Ako zostrihala Česká televízia pani Jarmilu

Poďakovala sa a išla si zasa sadnúť k stolu, na ktorom rovnala fotografie z mladosti. Je na nich pekné sedliacke dievča pred vrátami statku alebo tiež s koňmi a potom napríklad, ako v pekných šatách stojí v Prahe na nábreží, odhadujem tak v roku 1947. Fotografie z rokov, keď mala dvadsať až dvadsaťsedem, chýbajú, tie roky sa nefotila, vlastne áno: z profilu a en face do policajnej kartotéky.

Čakali sme ďalej asi hodinu a Jarmila K. stále rovnala fotografie a vyberala tie najlepšie. Potom konečne zazvonil zvonček znova a ja som šiel zase otvoriť a konečne to boli oni, reportéri z ČT. Prišli za ňou, aby natočili šot do relácie Reportéri, ktorý sa vysielal minulý pondelok. Ja som pri tom bol, pretože ma o to Jarmila K. poprosila a pretože vedela, že ten príbeh poznám. Priniesli jej kvetiny a boli veľmi pozorní a ústretoví, redaktor David Vondráček jej prípad poznal, pokladal jej presné a rozumné otázky a Jarmila K. sústredene a starostlivo odpovedala.

Jarmila K. pochádzala zo sedliackeho rodu, ktorý na statku pri Breznici hospodáril od polovice 17. storočia: snáď ešte za tridsaťročnej vojny sa tam usadil nejaký švédsky vyslúžilec alebo možno jeho potomok. Generáciu za generáciou to tam držali a zveľaďovali, dejiny išli rôznymi spôsobmi, ale oni, sedliaci, boli nezničiteľní. Alebo sa to tak aspoň zdalo. Jej otecko prevzal statok po rodičoch, bol to moderný sedliak, kupoval stroje, vzdelával sa, angažoval sa, odoberal knihy, jazdil do Prahy do divadla. Bol to úspešný muž, ktorý by určite bol úspešný aj ďalej. Potom prišiel február ’48 a on nevidel najmenší dôvod, prečo by mal ísť do družstva a odovzdať výsledky svojej práce ľuďom, ktorí ju robili zle a rozumeli jej oveľa menej než on.

Vtedy začali ústrky, nátlaky, potom aj represie. Otec spisoval čosi ako kroniku útlaku sedliakov na Příbramsku a odovzdával to známemu do Prahy. Ona to prevážala v taške, keď išla do školy. Nebolo ťažké ju zobrať. Otecko dostal desať rokov, ona sedem, rodina, teda manželka s dvoma malými deťmi, musela okamžite zo statku preč, ten bol skolektivizovaný, daný napospas pokrokovej triede, tá ho používala po svojom, takže ho vybývala, a keď ho rodina dostala v 90. rokoch späť, už to boli ruiny zarastené krovím. Tradícia od tridsaťročnej vojny sa skončila.

To všetko porozprávala tá Jarmila K., ruky spôsobne na stole, fotografie pred sebou, pokojným, ale predsa len pohnutým hlasom. Hovorila pol hodiny, ja som to poznal, ale aj tak som to počúval dojato znova, keď napríklad líčila, že mala šťastie, že ju nedržali vo väznici, ale poslali do poľnohospodárskeho lágra pri maďarských hraniciach, kde sa v kravíne starala o kravy. Mohla sa, kedy chcela, posilniť hrnčekom mlieka. Alebo keď hovorila o svojich spoluväzenkyniach, aká to bola pestrá zmes: zlodejky, prostitútky, cigánky, doktorky práv i medicíny, novinárky… A ako sa potom vrátila, vydala sa, mala deti, život išiel ďalej, ale asi veľmi inak, než by mohol ísť, keby sa to nestalo, keby napríklad rod mohol pokračovať na statku a ďalej robiť to, čo sedliaci robili po stáročia.

„To sa nedá vypovedať, čo všetko oni zničili. To sa nedá.“ Opakovala tá stará žena, ktorá je babičkou mojich detí. A táto jej veta bola potom v relácii o konci komunistov v parlamente použitá skoro ako jediná. Ale vlastne obsahovala všetko, čo sa k tomu dá povedať. To sa totiž nedá vypovedať, čo všetko oni zničili.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.