Ján Vereš: V spovednici kňaz plakal od dojatia, že niekto ako ja vôbec prišiel

Rozhodnutie vstúpiť do kresťanského spoločenstva nie je jednosmernou letenkou do neba. Ján spoznal Boha osobne, no napriek tomu sa vo svojom živote dostal do bodu, keď cítil, že ak čosi nezmení, zomrie. Žil som svetský život a strašne ma to ničilo, hovorí Ján Vereš (37), manžel, otec troch dcér a člen spoločenstva SP. V rozhovore pre Štandard prezradil, ako je Boh prítomný v jeho živote dnes.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Kedy ste sa po prvýkrát stretli s Bohom?

Osobne som ho spoznal niekedy v roku 2003 v lete na chate. Vtedy nám prišli ľudia z iného spoločenstva rozprávať o Bohu. Hovorili o ňom veľmi pekne. Tak som urobil rozhodnutie, že mu dám svoj život.

Žil som vtedy bežný stredoškolský život, mal som osemnásť a často sme sa s kamarátmi len tak flákali. Povedal som si, že chcem zažiť niečo viac. Že chcem zažiť Boha takého, ako o ňom rozprávali. Nebol to ten Boh, ktorého som poznal z kostola alebo z nejakých tradícií… Chcel som ho zažiť takého živého, akého mi ho zvestovali.

Vtedy ste zároveň vstúpili do spoločenstva?

V podstate som sa už pár mesiacov poznal s Julom Slovákom. Po tom, čo som Bohu odovzdal život, sme spolu intenzívnejšie začali riešiť spoločenstvo. Takto nejako sa traduje, že vzniklo SP, pôvodne to znamenalo Strom poznania, teraz Silné posolstvo. Takže plynulo som vstúpil do spoločenstva hneď po obrátení.

Ako váš život pokračoval ďalej?

Po niekoľkých rokoch som mal zlé obdobie, keď som si veľmi veľa vecí začal namýšľať a nechal som zvíťaziť v sebe hlas Zlého, ktorý mi vravel, že by som mal skúsiť riešiť spoločenstvo niekde sám. Býval som často preč. Bol som buď v škole, alebo som stále lietal za priateľkou. Zdalo sa mi, že je to ako nejaký biznis. V tom období som patril do kapely, takže som si prišiel na stretnutie odohrať chvály a ďalej som si išiel vlastným životom.

Povedal som si teda, že som už nejaký odrastený kresťan a mám na to, aby som založil niečo sám. Zavolal som Julovi, že končím. Nepozeral som sa späť a nebol to vôbec dobrý odchod. Nechcel som nič vysvetľovať, jednoducho som odišiel a už som sa v spoločenstve neukázal. Začal som pôsobiť v Kremnici, kde som si našiel prácu a usadil som sa.

Ako fungovalo vaše nové spoločenstvo?

V podstate tam už boli rozbehnuté stretnutia pre mladých. Ja som tam chcel priniesť Ducha Svätého a chvály. Každý piatok som viedol modlitebné stretnutia. Keď sa však na to spätne pozerám, vždy som tam išiel s tým, že čo robím zle, keď sú tí ľudia stále ako na nejakých taizé modlitbách. Hral som na gitare, dobre, že som nevrieskal, a ukazoval som im, ako sa modliť… Niečo tam však chýbalo.

Dosť ma to ubilo a časom som to celé nechal tak… Postupne začal upadať aj môj vzťah s Bohom. Cez tie ľudské zlyhania som nedokázal pokračovať vo vzťahu s Bohom. Myslel som si, že som do toho vložil veľa snahy – a ďalej sa mi ísť nechcelo. Zlenivel som.

Ako to potom pokračovalo?

Moja manželka a deti v podstate najviac trpeli tým, ako som žil. Vnímala, že by sme sa mali vrátiť do pôvodného spoločenstva. Párkrát sme to aj vyskúšali – prišli sme, pozoznamovali sa s novými ľuďmi, poďakovali sa s tým, že prídeme aj nabudúce. No, samozrejme, to nabudúce bolo až o dva roky.

Žil som svetský život. Vrátil som sa do koľají pred obrátením. Strašne ma to ničilo a ničilo to aj ľudí okolo mňa. Prišlo to až do takého bodu, keď ma už nebavil ani život. Cítil som, že ak s tým nič nespravím, zomriem a zomrie aj všetko, čo mám.

Žil dom svetský život a strašne ma to ničilo. Prišlo to až do takého bodu. keď ma už nebavil ani život. Cítil som, že ak s tým nič nespravím, zomriem.

Ako nastal bod zlomu, vďaka ktorému ste sa späť vrátili k Bohu?

Moja manželka vedela, že už je fakt zle. Opäť sa ma spýtala, či sa nevrátime naspäť do spoločenstva. Zdalo sa mi, že už nemám čo stratiť… Vedel som, že život, ktorý žijem, to všetko zlé v ňom, musím zmazať. A že sa to dá tak, že vyznám, že som hriešny, a budem činiť pokánie. Šiel som so strachom na spoveď, kde som trasľavým hlasom vyznával všetko zlé. No na moje prekvapenie namiesto mňa plakal kňaz, ktorý bol dojatý, že niekto taký ako ja sem vôbec prišiel. Toto bolo svedectvom aj pre mňa a utvrdilo ma to v tom, že som spravil dobre.

Aké pocity ste mali, keď ste išli po rokoch na svätú spoveď?

Keď som si spytoval svedomie, mal som v sebe túžbu znovu sa začať modliť a čítať si Božie slovo. Zdalo sa mi to však pokrytecké, keď som pozeral na tie roky, ktoré som dovtedy žil. To si zrazu nahodím svätožiaru a budem sa tváriť, že nič? Vedel som, že potrebujem spoveď, aby som mohol ísť naplno.

V deň spovede som bol veľmi nervózny. Na jednej strane som to chcel mať už za sebou, na druhej strane som pred seba niekoho pustil, aby som získal čas.

Ako ste sa cítili, keď ste vstúpili naspäť do spoločenstva?

Pamätám si, že to bolo v kine. Mal som strach aj ostych, či ma vôbec príjmu, či vôbec môžem vstúpiť a vojsť dnu. Všetko však išlo ľahko. Ľudia sa usmievali, vítali ma. Cítil som sa ako doma. Tých desať rokov, ktoré som bol preč, zrazu zmizlo a ja som vedel, že toto je domov.

Bolo takéto prijatie pre vás svedectvom?

Samozrejme! Viem, akí ľudia dokážu byť. Robím v biznise, kde sa mnohí správajú naoko dobre, no pri tom si o vás myslia svoje. Tu bolo cítiť, že to, čo ku mne prejavujú navonok, ide z ich vnútra. Že to nie je nijaká faloš.

Cítili ste v spoločenstve, že vás prijíma aj Boh?

To jeho prijatie a otvorenú náruč som zažil hneď po spovedi. Na druhý deň sme šli na spomínané stretnutie, kde som pocítil v tom uistenie… akoby mi tým hovoril: „Ja som ťa nezatratil. Mám pre teba vždy otvorenú náruč, nech si akýkoľvek.“

Ako sa odvtedy vám aj rodine žije s Bohom?

Fantasticky. (úsmev) Podľa mňa veľmi dobre. Zmenu na mne vidí aj rodina, že napríklad nelietam po krčmách a nechodím domov opitý. Sme viac spolu, viac sa venujem deťom, snažím sa menej kričať ako kedysi.

Veľmi sa mi páči, že aj deti začali spoznávať, aký je ozajstný Boh. Sú zvedavé a veľa sa pýtajú – napríklad, ako sa človek naučí rozprávať v jazykoch, že aj ony to chcú vedieť. Páči sa mi, že vidia živého Boha v ľuďoch. V spoločenstve majú veľa nových kamarátov. Na väčšinu akcií chodia s nami, to oživilo našu rodinu.

Zmenu na mne vidí aj moja rodina, že napríklad nelietam po krčmách a nechodím domov opitý. Sme viac spolu, viac sa venujem deťom.

Utužil tento váš krok k Bohu aj vašu rodinu?

Určite áno. So Zuzkou sme viac otvorení, vieme sa rozprávať aj viac do hĺbky. Nie je to ako predtým, keď som len tak odvrkol, lebo som nechcel riešiť nejaké duchovné alebo vnútorné veci. Nebol som prístupný. Teraz si už vieme nájsť lepšie cestu k sebe. Aj s deťmi sa vieme porozprávať o viere a som rád, že sa veľa pýtajú a nehanbia sa. Učím sa viac otvárať aj pred priateľmi v spoločenstve. Vychádzať na povrch aj s tým najhlbším, čo je vo mne. Predtým som takéto veci neriešil a ani nechcel riešiť.  

Vidíte živého Boha v každodenných maličkostiach?

Naša najstaršia dcéra Johanka je alergička. Keď mala asi tri roky, na kontrole jej našli azda všetko, čo sa dalo. Keď sme kamarátom strážili počas ich dovolenky zvieratká degu [malý juhoamerický hlodavec, pozn. red.], strašne z nich prskala. Ako všetky deti, aj tie naše však túžili po nejakom zvieratku. Nechcel som im to dovoliť, pretože Johanke to robilo zle. Jej mladšie sestry boli sklamané a možno na ňu aj nahnevané. Tak som sa začal za to modliť. Rád sa modlím o uzdravenia. Prosil som o to Boha a hovoril mu, aby sa ukázal, aký je úžasný. Na najbližšej kontrole bola alergia preč.

Po krátkom čase prišla za nami v kostole jedna pani a spýtala sa, či by sme nechceli morčatá, lebo oni veľa cestujú a nemá sa o ne kto starať. Nedalo sa povedať nie. Takže máme morčatá a Johanka z nich neprská. (úsmev)

A ďalší príklad – snívali sme o aute, na ktoré sme však nemali dostatok peňazí. Polroka na to nám boli peniaze darované.

Takže áno, Boh je v našaich životoch prítomný a my to cítime.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy