Keď vláda funguje, je za tým menej Matoviča

Matovičova vláda za uplynulé dva týždne zvládla dve ťažké skúšky, tou prvou bolo zvolenie generálneho prokurátora, druhou novela ústavy.

Nechajme teraz bokom osobu nového generálneho prokurátora aj obsah ústavných zmien, aj keď v obidvoch prípadoch dochádza k zlepšeniu, zaujíma nás politická stránka. Ústavná väčšina funguje, koaličné strany sa stále vedia dohodnúť.

Spoločným prvkom obidvoch tém bolo, že v nich bolo menej Matoviča.

Premiér nehral ústrednú rolu pri voľbe generálneho prokurátora ani pri sporoch o ústavné zmeny. Nemožno povedať, že by nebol prítomný, to nie, napokon jeho poslanecký klub zohral dôležitú rolu, ale Matovič debatu nepolarizoval, kandidátov neostreľoval s ostrými nábojmi a nevstupoval do každej témy. Ministri Kolíková a Krajniak aj poslankyne Bittó-Cigániková a Záborská sa dokázali efektívne dohodnúť a spolu hlasovať. To nie je málo.

Dve veci, ktoré vláda v uplynulej dobe nezvládla, sú zahraničná politika a dlhodobý problém – pandémia.

Pod zahraničnou politikou mám na mysli najmä obetovanie V4 v európskej politike. Dráma sa napokon nekonala, Berlín s Varšavou našli kompromis, ale Slovensko urobilo dve chyby.

Prvú, že sa nechalo vmanévrovať do pasce, že V4 je nástroj, ktorý oslabuje EÚ. Je to falošná hra. Dlho to u nás podsúvali domáci novinári, pre ktorých je európskym to, čo presadzuje západná Európa. Zvykli sme si. Potom sa pridal francúzsky prezident Macron, keď robil pred rokom pekné oči na prezidentku Čaputovú, aj to má svoju logiku. Rovnako to, že Nemecko dokáže individuálny postoj Slovenska oceniť väčšou štedrosťou, keď sa rozdeľujú peniaze.

Lenže za posledných päť rokov sme mali možnosť pochopiť, aká dôležitá bola spolupráca V4 pre našu európsku politiku. Ak by sme nedržali spolu, politika kvót by podstatne viac zradikalizovala domácu politiku, EÚ by sa stala synonymom niečoho, čím nemá byť. Vďaka V4 sa to nestalo.

Hovoriť, že nebudeme otrokmi V4, znamená, že nerozumieme dôvodom spolupráce a tomu, čo nás má spájať. Zmysel V4 predsa nie je byť proti EÚ, ale postaviť sa za takú podobu únie, ktorá viac vyhovuje našim záujmom a pohľadu na svet.

Po druhé, práve Slovensko malo na stole najsilnejšie argumenty na podporu Poľska, ktorého súdne reformy sú označované za ohrozenie tamojšieho právneho štátu.

Sme to predsa my, kde práve došlo k zníženiu veku odchodu do dôchodku pre sudcov na 67 rokov. U nás sa chystáme otriasť absolútne nezávislým postavením sudcov a preverovať ich majetok aj majetok ich rodín. Výber sudcov reguluje ministerka spravodlivosti už dnes. Chystáme sa meniť mapu súdnych okresov a za generálneho prokurátora sme zvolili bývalého politického nominanta KDH na ministerstve vnútra. To všetko sú ako cez kopirák výhrady voči Poľsku.

Je niečo z toho ohrozením právneho štátu na Slovensku? Naopak. Presne naopak. Rozumieme tomu rovnako ako Poliaci.

Podobný zmysel mali aj súdne reformy v Poľsku, s tým rozdielom, že Poľsko je menej skorumpované ako Slovensko (čo potvrdzuje aj Transparency International), pričom poľské súdy boli vo viacerých ohľadoch harabinovskejšie ako tie naše. A samozrejme, Poľsko čelí podstatne tvrdšej ideologickej kritike, ako sme my kedy mali možnosť.

Dnes, po zmenách v Poľsku a na Slovensku, sme si podobnejší. V smere aj v prijatých opatreniach. Len obraz navonok je iný. Je chyba, že to slovenský premiér nedokázal povedať nahlas. Premeškali sme historickú chvíľu na citeľné zblíženie s našim najdôležitejším susedom. (Aj keď jeden rozdiel tu je, ale potvrdzuje povedané vyššie.)

Problém je, že v parlamente sedia politici, ktorí to vedia, a nedokázali sa ozvať, navrhnúť uznesenie, formovať našu zahraničnú politiku. Vedel by som vymenovať viacero mien vrátane šéfa slovensko-poľskej poslaneckej skupiny, všetky podstatné sedia v klube OĽaNO.

Ešte väčší problém je, že minister zahraničných vecí, hoci nominant SaS, nemá v srdci Sulíkov eurorealizmus. O štátnom tajomníkovi to platí rovnako.

Téma číslo dva sa týka Covidu a opatrení vlády.

Že je v téme chaos, vidíme všetci. Ako vedel Mao, aj to niekomu vyhovuje. Preto má zmysel, aby sa budovali ostrovy aspoň nejakej istoty. Pokrokom by bolo už to, keby sa pred Vianocami zmenil agresívny jazyk, keby sme sa dokázali postaviť proti hrubému jazyku a urážaniu ad hominem. A keby s autoritou v hlase a potrebnými spojencami zaznelo, že jedným metrom nemožno merať odlišné veci.

Stačí sa pozrieť ponad hranice, do podstatne sekulárnejších krajín, ako tam napríklad náboženskú slobodu bránia súdy. Ale zďaleka nejde len o vianočné omše.

Dole v spoločnosti dokážu o týchto témach slobodne hovoriť kňazi, mnohí akademici aj viacerí lekári. Prečo takéto hlasy nepočuť v politike?

Aby som to skrátil, kresťania a nezávislé osobnosti, nie je vás počuť.