Patrik Mundier: Moja honba za uznaním sa skončila na psychiatrii. V samote a bez priateľov

Patrik Mundier. Foto: archív Patrika Mundiera

Pre Patrika Mundiera (28) bola viera len akousi tradíciou z detských čias. Vo svojom živote hľadal naplnenie v úspechu, priateľoch či popularite. Psychické ochorenie ho však doviedlo až na dno síl do stavov hlbokej depresie. Svoj život začal prehodnocovať a rozhodol sa dať šancu Bohu, ktorý ho voviedol zo zúfalstva do nádeje. Až vtedy zistil, že jeho celoživotné hľadanie bolo vlastne hľadaním Ježiša.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Vedeli by ste nám povedať niečo o svojom detstve a o tom, ako ste vyrastali?

Na svoje detstvo si spomínam ako na niečo krásne a harmonické. Mám dvoch súrodencov, mamu a otca, s ktorými som vychádzal veľmi dobre. Vyrastal som vo veriacej rodine, ktorá spolu chodievala do kostola a modlila sa. Našu vieru sme sa naozaj snažili praktizovať, no možno až príliš tradičným a naučeným spôsobom.

Aký ste mali vzťah so súrodencami? 

Bol to typický súrodenecký vzťah. Ako malí sme sa zvykli biť, no z toho sme už, samozrejme, vyrástli a dnes spolu vychádzame veľmi dobre. 

Povedali ste, že vaša viera bola príliš tradičná. V čom Vám taká pripadala?

Môj vzťah s Bohom nebol nikdy ani intenzívny, ani hlboký. Do kostola som chodieval v nedeľu a sporadicky aj v piatok. Tam sa to pre mňa viac-menej končilo. 

Aké bolo vaše dospievanie?

V určitom veku som si išiel vlastnou cestou, v ktorej Boh veľmi nemal miesto. Mojou veľkou túžbou bolo nájsť si priateľov, zapadnúť do partie a niečo znamenať. Túžil som byť obklopený ľuďmi, a tak som ich aj vyhľadával. Ak mám byť úprimný, kvôli hľadaniu priateľov a snahe zapadnúť som bol schopný urobiť aj veľa zlých vecí. Tým myslím alkohol, cigarety, vzťahy s dievčatami, nočný život…

To, že som sa správal inak, ako ma to moji rodičia pri výchove učili, vo mne budovalo veľký vnútorný rozpor. Pamätám si, ako ma raz môj otec našiel nadránom ležať v strede izby po tom, čo som prišiel domov opitý. Rozplakal sa. Naozaj mi prekážalo, že sa pre mňa moji rodičia trápia, no vtedy to bol jednoducho môj život.

Pamätám si, ako ma raz môj otec našiel nadránom ležať v strede izby po tom, čo som prišiel domov opitý. Rozplakal sa.

Dosiahli ste v partii to, po čom si túžil?

Nie. Napriek tomu ako veľmi som sa snažil, cítil som sa osamelý a prázdny. Vedel som, že to nie sú skutočné priateľstvá. Celé to bola len pretvárka – a ja som sa vo vnútri cítil naďalej sám.

Kam až vaše správanie zašlo?

V sedemnástich mi diagnostikovali chorobu, ktorá sa nazýva mániodepresia. Je to psychické ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä striedaním nálad a emócií. Keď nastane mánia, emócie prechádzajú do extrémnych výkyvov. Je to niečo podobné, ako by ste v sebe mali drogu. Človek sa zrazu cíti veľmi produktívne a aktívne. Potom sa z ničoho nič všetko otočí o stoosemdesiat stupňov a človek upadne do úplnej depresie. Vtedy sa môj život začal uberať iným smerom, v ktorom som potreboval svoju novú situáciu spracovať.

Prežíval som úzkostné pocity, strach z ľudí a nevedel som sa takmer na nič sústrediť. Uvedomoval som si, že ma spútava niečo, čo nedokážem ovplyvniť, ani si s tým nejakým spôsobom poradiť sám.

Kam až táto choroba vyústila?

Na ten moment si veľmi dobre pamätám, pretože som musel navštíviť psychiatra. Keď som prišiel k lekárke, myslel som si, že ma vyšetrí, predpíše mi lieky a ja pôjdem domov. Doktorka mi však povedala, že ma musia hospitalizovať, a tak som musel ostať v nemocnici. Ocitol som sa zavretý sám v nemocničnej izbe, rekapitulujúc celý svoj život. Premýšľal som nad svojou neustálou snahou mať priateľov a byť milovaný. Celá moja honba za „uznaním“ sa skončila takto – na psychiatrii v samote, bez priateľov a v ťažkých psychických stavoch.

Vedeli by ste povedať, aké to boli stavy?

Neustále som myslel na negatívne veci, ktoré som nevedel dostať z hlavy. Bál som sa budúcnosti, bál som sa ľudí a stránil som sa ich. Mal som stavy hlbokej depresie, počas ktorej som trpel halucináciami. Tri mesiace som nemohol po nociach spávať a myslel som na samovraždu.

Kedy prišiel ten zlom, keď ste si povedali, že stačí?

Prišlo to, až keď mi začala moja liečba pomáhať. Spočiatku mi žiadne lieky nezaberali, takže som musel podstúpiť liečbu elektrošokmi. To bolo veľmi ťažké. Postupne mi začala liečba zaberať a ja som mohol zdravšie prehodnocovať svoj život. Začal som si uvedomovať, aký nezdravý bol spôsob, akým som si hľadal priateľov. Do svojho života som začal vpúšťať Boha a premýšľať nad ním.

Začal som si uvedomovať, aký nezdravý bol spôsob, akým som si hľadal priateľov. Do svojho života som začal vpúšťať Boha a premýšľať nad ním.

Darilo sa vám to? 

V rámci možností. Vtedy som ešte nemal žiadnu živú skúsenosť s Bohom a s tým, aký je.

Kedy táto skúsenosť prišla?

Z nemocnice ma prepustili a onedlho ma pozvali na jedno mládežnícke stretnutie do komunity Ján Krstiteľ. Tam som zažil veľmi silné a krásne veci. Bol to taký môj prechod zo zúfalstva do nádeje.

Aké veci ste tam zažili?

Asi prvý kontakt s ľuďmi, ktorí mali živý vzťah s Ježišom. Prišiel som tam ako chalan, ktorý Ježiša nepozná. Samého seba som sa pýtal, ako je možné, že ma títo ľudia prijímajú. Zakúsil som tam radosť, ktorá ma omráčila. Našiel som tam ľudí, ktorí si nepotrebujú vypiť či drogovať, aby boli šťastní. Bol som fascinovaný, keď som videl, že majú niečo, čo som celý život hľadal. Vedel som, že to spôsobil Boh. Týmto sa veci v mojom živote začali meniť.

Pamätám si, keď nás vyzvali, aby sme pozvali Ježiša do našich sŕdc. Vtedy som si uvedomil, že moje celoživotné hľadanie bolo vlastne hľadaním Ježiša. To po ňom som celý ten čas túžil. Bol to on, ktorý ma miloval ako prvý bez toho, aby som si to nejako zaslúžil.

Aké to bolo zistiť, že vás niekto miluje?

Bol to silný pocit pokoja a radosti. Cítil som, že všetko je v poriadku. Celý život som sa hnal za prijatím – a teraz som si ho mohol len tak vychutnávať.

Ako vyzeral váš život po stretnutí s Bohom?

Na tomto stretnutí som sa cítil ako doma, tak som tam začal chodievať častejšie. Zapájal som sa do rôznych služieb a trávil som čas s ľuďmi, ktorí milovali Ježiša. Každý deň som sa modlil a čítal si Božie slovo. Hneď, ako som do svojho života zapojil poriadok a disciplínu, Boh ma začal uzdravovať z depresie a psychických problémov. Dnes je to už šesť rokov, odkedy som mal naposledy mániodepresívne stavy.

Hneď, ako som do svojho života zapojil poriadok a disciplínu, Boh ma začal uzdravovať z depresie a psychických problémov.

Prečo ste sa napokon rozhodli pre zasvätený život?

V komunite Ján Krstiteľ žijú viacerí takýmto spôsobom života – vyhradeným pre Božie kráľovstvo v poslušnosti, čistote a chudobe. Všetky svetské veci, ktoré som riešil predtým, začali v mojich očiach strácať na váhe. Mal som čoraz bližší vzťah s Ježišom a zasvätený život sa pre mňa stával čoraz viac atraktívny. Cítil som, že ma Ježiš do takéhoto života volá. Bolo to tak silné, že ma to lámalo.

Zmenil sa váš život po vstupe do komunity Jána Krstiteľa?

V zasvätenom živote sa zamieravame na zdravý životný štýl, disciplínu, režim, pravidelnú modlitbu a spoločný komunitný život. Všetky tieto veci pomohli napríklad aj k tomu, aby sa moje stavy depresie už neobjavovali. Pán ma v mojom zasvätenom živote uzdravil.

Ako zažívate živého Boha v každodenných veciach?

So živým Bohom sa stretávam najmä na modlitbách, no a, samozrejme, aj vo vzťahoch s mojimi bratmi a sestrami, s ktorými žijem. Boh sa ma dotýka aj cez ich milé slovo, pomoc a povzbudenie vždy, keď to potrebujem. V zasvätenom živote mi v skutočnosti nič nechýba. Keďže som Bohu všetko odovzdal, on sa aj o všetko stará. Veľmi by som chcel povzbudiť tých, ktorí si prechádzajú rôznymi psychickými problémami. Boh naozaj dokáže vzkriesiť človeka a verte mi, ak dokázal uzdraviť mňa, tak dokáže aj vás.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.

Ďalšie články od Nikola Hudáčková
Ďalšie články