Skolaboval na súťaži: Vnímal som, aký dar je žiť. Človek môže zmeniť svoj život a rozhodnúť sa pre Boha

Jakub Jimmy Synovec je obyčajný mladý muž, ktorý zažil čosi veľmi neobvyklé. Pred troma rokmi bežal beh Devín – Bratislava a tesne pred cieľovou rovinkou nečakane skolaboval. Jeho zážitok medzi nebom a zemou ho výrazne ovplyvnil. ,,Božia veľkosť je človeku nepochopiteľná,“ hovorí dnes.  

Prezraďte nám, ako dlho sa už venujete behu? Čomu inému sa v živote venujete?

Špeciálne behu som sa venoval zhruba päť rokov, ale hlavne celý život hrávam futbal. Každý týždeň som vlastne behal, takže s behom a vytrvalosťou som nemal problém. Ale všeobecne medzi moje hobby patrí šport, napríklad stolný tenis, turistika, korčuľovanie, rybolov a taktiež hudba, nakoľko som bubeník. Moja profesia je foto a video produkcia.

Čo vám beh dáva? 

Vyslovene sa mi páči na behu vytrvalosť a tiež to, že keď človek behá, môže pri tom zároveň rozmýšľať a zároveň sa hýbe. Je to taká psychohygiena s pohybom, čo pomáha nášmu zdraviu.

Čo presne sa udialo v ten deň vášho behu na trase z Devína do Bratislavy? 

V závere tohto behu som šprintoval, najskôr som sa divil, ako sa mi dobre beží, ale tým, že som začal dosť skoro, prepálil som to. Zrazu som cítil, že moje telo to nezvláda, že svet okolo mňa je akýsi spomalený a potom som už vyslovene bol akoby niekde inde. Nikdy vo svojom živote som ešte neodpadol alebo neskolaboval. Predtým som zvládol väčšie behy a nič sa mi nestalo.

Aký to bol pocit? 

Pre mňa bola realita iba to, čo som videl. Ale dnes už viem, prečo sa to udialo. Keď som sa prepol do inej reality, tak som si vôbec neuvedomoval, že som skolaboval. Hneď potom som videl ľudské tváre. Akoby sa mi premietol film pred očami. A čo je naozaj zaujímavé, videl som tam také dievčatko, ktoré som videl iba raz v živote.

Trvalo to akoby celé hodiny, no v skutočnosti to bolo veľmi krátko. Hneď v tomto momente som zažíval ukrutnú vnútornú bolesť, lebo som si myslel, že už som mŕtvy. Bolo to pre mňa strašne bolestivé. Ten pocit, že už s tým nič nemôžeš spraviť. Že už si zomrel. Videl som tam svoju rodinu a priateľov ako za mnou plačú.

Všeobecne to bolo ťažké. Cítil som sa tam nesmierne sám. Mal som taký pocit, že to všetko, čo sa deje, nikto nemá pod kontrolou. To bolo práve to ťažké na tom celom. Akoby som sa len rútil do smrti a nevedel, čo sa bude diať. A potom som do toho započul otázku: „Ako veľmi ma miluješ? Ako veľmi sa na mňa tešíš?“ Bol to taký jemný hlas. V tej chvíli som sa nevedel plne sústrediť na ten hlas, lebo som stále prežíval svoju bolesť z odlúčenia. Vedel som však, že je to niečo špeciálne. Alebo niekto. Vedel som, že je to Boh. No najskôr som to celé, čo sa dialo, nevedel uchopiť, pochopiť. 

Čomu ste verili dovtedy? Verili ste na nejaké nebo alebo na večnosť?

Síce som vyrastal v kresťanskej rodine, ale bolo to asi tak, ako keď sa hovorí, že to, že sa narodím v garáži, ešte zo mňa neurobí auto. (smiech) Rovnako aj to, že hoci som vyrastal v kresťanskej rodine, ešte to zo mňa nerobilo kresťana, a teda veriaceho človeka. Sám som uveril až v štrnástich rokoch.

Celý život som si myslel, že som kresťan, ale raz som sa zamyslel, či vlastne existuje Boh. Lebo ak verím, že existuje Boh, tak verím, že existuje nebo a peklo. A vtedy som povedal ľuďom naokolo mňa, že ja v to vlastne neverím. A práve vtedy sa ma Boh dotkol. Lebo Boh miluje, keď sme k nemu úprimní. Keď mu povieme to, čo máme naozaj vo svojom srdci. Lebo s takým srdcom môže Boh potom pracovať a dotknúť sa ho. 

Koľko ste mali rokov, keď ste zažil tento kolaps? 

Mal som dvadsaťsedem rokov. 

Čo nasledovalo potom, čo ste počuli (ako vy hovoríte) Boží hlas?   

Zažil som akoby dve štádiá. Jedno to, že som cítil vnútornú bolesť z toho, že zomieram. Druhé sa odohrávalo, keď už som bol v Božej prítomnosti.

Takže v tom prvom štádiu, potom, čo som videl tie tváre ľudí, videl som reálne moju rodinu, ako plače nad mojím telom. Myslel som si, že sa to aj skutočne v tej chvíli deje. Videl som, ako môj starký, ktorý mal nedávno 97 rokov, hovoril: „Pane, prečo si si jeho zobral? Zober si radšej mňa, veď ja už mám blízko k tomu!“ A to bolo tiež ukrutne bolestivé. Ako som videl to, že prichádzam o svojich milovaných, že už nebudem môcť k nim prehovoriť ani nič vyjadriť. 

A prežívali ste počas toho aj fyzickú bolesť? 

Fyzickú bolesť nie. To som si neuvedomoval. 

Takže po celý čas to bola akoby vnútorná bolesť? Akési súženie? 

Presne tak. 

Pokojne pokračujte. 

Čo bolo zvláštne, v tomto prvom štádiu som videl, ako sa ľudia za mňa modlia. Videl som odrazu aj to, že som ožil. Vstal som a začal ľuďom hovoriť o Bohu. Ale nerozumel som tomu, prečo to vidím, že čo je vlastne pravda. Teda či som mŕtvy, alebo či žijem. Stále to bolo veľmi bolestivé, lebo som vedel, že sa na to iba teraz pozerám, ale neviem, čo je vlastne realita v tej chvíli.

Všeobecne to bola aj pravda, že sa skutočne ľudia za mňa v tom čase modlili v rôznych modlitebných skupinkách, nakoľko im dala manželka vedieť, čo sa stalo. Čo je na tom krásne, že som bol stále sám sebou. Že človek je akoby úplne sám sebou a nedokáže sa pretvarovať v prítomnosti Božej, alebo pred smrťou. 

Chcete povedať, že akoby bol človek ešte viac sám sebou než tu v tomto svete?

Áno, všetky tvoje myšlienkové pochody, to ako vnímaš, čo sa deje, vo všetkom tom si sám sebou. A v tom vnímam Božie srdce, ako miluje tú originalitu, ako chce, aby sme boli takí, akí sme. Žiadna pretvárka a akoby tam ani nebola tá možnosť, že to ideš zahrať. 

Bolo to, ako keď človeka dobre poznáme? Vtedy ani nemáme šancu pred ním hrať akési divadlo. Nie? Myslím teraz to, keď poznáme niekoho veľmi dôverne, hovorí sa, že od srdca k srdcu. Vtedy si dovolíme byť sami sebou v tej danej chvíli. 

Presne tak. Čo je paradox, že som vtedy ešte behal za tím organizácie proti potratom a volalo sa to „Za život“. A sám som v tom celom odrazu videl, aký je život vzácny. Vnímal som, aký dar je žiť. Že pokiaľ človek žije, dýcha, môže sa rozhodnúť zmeniť svoj život, môže sa rozhodnúť pre Boha. 

Môže sa rozhodnúť „za život“. Však?

Áno. Že bude „za život“. Čo je veľmi zaujímavé, že moja manželka sa tam iba na chvíľku prišla pozrieť, či ma neuvidí bežať a čo je neuveriteľné, zahliadla ma práve vtedy, ako som prichádzal do toho stavu spomalenia. Na sekundu to vyšlo. A vďaka tomu sa mohla ihneď za mňa modliť. 

Bolo to neuveriteľne načasované, že ona iba na chvíľku prišla a pri tisíckach bežcoch ma zrazu uvidela. Pamätám si, že na mňa zakričala, ale ja som jej už nedokázal odpovedať či ju pozdraviť. 

Čo sa dialo ďalej? 

Všetkého bolo akoby na mňa veľa. Tá bolesť vás tak vtiahne, že to všetko ani nedokážete uchopiť. Nezvládate sa uvoľniť, upokojiť. A zrazu úplný zlom, zrazu som sa ocitol na vrchu, na hore a vedel som, že niekto to má pod kontrolou. Vedel som, že je tam Boh a vďaka tomu som vedel, že je tu autorita galaxie, ktorá to má všetko pod kontrolou a rozhoduje o mojom živote. A už len tento pocit bol pre mňa tak oslobodzujúci. Taký krásny. Ten pocit, že Niekto vie, kam to celé smeruje. Je tam tá spravodlivosť a že v tom nie je chaos. Že On vie, ako sa to vyvinie a má riešenie. A zároveň som cítil, že tá Božia veľkosť je nepochopiteľná. Cítil som bázeň a pokoj, radosť a zároveň rešpekt. Vnímal som Boha ako ďaleko väčšieho, ako som si myslel. 

Vy ste Ho aj videli? Keď ste vnímali tú Jeho blízkosť? 

Zažil som len prítomnosť Božiu. Nevidel som Ho ako osobu. Ale videl som, akoby som bol na vrchu a vo svojom tele a pozeral som sa, akoby zhora toho vrchu. Sprava išlo veľké svetlo a zľava som videl zem. Videl som svet. Akoby som bol niekde medzi nebom a zemou. To silné svetlo bolo také nádherné. Nebolo to, ako keď v izbe odrazu zasvietime silné svetlo, ktoré je nepríjemné, ale toto bolo skôr pohlcujúce svetlo, nádherné. Človek chcel byť v prítomnosti toho svetla. Chcel som sa do neho hodiť. Chcel som v ňom len byť. Takže cez to svetlo som vnímal Boha. Jeho majestátnosť.

Vnímal som a cítil všetky Jeho atribúty. Aký je skutočne veľký, milujúci a majestátny. A bol som šokovaný z toho, že to bolo ďaleko väčšie a hlavne inakšie, ako som si sám myslel. Človek to ani nedokáže uchopiť. Viete, my máme nejakú predstavu tu na zemi o Bohu, ale…(odmlka)…ja sám viem, že som ho ešte nezažil v plnosti. Iba mi dal okúsiť Jeho blízkosť. Jeho prítomnosť ma doslova premieňala. Bol som šokovaný, doslova fascinovaný z Jeho veľkosti a to vo mne vzbudzovalo tú bázeň. Dodnes si pamätám, že to je akoby naše ľudské zmýšľanie. Človek zrazu nedokáže uchopiť tú veľkosť. Ani ja sám to, čo som tam zažil, nedokážem úplne uchopiť. Myslím teraz to, aký je. 

Povedal vám ešte niečo? 

Prvá vec, ktorú mi Boh povedal, bolo: „Ty si myslíš, že je som nejako veľký? Ale poď, ja ti ukážem, že som omnoho väčší.“ 

Som z toho stále v šoku. Stále to nechápem. A potom som sa zrazu ocitol v galaxii. Obrázky z galaxie v televízii sú nič oproti tomu, čo som videl. 

Človek tomu nebude rozumieť. Je to také prekrásne. Pamätám si, že keď som to uvidel, videl som zároveň, že Boh stále tvorí. On neprestáva. Pre neho nič nie je nemožné. Myslíte si, že tu je koniec, no vy sa snažíte márne hľadať ten koniec. Lebo Boh môže tvoriť, chce tvoriť, bude tvoriť, ako On bude vnímať. 

Keď som to uvidel, nechápal som to. Bol som v tej chvíli sám sebou a povedal som: „Pane, ako je toto možné? Kde je počiatok?“ Na to mi Boh povedal: „Ja som Alfa i Omega. Začiatok i koniec.“ V tej chvíli som nemohol inak, len súhlasiť. Už som si ani nedovolil povedať niečo iné. Proste vieš, že nepotrebuješ iné dôkazy. Človek to akoby nedokáže uchopiť celé. Len to prijať.  

Keď ste ho počuli, bolo to rovnaké, ako keď ho počujete napríklad teraz niekedy v modlitbe? 

Viem, že áno. Väčšina ľudí sa stretla s Ježišom. No ja som vedel, že to je Boh. Iba som to vnímal. Nevidel som ho. Dovtedy som sa viac modlil k Ježišovi. Ale tu som cítil akoby tú osobu Otca. Stvoriteľa. 

Zmenilo to vaše vnímanie Božieho hlasu? Čo to pre vás znamenalo, vnímať Boha ako Otca?  

Ja som sa potom začal modlievať k Otcovi. Vyslovene som sa modlieval modlitbu Otčenáš tak, aby som si uvedomoval každé jedno slovo v tejto modlitbe. A potom som tie slová vyslovene aplikoval do môjho života. Dopĺňal a prijímal som to pre môj život. Je to nádherná modlitba, v ktorej je všetko dôležité. Po mojej skúsenosti s Bohom som sa to začal často modliť. To bolo u mňa veľmi prevratné. 

Ako ste si vysvetlili to známe Alfa a Omega?

Ako hovorím, človek v tej chvíli to nedokáže úplne uchopiť, iba s tým súhlasiť, prišlo by mi to absurdné, že ja ako zrnko piesku budem nesúhlasiť s autoritou galaxie.

Následne potom sme sa vrátili znova na ten vrch hory a On mi povedal: „Chceš sa vrátiť, alebo chceš zostať?“ 

A ja som v tej chvíli hneď vedel, že chcem zostať. Lebo tak dobre ti je v Božej prítomnosti, že nechceš byť inde. Lebo to je to najlepšie, len byť v jeho prítomnosti. A to ešte nebola plná dávka toho, keď ho uvidíme tvárou v tvár. Ale už som zažil takú časť toho, možno to bolo len percento, ale viem, že už tam, keď si s Bohom, to ti stačí.

Ale ako mi položil tú otázku, či chcem zostať, alebo sa vrátiť, čo je na tom zaujímavé, že celý čas som vedel, že by Boh bol na mňa hrdý, keby som sa rozhodol vrátiť. Doslova som to cítil vo svojom srdci. Ako keď vnímate, čo tvoj pozemský otec považuje za správne pre daný moment, čo by bolo správnejšie urobiť. Takto podobne som vnímal Božiu túžbu, aby som šiel ešte späť, že by bol rád a hrdý keby som sa vrátil. 

Chápem to správne, že by v tomto ponímaní bolo vaše rozhodnutie zostať „sebecké“? Akoby to bolo iba vaše ľudské rozhodnutie? Je vám dobre… 

(smiech) Áno. Jednoducho by mi bolo už iba ľahšie. Iba dobre. 

Vo vašej odpovedi je tým pádom veľká nádej pre ľudí, ktorí plačú za svojimi blízkymi, ktorí už odišli z tohto sveta do večnosti.  

Presne. A vedel som, že aj keď Boh by bol hrdý na mňa a zároveň by chápal, ak by som sa rozhodol zostať. A tešil by sa z toho. Ale ja som vnímal, že by bol rád, aby som išiel naspäť. Hoci stále som veľmi silno prežíval, že mám absolútnu slobodu sa rozhodnúť. Netlačil na mňa. Bolo to také, ako keď vieš o čo ide osobe, ktorá je pri tebe. Lebo ja si myslím, že viac zmôžem, kým som živý než mŕtvy na zemi. Lebo ide ešte o tých ostatných na tejto zemi, ktorí sú tu. A to je tá láska. On mi ju dal a ja ju môžem niesť ešte ďalej. 

Cítili ste sa byť pripravený v tej danej chvíli už všetko navždy opustiť? 

Skôr som sa sám seba pýtal, že to je všetko toto, čo som si priniesol do nebeského kráľovstva? Tak som nad tým premýšľal. Ale v tom všetkom, čo sa odohrávalo, bolo cítiť prijatie a totálnu slobodu. 

Chápal som, prečo by bol Boh na mňa hrdý. No necítil som sa na to vrátiť sa a niečo ísť meniť. Cítil som sa maličký. Ale vtedy som povedal: „Duchu Svätý, ak chceš, aby som sa vrátil, daj mi silu. Daj mi múdrosť.“ A ďalej som premýšľal nad tým, čo urobiť, ako sa rozhodnúť. Potom som povedal: „Ocko nebeský, nech sa stane Tvoja vôľa, lebo viem, že Tvoja vôľa je to najlepšie, čo sa mi môže stať.“ Ale ja som vedel, čo je Jeho vôľa. (smiech)

Videli ste v tom návrate naspať do života nejakú misiu, čo máte ešte splniť? 

Nie som si istý. Nechcem si vymýšľať. 

No potom, keď som povedal svoj súhlas ísť späť, tak mi Boh povedal, že tých ľudí, tie tváre, ktoré som videl na začiatku, k nim mi povedal: „Daj im mňa, lebo ja som láska.“ A následne potom som tak viac porozumel tomu celému. 

Vy ste tváre všetkých tých ľudí, ktoré ste videli na začiatku, poznali? 

Osobne si myslím, že to boli ľudia, ktorých som stretol vo svojom živote.

Takže zaznelo to: „Daj im mňa, lebo ja som láska.“ Čo nasledovalo potom? 

V tej chvíli som sa prebral a až potom som pochopil, že som bol niečo vyše 30 až 45 minút mimo. Teda v bezvedomí. Čo je veľmi dlho, lebo bežne je človek v bezvedomí 5 až 10 minút, aj to už je veľa. Keďže som bol mimo tak dlho, mohlo to mať následky zastavenia srdca či odkysličenia mozgu. Veľa futbalistov práve takto zomrelo. Veľa bežcov takto zomrelo. Ja som o týždeň neskôr čítal správu o tom, ako presne takto skolaboval jeden bežec, ktorý behal maratón a zomrel. Mladý chalan v mojom veku. Úplnou náhodou som natrafil na článok o tom, ako 27-ročný chalan takto odišiel. A pochopil som, že toto som mohol byť aj ja. Vtedy som plakal. 

Boli ste po prebratí sa zdravotne úplne v poriadku?

Tým, že som si uvedomoval, čo som zažil, nedokázal som vôbec rozprávať. Aj teraz sa ma to dotýka, keď si spomeniem na ten moment. Počul som ich, čo sa ma pýtajú, ale nedokázal som nič povedať. Bolo to podobné, ako keď Mojžiš po stretnutí s Bohom onemel. Keď sa ma ostatní okolo mňa po prebratí na niečo pýtali, aj som im chcel odpovedať, no nedokázal som. V porovnaní s tým, čo som práve prežil s Bohom, mi pripadali ich otázky nepodstatné.

Ja som v srdci šiel vybuchnúť z toho, čo som zažil a videl a stále som si tak hovoril: „Pane, daj, aby som nezabudol nikdy na to, čo som práve zažil.“ 

Oni sa so mnou snažili udržiavať kontakt. Rozprávali na mňa. Ja som sem tam tak vydýchol, odpočinul si, iba som tak otvoril oči zatvoril oči. Ale pamätám si, čo som prvé a jediné povedal, tak som iba opakoval: „Voda, voda.“ A potom som zasa nič nehovoril. Manželka Danielka mi dala napiť z vody. Milujem sladké vody, ale vtedy som vedel, že chcem iba vodu. Že by som hneď vypľul CocaColu, ktorú inak milujem. A keď som začal po malých dúškoch piť, to bol tiež zážitok. Akoby som prežíval, že mi Boh hovorí, že mi dal napiť zo živej vody. Že On ma napojí úplne.

Keď vás tak počúvam, mám dojem, že ste prežívali akési dozvuky potom. Akoby sa vám spájala momentálna realita s tým, čo ste si zažili. 

Áno. Akoby mi Boh povedal, že ja som tu stále. Nič sa nemení. 

Také uistenie? 

Áno. Presne. V živote som sa tak netešil z vody ako vtedy. Bolo to, akoby sa do mňa vlieval život. Tiež som zacítil vánok, lebo som bol v stane na maratóne. To som znova pochopil a cítil, že to je Duch Svätý v tom vánku. Bolo to prekrásne. Dlho som potom znova nerozprával. Prevážali ma kvôli tomu do nemocnice. Takže som sa ocitol na vozíku, na ktorom ma preniesli do sanitky. 

Čo sa dialo pri prevážaní? Pamätáte si na to? 

Vedľa mňa bol bežec, ktorý tam tiež plakal, lebo tiež hyperventiloval a skolaboval. Nič viac o ňom neviem, iba že bol z rovnakého tímu, ale nepoznali sme sa. Keď plakal, povedal som mu iba: „Pokoj. Boh je s tebou.“ A videl som, ako sa šokovaný ihneď utíšil. (smiech) Asi vo mne videl

takú istotu toho, že som práve niečo zažil. Prežíval som pokoj vo svojom srdci. Bol pri mne jeden zdravotník, ktorý mi pripínal EKG. Tomu som povedal: „Boh vás veľmi miluje. Viete, aký ste vzácny? On poslal svojho syna Ježiša Krista za vás.“ Videl som, ako sa ho to dotklo. A potom som nahlas povedal: „A chcem vám tu všetkým v sanitke povedať,“ (lebo sme tam boli viacerí), „zažil som Boha a chcem vám povedať, že vás veľmi miluje!“ Bol to veľmi prekrásny moment.   

Nakoniec mi dali možnosť ísť alebo neísť do nemocnice s tým, že už mi začalo byť lepšie a výsledky boli v poriadku. Vyšiel som zo sanitky. Nakoniec sme sa rozhodli, že nejdem. Keď som vychádzal zo sanitky, tak som tomu zdravotníkovi ešte povedal: „Nezabudnite, čo som vám povedal.“ A on mi odpovedal s vážnou tvárou: „Nezabudnem.“

Aké najhlbšie posolstvo vám táto skúsenosť dala?  

Najskôr som manželke Danielke hovoril iba tak heslovite, čo som zažil: „Vesmír, Boh je veľký. Majestátny…“

A keď som potom zaspal doma, prežíval som taký pokoj. Tak krásny pocit to bol, akoby som sa znova narodil a keď som sa vyspal a zobudil som sa, tak som iba pozeral do steny a plakal z toho všetkého, čo sa stalo. Uvedomoval som si Božiu lásku ku mne a k všetkým ľudom. To je to najhlbšie posolstvo, Jeho láska. 

Zmenil tento zážitok váš pohľad na večnosť? 

Určite áno. Tým však, že som veril už predtým, chcem aj tak podotknúť, že to, čo som zažil, ma nerobí nejakým výnimočným. Bolo to to najkrajšie, čo som zažil, no zároveň najťažšie počas tej prvej fázy odlúčenia sa a pocitu samoty. Ale tá druhá fáza, tú prajem zažiť každému – stretnúť sa s Otcom Nebeským už tu na zemi. Viem, že som to zažil kvôli iným. A zmenilo ma to v tom, že viem, že v Božej prítomnosti je najlepšie. Že aj keď by sa dialo čokoľvek, nikdy neutečiem predtým, že pri Ňom a pri Jeho nohách je najlepšie. Bude to šupa! A nebudeme chápať.

Vtedy, keď sa ma pýtal to, že ako veľmi ho milujem, hovoril mi tiež, že môžeme rásť v tom našom vzťahu. Že môžeme rásť v tej vzájomnej láske. A to nikdy neskončí. Viete. Nevidel som tam žiadne bohatstvo. Žiadne autá, domy, nič také. Iba ľudské tváre. Iba to najvzácnejšie, čo Pán stvoril. Všetko akože parádne sa tam vlastne obráti na prach. Ako márnosť. Ale životy, to áno.  

Čo pre vás znamená sloboda? 

Presne tam, keď som bol s Ním sám v Jeho prítomnosti, som vnímal, ako veľmi Boh miluje originalitu každého človeka. Že sa nemusí pretvarovať. To bola tá sloboda môcť byť sám sebou. Aj keď by to znamenalo, že sa rozhodnem odísť od Neho, že ho nechcem. Lebo ťa miluje a nechce z nás mať robotov, nejaké stroje. Preto nám dáva slobodu. 

Povedzte nám viac o vašej službe v rámci života v cirkvi, ktorej sa venujete. 

Slúžil som v cirkvi aj predtým. Slúžil som mladým, ale až po tomto som si uvedomil tú skutočnú hĺbku všetkého. Že v tej službe ide najmä odovzdanie lásky, akou miluje Boh. Viem, že ma to len viac utvrdilo v tom, čo robím. Som mládežnícky pastor v našom zbore (Apoštolská cirkev). Slúžime tam už viac ako 11 rokov a vedieme ho s manželkou už siedmy rok a je to tá najsilnejšia vec, čo ma napĺňa. Môcť slúžiť mladým vo WILDLIFE. 

Myslíte si, že každý človek má svoje osobitné miesto, vplyv, službu v jeho okolí? 

Na milión percent áno. Osobne neverím na kresťanstvo bez služby. Lebo je to o tom, že keď niekoho miluješ, chceš mu pomáhať, slúžiť mu. Rovnako, ako je to v rodine. Má sa tam diať Božia vôľa a je to naozaj o tom, či je človek pri Bohu, či je pri zdroji. Lebo ak áno, určite bude žiť v Božej vôli. Lebo si bude uvedomovať, že to je to najlepšie. Ak žijem v prítomnosti Božej, tak On mi ukáže tú cestu a On ma povedie. 

Ako má podľa vášho názoru človek hľadať a nachádzať, aký ma Boh zámer s jeho životom? 

Nie vždy je to konkrétna vec. Len žiť tak, ako máme žiť. A to už je napĺňanie Božej vôle. Ako žijeme. Ako sa správame. Či sa plníme Božím slovom. Tam nájdeme odpovede. Teda tú Božiu vôľu. V modlitbách a každodenných rozhodnutiach. A vtedy viem, že ju nájde každý. A potom to môže byť, že príde konkrétna vec do života človeka, že človek má ísť tam a tam a slúžiť. Niekto slúži svojou prácou, niekto je evanjelista, niekto misionár, niekto pastor… Ale to vôbec nemusí byť niečo z takýchto duchovných služieb. Máme byť najmä ambasádorom tam, kde sme. Kde sa práve nachádzame. 

A ako ste to vy zistili, že máte takto slúžiť? Ako ste rozoznali toto vaše povolanie? 

Veľakrát to býva tak, že Boh nám nie nadarmo dal prirodzené túžby do nášho srdca. Vždy som mal rád mladých ľudí. Bol som s nimi rád. Ale bolo to také postupné. Nikdy by som si ja sám nepredstavoval, že raz budeme mať v tábore vyše 120 ľudí. Alebo na pravidelných Widelife stretnutiach vyše 70 mladých. Sám by som to nikdy nepovedal, že sa to udeje. Viem, že to Boh spravil vo mne. Iba som žil pre Boha a On to automaticky pripravovala a spravil. Vôbec som nemal takýto plán, byť vedúci Widelifu. Dokonca z takého ľudského hľadiska môžem povedať, že ak by som aj vedel vopred, čo to všetko obsahuje, asi by som to najskôr ani nechcel. Ale teraz viem, že to tak Boh postupne pripravoval a mňa postupne cez to formuje. My ho máme iba hľadať a byť s ním. Lebo často v Božej vôli je práve to, keď robíme, čo nás napĺňa a robí radostnými. Lebo vieme, že to má zmysel. 

Ako sa podľa vás dá skĺbiť život v rodine so službou iným? Dá sa to? 

Určite áno. Je to najúžasnejšie, ak obaja manželia majú to presvedčenie a idú v tom spoločne. Lebo ako je napísané, že je blahoslavenejšie dávať, ako brať. A vieme, že každý z nás, keď dáva, je šťastnejší, ako keď dostáva. Vieme, že to nás najviac napĺňa. Dočasne aj to, keď dostaneme, čo chceme, ale to, keď môžeme dávať, je najkrajšie a trvalé. 

Môžete nám napokon už teraz povedať, že vidíte ovocie toho, že ste sa vrátili naspäť do života tu na zemi a snažíte sa žiť v tej Božej vôli? 

Áno. Ako som o tom, čo som prežil, rozprával, vždy sa niečo udialo. Ľudia aj mladí ľudia sa mi začali zdôverovať, či už s tým, že zažili čosi podobné, alebo len o svojom živote. Dokonca jeden mladý človek mi rozprával, že zažil skutočne niečo podobné ako ja. A viacero takých vecí som videl a zažil, že som postupne pochopil, že ľudí tento môj zážitok oslovuje a ovplyvňuje. Napríklad sa mi ozval mladý chalan, ktorý ma našiel cez Youtube kanál a sám mi napísal, čo sa cez moje svedectvo udialo v jeho srdci. Sme ešte stále v kontakte. Je krásne, že aj po troch rokoch stále prichádzajú oslovenia, aby som to zdieľal a taktiež prichádzajú odozvy od ľudí, že sa ich to dotklo, že to k nim hovorilo. To mi robí najväčšiu radosť.