„Vy viete, kto ste,“ vyhlásila anglická herečka Rosamund Piková na konci svojho predstavenia Inter Alia v londýnskom West Ende minulý týždeň jednému z divákov.
Osobu, ktorá sa previnila, spozorovala Piková z javiska, ako píše na mobilný telefón v jednom z najemocionálnejších momentov hry, čo bolo pre účinkujúcich rozptýlením, ktoré Piková označila za „ťažké“. Na konci predstavenia si herečka našla čas, aby sa vrátila na javisko a pripomenula divákom správnu etiketu v divadle.
Na jednej strane to nie je príbeh, ktorý by mal nejaký veľký význam: herečka sa mierne pohoršila nad správaním svojich divákov. Na druhej strane však ide o malé zobrazenie celosvetového fenoménu, ktorý je čoraz viac v rozpore s našou ľudskosťou, a zároveň je jej určujúcim prvkom.
Efekt zhoršenia kvality fotografovania
V posledných rokoch vedci identifikovali nový stav: efekt zhoršenia fotenia. Tento efekt opisuje jav, pri ktorom je ľudská pamäť menej schopná vybaviť si detaily dôležitých momentov, keď skúmaná osoba vytiahla telefón, aby ich odfotografovala.
Napríklad ľudia, ktorí si vytiahli telefón, aby natáčali na koncertoch alebo v hudobných podnikoch, sú pozorovateľne menej schopní pamätať si, aké skladby sa hrali, ako ľudia, ktorí pri sebe nemali telefón. Samotný akt používania telefónu – hoci ide len o zaznamenanie momentu vrcholného pôžitku – v skutočnosti zhoršuje našu pamäť na túto udalosť.
Robenie príliš veľkého množstva snímok môže v skutočnosti poškodiť schopnosť mozgu uchovávať spomienky, tvrdí Elizabeth Loftusová, profesorka psychologických vied na Kalifornskej univerzite v Irvine, ktorá sa minulý rok vyjadrila pre NPR. Tvrdí, že človek môže získať fotografiu, ale pritom stratiť spomienku.
Podľa Loftusovej to funguje jedným z dvoch spôsobov: fotograf sa pri fotografovaní buď zbaví zodpovednosti za zapamätanie si okamihov, alebo ho proces fotografovania natoľko rozptýli, že daný moment úplne zmešká.
A pritom tento fenomén, keď ľudia používajú svoje telefóny, je často najvyšší práve pri najpamätnejších udalostiach ich životov.
Vystúpte na jar na Eiffelovu vežu a človek bude pozorovať, ako sa turisti natáčajú a fotia pred výhľadmi na Paríž, namiesto toho, aby sa kochali pohľadmi.
Postavte sa pred Buckinghamský palác alebo Biely dom a uvidíte to isté. Akoby zaznamenanie faktu, že tam človek bol – zvyčajne na verejnú spotrebu na platforme sociálnych médií –, malo výrazne vyšší význam v porovnaní so základným aktom vychutnávania si okamihu.
Rovnaký jav platí aj v súkromnom živote, pričom ľudia, ktorí trávia čas fotografovaním svadieb alebo rodinných udalostí, si ich často pamätajú menej ako tí, ktorí ich jednoducho prežívajú.
Samozrejme, nevieme, či používateľ telefónu, ktorého identifikovala Rosamund Piková, filmoval alebo fotografoval. Podľa herečkinej interpretácie robila táto osoba niečo nepochybne horšie: úplne sa vytrhla z okamihu tým, že písala SMS alebo komunikovala s niekým mimo divadla.
Verejné priestory bez telefónov?
To nás privádza k otázke: existuje dôvod na verejné priestory bez telefónov? Miesta, kde sú mobilný telefón a všetky jeho funkcie zakázané?
Zrejmou odpoveďou, ktorú mnohí budú presadzovať, je, že telefón sa stal takým nevyhnutným nástrojom života, že je vlastne nebezpečné byť bez neho. Čo nastane, ak napríklad dieťa ochorie, zatiaľ čo rodič je v divadle a sleduje vystúpenie Rosamund Pikovej? Čo sa stane, ak vás redaktor náhle potrebuje kontaktovať, aby si overil naliehavú skutočnosť?
V skutočnosti ide o argument, ktorý reálne neobstojí: pravdepodobnosť, že nastane taká naliehavá situácia, že nebude stačiť nič iné, ako okamžite zodvihnúť hovor cez WhatsApp, je mizivá. Okrem toho, tisíc generácií ľudí zvládalo tieto situácie dokonale aj bez telefónov.
Rosamund Pikovú nabudilo niečo oveľa existenciálnejšie než len otázka, či je slušné vytiahnuť si telefón počas divadelného predstavenia. Ako údajne povedala, pre ňu je spojenie medzi herečkou a divákmi tou najprínosnejšou časťou jej práce. Divadlo sa od kina líši intimitou vzťahu medzi účinkujúcim a divákom. V kine je film zakaždým identický. Na javisku je však každé predstavenie jedinečné. V rukách skúsených hercov je predstavenie na javisku hlboko intímne a osobné, pretože herci sa s divákom delia o niečo zo seba. Narušenie tohto spojenia nie je uvedené v zozname hriechov, ale možno by tam malo byť.
Presnejšie povedané, jeho porušenie je nezdravé. Ľudskosť sa buduje a udržiava na osobných putách, intímnych chvíľach a ľudských vzťahoch, ktoré sa vytvárajú pri stole pri sviečkach, v spálni alebo v intimite medzi umelcami a ich publikom.
Piková – umelkyňa s neobyčajnou emocionálnou hĺbkou – to chápe natoľko, že jej na tom záleží a nájde si čas na nápravu svojho publika. Rozhovor, ktorý vyvolala, by mal prinútiť divadlá, aby v prípade, že diváci nie sú ochotní chrániť sa pred vábením svojich telefónov, zvážili, či nie je čas urobiť to za nich úplným zákazom zariadení.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.