Samizdat a jeho deň v kalendári

Píšem to sám, upravujem sám, cenzurujem sám, uverejňujem sám, rozdeľujem sám a trávim za to čas vo väzení sám. Tak znie definícia samizdatu podľa ruského disidenta Vladimira Bukovského. Dnes si pripomíname deň samizdatu.

Vydávanie samizdatovej literatúry na Slovensku je jedným zo silných príbehov, ktoré sú spojené s obdobím vlády komunistického režimu a s aktívnym odporom proti nemu. Podobne ako otvorené vystúpenia a vzbury proti režimu v 50. rokoch, aktivizácia občianskej spoločnosti v 60. rokoch, masový odpor proti okupácii v auguste 1968, aktivizmus slovenských exulantov na Západe, vzopätie ochranárskeho hnutia v 80. rokoch, zápas za dodržiavanie ľudských práv v období takzvanej normalizácie či Sviečková manifestácia ukazujú silu, odhodlanie a vytrvalosť jednotlivcov a celých spoločenstiev v zápase za našu slobodu a proti nedemokratickému režimu.

Čo je vlastne samizdat?

Definícií toho, čo je vlastne samizdat, existuje viacero. Tie najširšie ho charakterizujú ako prejav túžby po slobode, alternatíve a vzopretiu sa centrálnej moci. Takto postavenú definíciu môžeme v praxi aplikovať na celé dejiny od staroveku až po súčasnosť. V užšom zmysle slova, a osobitne v našich geografických končinách a spoločenských kontextoch, sa pod samizdatom rozumie vydávanie oficiálne nepovolených tlačovín v období vlády nedemokratických režimov, najmä komunistického.

Pre definovanie textu ako samizdatu je dôležité tajné (vládnou mocou nepovolené) vydanie vo viacerých exemplároch a najmä jeho následné rozšírenie na verejnosti, za čo autorom hrozia perzekúcie. Alebo ako to vyjadril v známom výroku ruský disident Vladimir Bukovský: „Píšem to sám, upravujem sám, cenzurujem sám, uverejňujem sám, rozdeľujem sám a trávim za to čas vo väzení sám.“

• 

• 

Slovo samizdat pochádza z ruštiny, kde ho v 30. rokoch použil básnik Nikolaj I. Glazkov, ktorý vydával svoje na stroji napísané básne a ako vydavateľa uviedol sám-seba-vydáva. Neskôr tento termín mierne modifikoval a v Sovietskom zväze sa „udomácnil“ koncom 50. rokov.

Vo veľmi zjednodušenej forme delia historici na Slovensku samizdat z hľadiska jeho vydavateľov a obsahu na občiansky a kresťanský, hoci viacero periodík malo presah do oboch prostredí. Z vecného hľadiska je dôležité rozdelenie samizdatu na periodický (zjednodušene, v samizdate vychádzajúce časopisy) a neperiodický (samizdatové vydania zakázaných kníh či rôzne tlačoviny). Samizdat tiež možno deliť podľa techniky výroby.

Krátky historický exkurz 

Hoci sa samizdaty stali ozajstným fenoménom v druhej polovici 80. rokov, netreba zabúdať, že ich genézu u nás možno nájsť už podstatne skôr. Začala sa vydávaním textov kritizujúcich Sovietsky zväz a nastupujúci komunizmus už krátko po skončení druhej svetovej vojny. V 50. rokoch vydávali samizdaty aj viaceré skupiny v rámci protikomunistického odboja.

V 60. rokoch samizdaty trochu upadli do úzadia. Malo to svoju príčinu v zmenenej vnútropolitickej situácii a uvoľnení režimu. Niektoré veci však aj vtedy mohli vychádzať len ako samizdat – napríklad keď Gustáv Husák opisoval metódy svojho vyšetrovania v 50. rokoch v listoch vtedajšiemu prezidentovi Antonínovi Novotnému.

• 

• 

Nádych slobody v roku 1968 spojenej s nástupom „socializmu s ľudskou tvárou“ so sebou priniesol aj odstránenie cenzúry v médiách. Bola to najzávažnejšia reforma v rámci demokratizačného procesu. V novinách sa vtedy písalo viac-menej slobodne, čo sa napokon ukázalo ako jedna zo zámienok okupácie krajiny v auguste 1968. Sovietsky zväz si toto „nebezpečenstvo“ pre komunistický režim veľmi dobre uvedomoval. Z veľmocenského a ideologického hľadiska bol pre Sovietov „pozývacím listom“ oveľa viac Vaculíkov text 2000 slov vyzývajúci na prehĺbenie demokratizácie, ako úpenlivá prosba o pomoc všetkými prostriedkami od piatich dogmatických aparátčikov…  

Postupné znovuzavedenie cenzúry preto bolo jedným zo smutne očakávaných dôsledkov okupácie. Definitívne sa zakotvilo spolu s nástupom takzvanej normalizácie na prelome rokov 1970/1971. Opäť tak nastali časy, kedy bolo možné niektoré témy komunikovať len prostredníctvom samizdatov. 

Samizdaty sa postupne stávali viditeľným prejavom odporu vo všetkých opozičných skupinách a prúdoch, ktoré sa na Slovensku sformovali v 70. a 80. rokoch. V prostredí katolíckeho disentu vznikali prvé samizdaty už začiatkom 70. rokov, v prostredí občianskeho v polovici 70. rokov. Veľkou posilou ich vydávania sa stalo podpísanie Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Signatárske štáty sa ním zaviazali popri rešpektovaní hraníc v Európe a dodržiavaniu ľudských a občianskych práv aj k spolupráci pri výmene a šírení informácií.

Samizdaty postupne zažívali svoj boom, ktorý vyvrcholil v druhej polovici 80. rokov. Historik Ján Šimulčík na základe svojho výskumu určil, že len v prostredí Spoločenstva Fatima a v okruhu jeho spolupracovníkov vyšli samizdatové tlačoviny v počte okolo 19 miliónov tlačených strán! To všetko sa pritom dialo o v čase, kedy sa väčšina ľudí vyhýbala akejkoľvek konfrontácii so zdanlivo všemocným režimom.

Pripomeňme si teda aspoň najvýznamnejšie samizdatové časopisy, vychádzajúce v období takzvanej normalizácie, a ich autorov a vydavateľov: Orientácia (1973 – 1985; Ján Maga, Peter Fidermak a Jozef Jarab), Degenerovaná generácia (Ján Budaj, 70. roky); Trinásta komnata (Marcel Strýko, 80. roky), Kontakt (J. Budaj a J. Olič, 80. roky), Náboženstvo a súčasnosť (1982 – 1989; František Mikloško, Ján Čarnogurský, Martin Lauko, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl); Fragment K (1987 – 1989, Oleg Pastier, Martin Šimečka, Ivan Hoffman); Serafínsky svet (1982 – 1989; Peter Rúčka, Ivan Polanský); Historický zápisník (1987 – 1988; Ivan Polanský); Myšlienka a čin (J. Strinka, H. Kočtúch, 80. roky); Hlas Slovenska (Martin Lauko; 1988 – 1989); Zrno (1989; Ladislav Stromček) a Bratislavské listy (1988 – 1989; Ján Čarnogurský).

Ako sa robil samizdat

Na začiatku výroby samizdatovej literatúry stála vždy skupina zanietených ľudí, ktorí sa rozhodli prelomiť bariéru strachu. Pri periodickom samizdate mali jednotlivé časopisy svoju „redakciu“, ktorá zabezpečovala prípravu obsahu. Išlo najmä o zháňanie autorov článkov a texty. Vzhľadom na hrozbu perzekúcie zo strany režimu nebol okruh potenciálnych autorov široký – zväčša išlo o aktivistov protirežimových skupín. Najčastejšie písali buď pod pseudonymami, alebo vychádzali články bez uvedenia autora. Podpísané články sú charakteristické najmä pre záver 80. rokov.

Po zhromaždení textových podkladov sa pristúpilo k výrobe. V 70. rokoch sa samizdaty vyrábali jednoduchým prepisom na písacích strojoch. Už táto fáza prípravy samizdatu bola nebezpečnou, pretože Štátna bezpečnosť dokázala na základe zhabaných písacích strojov identifikovať pisateľov. Neskôr sa používali cyklostyly, ktoré boli schovávané v panelákoch a na rôznych chatách po celom Slovensku. V malej miere sa používala rozmnožovacia technika v podnikoch, ktorá v tom čase bola pod prísnou kontrolou.

Na samotnú tlač samizdatov bolo nevyhnutné zabezpečiť potrebný materiál, čo v období vlády komunistického režimu nebolo zďaleka jednoduché. Či už išlo o papier, tlačiarenské blany či farbu, ich zaopatrenie si vyžadovalo nielen finančné prostriedky, ale aj veľkú dávku osobnej odvahy.

Z dokumentov Štátnej bezpečnosti vyplýva, že vydavateľom samizdatov sa darilo tlačiarne a vôbec celý proces vydávania dobre ukrývať. V novembri 1989 museli príslušníci ŠtB priznať, že sa tajné tlačiarne veľmi ťažko odhaľujú a uznanlivo sa vyjadrovali aj o vysokej profesionálnej úrovni, na akej boli samizdaty tlačené.

Veľkou posilou vydávania kresťanských samizdatov sa stal ofsetový stroj, ktorý bol prinesený tajne po častiach z Holandska počas 80. rokov vďaka sprostredkovaniu saleziána Antona Hlinku, redaktora rozhlasových staníc Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Stroj bol zmontovaný holandskými aktivistami z organizácie Open Doors v rodinnom dome v bratislavskej Trnávke, kde bola následne zriadená tlačiareň. Vďaka nej mohli aktivisti tajnej cirkvi produkovať a rozširovať samizdatovú literatúru v niekoľkotisícovom náklade. A hoci sa na tomto mieste nedajú spomenúť všetci, uveďme aspoň mená Ivana Polanského z Dubnice, Petra Haťapku a Jozefa Romana z Bratislavy, Františka Petráša zo Šenkvíc ako vydavateľov kresťanského samizdatu, a Jána Budaja, Jána Langoša a Olega Pastiera ako vydavateľov občianskeho samizdatu.

Najriskantnejšia stránka „samizdatovania“ bola distribúcia, ktorá v sebe zahŕňala aj náročnú logistiku. Najviac samizdatov sa distribuovalo v prostredí tajnej cirkvi. Cez distribučné kanály sa dokázali presúvať aj tisícové náklady. Výhodou tajnej cirkvi boli jej štruktúry po celom Slovensku, ale aj pravidelné „stretká“. V prostredí bratislavského občianskeho disentu existoval vo svojej podstate podobný systém takzvaných okruhov. Samizdaty sa dali človeku, u ktorého sa stretávali na neformálnych diskusiách predstavitelia disentu.

Samizdaty ako fenomén odporu proti režimu

Pripomínanie si príbehu samizdatov je spojené s dátumom 12. október, čo má svoje historické ukotvenie. Súvisí s významným politickým procesom, v ktorom bol v júni 1988 odsúdený známy vydavateľ samizdatov Ivan Polanský. Pôvodne bol obvinený z propagácie fašizmu, pretože medzi samizdatmi, ktoré vydal, boli aj dve čísla Historického zápisníka – jedno venované Jozefovi Tisovi, druhé Andrejovi Hlinkovi. Neskôr bolo obvinenie preklasifikované na podvracanie republiky. Štyri roky nepodmienečne boli koncom 80. rokov prísny trest.

Na podporu Ivana Polanského sa zdvihla mohutná vlna ohlasov. Zastala sa ho Charta 77, aj predstavitelia občianskeho disentu, veriaci zorganizovali petíciu. Dňa 12. októbra 1988 zaslalo viac ako 90 redaktorov a vydavateľov samizdatov v Československu protestný list prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ho žiadali prepustiť Polanského z väzby. Prezidenta vyzvali, aby buď Polanského prepustil, alebo ich všetkých ako vydavateľov samizdatu uväznil.

Tento rok si uvedený dátum pripomenieme po prvýkrát ako pamätný deň Slovenskej republiky: Deň samizdatu. Oprávnene. Jeho príbeh je jedným zo svetlých momentov slovenských dejín v období vlády komunistického režimu.

Dotyk s tlačovinami, ktoré sa už svojím výzorom tak odlišovali od státisícových nákladov Pravdy, Práce či Smeny bol pre bežných ľudí zároveň vstupom do iného, slobodnejšieho sveta. Ľudia, ktorí sa podieľali na vydávaní samizdatov, svoj odpor voči režimu vyjadrili tým, že sa nezmierili s jeho informačným monopolom a nebáli sa šíriť pravdu, na ktorú sa iní neodvážili ani len pomyslieť. Stálo ich to nemalé materiálne prostriedky, obrovské osobné nasadenie, najčastejšie na úkor vlastného voľného času, a riskovanie perzekúcií (vrátane možných dopadov na rodinu). Svojím angažovaním sa totiž rozhodli prekročiť hranice nepísanej spoločenskej dohody s vládnucim režimom, ktorú ešte aj koncom 80. rokov rešpektovala väčšina spoločnosti.

Cez samizdaty hľadali spoločné prieniky, cestičky k prekonaniu ideologického či osobného rozdelenia, k vzájomnej spolupráci. Spájal ich silný spoločný príbeh, ktorý upevňoval osobné priateľstvá a ako ukazuje 12. október 1988, presahoval aj protichodné názory či ideologické nezhody. Zastrešovala ho myšlienka slobody ako spoločnej hodnoty. To bola jedna z príčin, ktorá napokon v roku 1989 priniesla pád komunistického režimu.

To všetko sú príklady, ktoré by mali byť pre nás inšpiratívne aj v dnešných dňoch. Pripomínanie samizdatu by preto nemalo byť len spomienkou na odvahu, ale aj pripomenutie si hodnôt, ktoré sú s nimi spojené – sloboda, pluralita, solidarita a pomoc druhým. Napokon, všetko sú to hodnoty, ktoré sa na jeho stránkach pertraktovali už v minulosti, ale často nie sú samozrejmé ani dnes.