Svadba na dedine krok za krokom

Mladíci chodili na zálety, stávali pod oblokom svojej milej. Čakali na bozk na líce a vymieňali si s dievčatami drobné dary. Mládenci zahľadení do dievky z inej dediny neraz neskončili dobre. Viac o záletoch v texte od etnologičky Kataríny Nádaskej.

Ľudová svadba sa skladala z niekoľkých častí, z ktorých každá mala svoj presný význam v procese prechodu ženícha a nevesty z mládenectva a dievoctva medzi ženatých mužov a vydaté ženy. Bez ohľadu na miestne osobitosti však môžeme povedať, že svadba sa začínala takzvaným predsvadobným obdobím, ktoré sa na Slovensku nazývalo zálety a vohľady. Nasledujúcim krokom mohli byť priezvedy a pytačky, po ktorých prišli na rad zásnuby.

Treba však hneď poznamenať, že tieto časti nemali na celom našom území rovnakú formu ani obsah, ale rôznili sa podľa oblastí, vyskytovali sa v odlišných kombináciách a v rôznom poradí.

Pred vlastnou svadbou bolo treba ešte počkať na ohlášky a potom už nič nebránilo, aby sa začalo pozývať na hostinu. Pred sobášom, pravdaže, nesmela chýbať dievocká a mládenecká rozlúčka.

Pod milej oblôčkom…

V predchádzajúcej časti sme okrem iného sledovali, ako sa z chlapca postupne stával mládenec. Stal sa ním vtedy, keď ho prijali do mládeneckého spolku a mohol začať chodiť na zálety. Najskôr chodieval za dievčatami spolu s ostatnými mládencami do kúdeľnej izby na priadky. To bolo obdobie, keď si vyberal dievčinu. Nenápadne zisťoval, či vyhliadnutá dievka nemá už náhodou nápadníka, porovnával, aké má u nej šance. Keď sa mu podarilo vybrať si dievčinu po vôli a ona jeho záujem tak či onak opätovala, začal za ňou chodievať už sám, bez kamarátov, ba dokonca za ňou chodieval nocou – vtedy sa hovorilo, že chlapec chodí na zálety. Zálety už predznamenávali vážnu známosť.

Keď sa dievky rozišli, prišiel mládenec za tou svojou. V lete spávali dievky v senníkoch, v zime v komôrke. Keď mládenec začal chodiť na zálety, stával pod oblokom komôrky, v ktorej spala jeho milá, dievčina mu mohla podať chlebík a mlieko v hrnčeku. Pri rozlúčke mládenec pobozkal dievča na líčko.

Na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa v niektorých regiónoch chodievalo na zálety spoločne – všetci mládenci išli podvečer dedinou so spevom a každý z nich odbočil k domu, kde mal dievča. Hovorievalo sa, že ide na večierku k milej.

Cudné prejavy náklonnosti

Ak sa mládenec dievčaťu naozaj páčil, potvrdila to drobným darom, napríklad vlastnoručne zhotoveným perom, ktoré nosil za klobúkom. Parádne pierko za klobúkom mládenca znamenalo, že už má vážnu známosť. Ďalším krokom boli dary lásky – mládenec vlastnoručne vyrobil napríklad piest na pranie či praslicu s vyrezávanými ozdobami a daroval toto dielo z lásky svojej vyvolenej. Nejednej dievke pripadala aj taká ťažká robota, ako bolo pranie na potoku, ľahšia, keď prala s novým, parádnym piestom od milého. A na priadkach si dievky okamžite všimli, ak malo dievča novú praslicu a hneď sa vedelo, ktorý mládenec ho v srdci nosí. Dievčatám sa dali podarovať aj pozornosti z pútí a jarmokov, napríklad medovníkové srdcia, farebné šatky a stužky do vlasov. Dievčatá chlapcom zase nosili prstienky, prípadne vyšívané ručníčky a vreckovky.

Intenzita záletov sa postupne stupňovala až tak, že sa mladí schádzali pri okne komôrky každý večer. Zvyšovalo sa, pravda, aj riziko, že neostane len pri nevinných prejavoch nežnosti, a tak sa stávalo, že sa všetky predsvadobné fázy museli skrátiť a na sobáš šli budúci manželia s výhľadom na skoré krstiny.

Stávalo sa, že si mládenec našiel dievča z inej dediny. V takom prípade musel rátať s tým, že sa to domácim mládencom nebude páčiť a stretnutia s nimi sa neraz končili bitkou. Niekedy domáci mládenci tuho „cudzára“ navždy vyhnali, takže mu na ženbu u susedov prešla chuť a musel si hľadať dievku odinakadiaľ.

Zálety trvali rok či dva – podľa veku mladých ľudí. Čím starší boli – tým kratšie bývali zvyčajne zálety.

Svící mesác

Svící mesác nad naše huménko,

prám mój milý ide pod okénko.

Puscite ma má mamenko venká,

nevydržím bolesci srdénka.

(zo západného Slovenska)

Ej, mamička moja

Ej, mamička moja,

ľakávam sa v noci,

chodia k nám,

chodia k nám

pod obluočok chlapci,

na mňa rúčkou čahajú,

mne pokoja nedajú.

Dievka moja milá,

nevydaj sa ešte,

nevydaj sa ešte,

ty si mladá ešte.

Veď takové panny mrú,

čo sa rady za muž drú.

Vysteleme ložu

naprotivia našu,

čo budeš v nej spávati,

nebudeš sa ľakati.

Vycházá slnečko

Vycházá slnečko hore podla skaly

oj, ked já zaspívám, milá otvíraj mi.

Otvíraj, otvíraj dvere jasenové,

abych si nezlámal pérko želárové.

Pérko želárové, to já rída nosím,

pre teba, dzevenko, že ta dostat mosím.

(z Chorvátskeho Grobu)