlasili so sobášom, rodiny uzavreli dohodu. A sa to nepodarilo, mohlo sa stať, že sobáš sa dosiahne mimoriadnym spôsobom, napríklad únosom dievčaťa. Mohlo sa to odohrať ako skutočný únos, teda ukradnutie dievčaťa bez jeho súhlasu a proti vôli jeho rodiny, ale aj tak, že mládenec si odviedol dievku s jej súhlasom, keď mu ju jej rodičia odmietli dať. A napokon to mohol byť fingovaný únos, ktorý sa uskutočnil po vzájomnej dohode medzi rodičmi nevesty a ženícha. Prečo? Aby nebolo treba vystrájať nákladnú svadbu… Veľmi blízkym dohodnutému únosu bolo zbehnutie či odbehnutie dievky do domu ženíchových rodičov proti vôli vlastných rodičov. Netradičným spôsobom získavania životných partnerov boli jarmoky a prehliadky neviest. Nešlo v ňom ani tak o kúpu nevesty ako skôr o svojský spôsob hľadania nevesty, prípadne zoznámenia sa s ňou. Pokiaľ ide o získanie nevesty kúpou, bolo to vlastne zaplatenie výkupného jej rodičom.

Po prijatí kresťanstva morálne princípy vyžadovali, aby nevesta bola panna. Táto zásada sa v predkresťanskom období zrejme nedodržiavala až tak prísne. Ani potom však neboli prípady jej porušenia pričasté, lebo strach z verejnej hanby, ktorá „padlú“ dievčinu čakala, pôsobil ako silná zábrana.

Keď sa rodiny dohodli na spojení mládenca a dievčiny do manželského zväzku, uskutočnila sa vlastná svadba ako slávnostný obrad. Jeho najdôležitejšou časťou boli prijímacie rituály. Práve nimi sa totiž vyjadrila podstatná premena spoločenského stavu mladých –  žena alebo muž sa stali členmi novej rodiny a spoločenstva, čo malo mnohoraké dôsledky. Svadobné obrady u Slovanov obsahovali veľa takýchto prijímacích rituálov a dá sa povedať, že pozostatky niektorých z nich sa zrejme zachovali aj do nedávnej minulosti. Ako príklad poslúži obchádzanie nevesty okolo krbu alebo stola. Nevesta so ženíchom alebo družbom obchádzala stôl trikrát. Na stole stáli zapálené sviečky a ležal tam pripravený chlieb alebo svadobný koláč, ktorý nevesta a ženích spolu na záver obradu zjedli. Nápoj potom nevesta a ženích vyliali na zem nápoj. Nemožno vylúčiť, že ide o pozostatok starého zvyku obetovať domácim ochrancom.

Manželstvo ako sviatosť a právny akt

Po prijatí kresťanstva sa nazeranie na manželstvo v Európe zásadne zmenilo. Jeho nový, výrazne mravný rámec aj obsah cirkev zakotvila tým, že na konci 12. storočia uznala manželský zväzok za jednu zo siedmich sviatostí. Postupne sa v cirkevnom práve spresnili všetky stránky uzatvárania manželstva. Podstatný je pri tom sviatostný sľub muža a ženy, ktorí sa majú v manželstve navzájom dopĺňať, splodiť a vychovať deti. Je to celoživotné spojenie.

V ranom stredoveku si európski panovníci uvedomili spoločenský a mravný význam manželstva, ale zároveň si z neho urobili aj prostriedok na dosahovanie mocenských cieľov. Dohody o uzatváraní šľachtických a panovníckych sobášov sa niekedy uzatvárali už v ranom detstve. Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr – pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku sa ľudia ženili a vydávali mladší, všeobecne však platilo, že sobáš sa uzatváral vo veku dospelosti. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole – skrátka, zastať si mužské práce v dome i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť, variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku. Hranice právnej dospelosti sa však časom posúvali smerom nahor, napríklad podľa rakúskeho práva z roku 1811 bol človek plnoletý až po dosiahnutí 24 rokov. Na skoršie uzatvorenie manželstva však stačil súhlas rodičov alebo zákonných zástupcov.

Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže šlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Bol to teda prechodový rituál. Môžeme si v ňom všimnúť tri okruhy: oddelenia (od slobodných mládencov a dievok), prechodu (svadobný obrad) a opätovného začlenenia (do novej rodiny a do skupiny ženatých a vydatých). V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Jej východiskom bol v podstate dialóg a dohoda dvoch rodín. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Ak niekomu zverili funkciu svadobného hodnostára, bol to prejav spoločenského uznania.

Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky, širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch (skladanie venca, čepčenie).

Svadobné veselie sa konalo po cirkevnom obrade v dome nevestiných rodičov alebo zároveň aj v rodičovskom dome ženícha.

Mestské a ľudové svadby

V prvej polovici 20. storočia sa svadby konali buď ako mestské (takzvané panské), alebo ako sedliacke. Odlišovali sa od seba oblečením nevesty a ženícha aj celým priebehom, najmä stupňom zastúpenia tradičných obradov a zvykov v nich. Na celom území Slovenska sa svadobné veselie konávalo najčastejšie cez fašiangy (január, február) alebo po žatve a na jeseň (október, november). Pri „panských“ svadbách mala nevesta biele šaty, na hlave venček so závojom, v ruke kyticu kvetov. Ženích mal na sebe klasický čierny oblek s pierkom na chlopni saka, bielu košeľu s bielou viazankou alebo motýlikom. Na sedliackej svadbe boli svadobčania odetí do slávnostného ľudového odevu príslušného regiónu.

Zálety, vohľady, pytačky a svadba sú témou množstva ľudových piesní, v ktorých sa spieva o láske, o výbere nevesty a ženícha, ale, žiaľ, pričasto aj o sklamaní a trpkej rozlúčke, keď sa láske do cesty postavili rodičovské zákazy, zväčša s majetkovým pozadím. Veľa takýchto piesní zozbieral aj Ján Kollár do svojich Národných spievaniek.

Daj Boh štestia

Daj Boh štestia, matko, pekné dcéry máš,
prišiou som z nich pýtať, kterúže mi dáš?
Tamto, tamto na konci,
čo má té sivé oči,
daj ho, matko, daj,
darmo nechovaj!

Žeň sa, šuhaj

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, keď ti ponúkajú,
veď tebe dievčatko s tisícma dávajú.

Moja mati nedá, lebo sama nemá,
nás je mnoho detí, nám každému treba.

Nič to, diovča, nič to, všetko dobre bude,
hoci si chudobnuo, z teba žieňa bude.

Štyri husi biele             

Štyri husi biele a piata kochlatá,
ja ťa diovča vezmem, trebárs nie bohatá.

Povedz, diovča

Povedz, diovča, povedz pravdu,
či máš duchny, či máš ládu?

Ak aj nemám, budem mati,
keď sa budem vydávati.

Pozriže, dievčatko

Pozriže, dievčatko, na ten suchý topoľ,
keď sa ten rozvije, potom ja budem tvoj.

Ťažko je rozvíjať suchým haluzinkám,
ťažšie sa vydávať chudobným dievčinkám.

Chudobné dievčatko mezi boháčkami,
ako šutá ovca mezi roháčkami.

Tá koza rohatá priam tú šutú strčí,
tá dievka bohatá s chudobnou nedrží.“

A mne, šuhaj…

A mne, šuhaj, tvoja matka takto odkázala,
žeby sa ja s tebou viacej do lásky nedala.

A ja som jej odkázala na takú otázku,
žeby si ťa priviazala doma na retiazku.

Mala by ja u vás byti nevďačnou nevestou,
radšej si ty takú vezmi, akú rodičia chcú.

Vezmi si ty len bohatú, a ja chudobného,
tak my oba zabudneme jeden na druhého.

Ach, Bože môj

Ach, Bože moj premilený, čo ste za rodiče!
Keď mi vziati zbraňujete to chudobné dívče.

Chudobnú mi zbraňujete, bohatá ma nechce,
pamatujte, rodičové, že vás Bóh potresce.

Vy ste sobe vyberali, čo sa vám páčilo,
a mne to vziať zbraňujete, čo by ma tešilo!

Ach, svekričko moja

Ach, svekričko moja, prečo me nechcete,
však ja vám všetko porobím, čo mi rozkážete.

Ohňa vám rozložím, vody vám postavím,
šejhaj, a keď voda zovrie, oči vám vypálim.

Keby ja vedela, ktorá moja svekra,
šejhaj, zaniesla by žech ju zaživa do pekla.

           
Povedzže mi, moja milá

Povedzže mi, moja milá, tento týden,
aby si ma nešálila, keď k vám prídem:
Budeš moja, či nebudeš,
či len ešte pannou budeš?
Vydáš-li sa za druhého, obanuješ!

Poviem ti ja, šuhajíčko, nezatajím,
ani teba, mé srdečko, neošálím:
Pannou vždycky nestem byti,
za druhého nestem jíti,
ale ja stem, šuhajíčko, tvoja byti.

Tvoje reči, moja milá, veď sú hladké,
obsahujú v sobe sluby sladké,
ale ja im nesmiem verit,
mohly by sa lehko zmenit,
lehko može tvoje srdco pochybné byt.

Kedy prídeš, šuhajíčko, som hotová,
jakú ma len žádat budeš, som taková,
ja sa tobe oferujem,
moje srdco zavazujem,
že ma hledáš v falešnosti, to banujem.

Šla by ja

Šla by ja, šla by ja, šuhajík, za teba,
ale ja sa bojím tej tvojej materi.

Šuhaj, tvoja mati z ocele jazyk má,
veru tá nebude na nevestu dobrá.“

Zo Šariša pochádza pieseň:

Prišol mi vohľadnik

Prišol mi vohľadnik
stanul mi na vrata
a tak še mi pytal
že či ja bohata.

To mojo bohatstvo
na vysokym nebe
perši še mi pytaj
či pujdzem za tebe.

Bo teraz še take
dzievky vydavaju
co s nima macere
tišice davaju.

A moja mac neda
bo peneži nema,
ocec ani teľo
bo ma dzeci veľo.

Aj v Chorvátskom Grobe sa o tom vedeli svoje:

Na cichém Dunaji
kačenky sa perú.
Dze je verná láska,
tam sa nezeberú.

Dze je verná láska,
tam je aj prekážka.
Bráni otec, matka
aj rodzina šecka.

Spoločenské rozdiely prekážkou sobáša

Nie vždy však bývali príčinou nezavŕšenia ľúbostného vzťahu sobášom iba majetkové rozdiely či dedinské intrigy. Do hry zároveň vstupovali aj spoločenské rozdiely medzi rodinou mládenca a dievčiny. V osobitnej situácii z tohto hľadiska boli v 19. storočí rodiny slovenskej dedinskej inteligencie, predovšetkým učiteľov či evanjelických farárov. Žili v nemalej miere izolovaní od primeranej spoločnosti, o kontakty s mestskou, v tom čase prevažne maďarskou a maďarizujúcou inteligenciou buď nemali záujem, alebo ich ona ako „panslávov“ neprijímala. Seberovní partneri sa hľadali ťažko, najmä ak sa navyše všetko skomplikovalo aj rodičovskými predsudkami, ako to líči Terézia Vansová v próze Ohlášky:

V škole žilo krásne dievčatko menom Želka. Deti farské a školské rástli spolu. Želka bývala miláčikom na fare a skoro ideálom Samkovým. Matka nemyslela na nijaké nebezpečenstvo, len keď ho raz zastihla pri veršoch, ktoré páchal k pocte modrookej Želky. I začala mu dohovárať a poslala ho preč, úfajúc, že na rok, keď príde domov ako medik, bude múdrejší. Ale Samko nie, on len ďalej robil verše a ospevoval Želku. Mať ho karhala a hľadela mu vybiť z hlavy tento „nezmysel“. Lebo ona bála sa len jedného: sľubu. Každoročne zvádzala tento istý boj.

— Ty, — hovorila mu starostlivá mať, — ty si ešte ďaleko od cieľa a nemôžeš vedieť, kedy sa budeš môcť oženiť. Ale dievča je súce na vydaj, dnes-zajtra môže sa jej nadhodiť „šťastie“ a dané slovo bude jej zavadzať. Nemúť jej teda hlavu, nesľubuj ničoho!

— Ale, mama, čo sa ty bojíš? My nemyslíme na také veci.

— No, veď to! Hovorím ti preto, aby som teba a Želku zachránila pred možným nešťastím. I tak si ju vziať nemôžeš nikdy!

Syn pozrel na matku zadivene. — Prečo, mama? — spýtal sa a uprel oči na matku.

Matka prišla do rozpakov. Či mu povedať doprosta, prečo? Vlastne ani sama nevie dostatočnú príčinu. Keby bola chcela byť úprimná, bola by povedala hneď doprosta: „Nechcem ju, lebo mi je pre teba nízka, chudobná. Nechcem preto, lebo ja dám mnoho na rodinu, lebo som sama zo starej šľachtickej a kňazskej rodiny, ktorá nám dala jedného biskupa a viac preslávených kňazov.“ To všetko by musela povedať synovi a ešte viac, ale nepovedala, len to:

— Ty by si ma nepochopil, keby ti aj povedala. Keď budeš starší, uznáš moju dobrú radu a budeš mi ďakovať. Teraz mi sľúb, že ma poslúchneš v jednom: dievčaťu nič nesľúbiš a nebudeš ju udržiavať v domnení, že si ju vezmeš. Vybi si to z hlavy, syn môj.

— Ale, mamička, keď ju ja tak veľmi rád mám! — prosil syn.

— Verím, syn môj, ale ktovie, či to bude trvať dlho?

Nepomúti i tebe dnes-zajtra druhá krásavica hlavu? Potom zabudneš na Želku ako Radúz na Ľudmilu.

 — Skoro by si to vari priala…