Európsky básnik, ktorý išiel proti prúdu

00pohviez2-2 Foto: TASR

Dnes si pripomíname 100 rokov od smrti Pavla Országha Hviezdoslava. Pre Štandard napísal text jeho prekladateľ do angličtiny John Minahane.

Pripomíname si storočnicu smrti jedného výnimočného európskeho básnika. Na dostatočnej úrovni ovládal ruštinu, nemčinu aj angličtinu, aby mohol preložil diela Shakespeara, Goetheho aj Puškina do vlastnej materčiny. Mal živé a citlivé, hoci neraz aj bolestivé chápanie kultúry v celom európskom kontinente, doslova od Ruska až po Írsko. A predsa len, keď sa celá Európa zrútila do fatálneho bludu, tento básnik nešiel s módou. Vedel sa postaviť proti obrovskej vlne šialeného nadšenia. Hneď, keď len začala katastrofa, sa pustil do básnických úvah o tomto veľkom kultúrnom zlyhaní. Chápal to ako svoju povinnosť, aj keď sám patril do potlačeného národa a vôbec nebol slávny.

Básnik, o ktorom je reč, sa volá Pavol Országh Hviezdoslav. Všetko, čo som hore opísal, dokázal. Do slovenčiny preložil klasické hry Hamlet, Faust a Boris Godunov. Mal kultúrny a politický ideál, ktorý vyjadruje prvý verš z jednej jeho básne: „Sloboda všetkým sveta národov!“ V tom duchu sa díval na celú Európu, napísal minimálne jednu skvelú báseň o vtedajšom neslobodnom Írsku a o Rusku viaceré. Lenže potom, keď vstúpila Európa do katastrofálnej vojny a básnici všade velebili vojnový entuziazmus, Hviezdoslav sa radikálne dištancoval od európskej väčšiny. Išiel proti tomu ohromnému prúdu a zakrátko napísal svoje unikátne Krvavé sonety.

V auguste roku 1914 vypukla prvá svetová vojna veľmi rychlo ako reťazová reakcia. Dá sa predsa povedať, že každý z veľkých európskych štátov mal svojich vypočítavých politikov, ktorí verili, že prostredníctvom boja ich štát dostane územné zväčšenie alebo aspoň väčšiu politickú moc. Všeobecne v ľuďoch vládla akási ľahkovážna, radostná nálada. Prispeli k tomu oficiálni propagandisti, rovnako ako veľká väčšina básnikov.

Ťažko si dnes vieme predstaviť tú záplavu vojnovej poézie, čo ozbrojený konflikt vyvolal. Básne vychádzali každodenne na stránkach novín, aj v nespočetnom množstve ďalších publikácií. Sto zásielok denne s ponukou básní na uverejnenie prijímali anglické noviny The Times. Pol druha milióna básní vzniklo v nemčine len za august 1914, podľa zostavovateľa vojnových básnických antológií Júliusa Baba. Áno, drvivá väčšina týchto básní vyjadrovala militantné nadšenie.

Hviezdoslav nebol jediný, ktorý pochopil, že tá vojna bola pohromou pre európsku civilizáciu. Ďalší bol napríklad pápež Benedikt XV. — vo veľkej protivojnovej dráme Karla Krausa Posledné dni ľudstva, pápež je asi tá jediná čestná postava medzi predstavenými lídrami. Niekoľko básnikov to chápalo tiež. Lenže nepoznám žiadneho iného básnika, ktorý by sa bol pustil do veľkorozmernej kritiky hneď na začiatku vojny. „Postav sa a ber vojnu! (Stand up and take the war)“ — citujem dynamickú báseň Rudyarda Kiplinga, čo vyšla v novinách The Times 2. septembra 1914 — to bol najtypickejší básnický odkaz v tom čase.

Tí básnici, ktorí vzdorovali tomuto prisilnému toku, sa vyjadrili skôr placho a opatrne, resp. na krátkej ploche. Len Hviezdoslav sa snažil pochopiť túto údalosť ako celok a pozerajúc do minulosti, do prítomnosti aj do budúcnosti.

Po prvé, v Krvavých sonetoch Hviezdoslav zobrazuje vojnu ako infernálnu, nie „Božiu“. Predstavuje jedného strašného demóna ako toho, kto dáva počiatočný impulz pre konflikt. Zo vzduchu tento démon riadi strely proti ľudstvu, náhle zobudení ľudia si uvedomia, že nemajú žiadnu útechu: „Všade ľudská jatka: či tvrď či oceán či nebesá!“ (KS 3). Potom básnik pokračuje s opisom vražedného hororu — známy u slovenských školských generácií je štvrtý sonet, „A národ oboril sa na národ…“

Autor skoro otvára ďalšiu veľkú tému, t.j. propagandistické zneužívanie kresťanstva v prospech vojny. „Kresťanstvo tvoje — lož je, faloš, mám!“ (KS 9) — len s utrpením mohol básnik, kresťan z hlbokého presvedčenia, napísať tento verš. Lenže bojujúci naozaj oslovili Boha ako „Boha moci“, obracali sa naňho ako na supervojaka. Naliehavo ho žiadali, aby bojoval na ich strane. „Buď naším Bohom bitiek! / Pokorne ťa prosíme, rozdrv našich nepriateľov na nebi, na zemi, na mori (Our God of Battles be! / O’erwhelm our foes, we humbly pray, in air on land, on sea)“ — typicky to vyjadril jeden anglický kňaz a básnik, Rev. R. Ross. Hviezdoslav považoval také výroky za desivé. „Čo si ty Mars,“ sám s iróniou oslovil Boha, „čo krvavé rád skutky?“ (KS 6).

Ďalej sa pýtal: aká je pričina tohto úpadku? A odpoveď znie — sebectvo! Ten postoj, ktorý neuznáva slobodu všetkých sveta národov, ale len môj/náš záujem, náš zisk. „To ona panovačnosť nadutá“, ktorá stále chce týrať iných a vykoristovať ich, nie slobodne s nimi spolužiť — tento duch je teraz bujný, je nekontrolovateľný, a spôsobuje strašnú vojnu. A momentálne vôbec nie sú sily, ktoré sú schopné sa proti tomu presadiť: „a niet, nad ohavou / tou zvíťaziť, vojsk, rekov, po dnešok“ (KS 13). Tak, po dnešok… a čo potom?

Pretože raz musí vojna skončiť. V tom je nádej, aj to musí Hviezdoslav zobraziť. Pravdaže, prvá polovica Krvavých sonetov nám dáva len to čierne. V prvých šestnástich sonetoch autor obšírne rozvíja obraz vojny ako deštrukciu, vysvetľuje jej ľudské, kultúrne a civilizačné dôsledky. Lenže to mu nemôže stačiť, nechce ostať pri úplnej negativite. Napokon, niečo po tej vojne bude, svet pôjde ďalej! Je ľudské dúfať, že povojnová budúcnosť bude lepšia ako predvojnová minulosť. V druhej polovici Krvavých sonetov autor postupne vyjadruje svoju nádej, hoci sa nádej stále neisto vystrieda aj s obavou. Bojí sa, že princíp povojnového poriadku môže byť vae victis, „beda premoženým“, čo s postupom času môže znamenať aj „beda víťazom“ (KS 18).

Napokon je aj istá zmena perspektívy. Až do 24. sonetu, čo predstavuje tri štvrte celého cyklu, autor dodržiava perspektívu celoeurópsku. Alebo radšej to nazvyme perspektívou univerzálnou. Hviezdoslav žil a písal v dobe bujného európskeho kolonializmu, čo tiež prispelo k veľkej vojne. Básnik chápal cynický a ziskuchtivý princíp tejto „panovačnosti“ a, samozrejme, že ho nemal rád (vid. KS 9). Keď žiadal „slobodu všetkým sveta národov“, chápal to Hviezdoslav doslovne.

Každý človek predsa má na svete špecifické miesto a starosti s tým súvisiace. Hviezdoslav patril k jednému potlačenému národu a cítil istú vzájomnosť s jednou skupinou národov, zvaných Slovania. Vášnivo ale aj citlivo, rozumne, aj keď občas polemicky, sa o tom vyjadruje v rámci poslednej štvrtiny cyklu Krvavých sonetov. V predposlednom sonete, čo je krásna hymna na mier („Ó, vráť sa skoro, mieru milený!“ — slovenským školským generaciám tiež známa), autor sa vracia na univerzálnu perspektívu. V poslednom sonete sa dá celkovo povedať, že univerzálna perspektía je v súlade s tou lokálnou.

V rámci tejto eseje chcem citovať osemnásty sonet, čo je úvaha o budúcnosti. Tento sonet pozostáva úplne z otázok. Ale zdá sa mi, že celá pokračujúca politická kríza dvadsiateho storočia je tu naznačená. Stručne, rýchlymi ťahmi, básnik tu geniálne kladie kľúčové otázky nielen pre Európu, ale pre celý svet. A dnešný čitateľ si môže pre seba položiť aj ďalšiu otázku, a to či sú tieto problémy už dokonale vyriešené.

A keď sa toto peklo vyvzteká,

či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?

Nenávisť ovládze-li sama sebe,

z nástrahy zrodí-li sa bezpeka

a pravda sadne za stôl odveka?

Bude-li probo všetkých právom, chleba

hoj všetkým? Nebude pút, zbraní treba?

Česť bude práci, tvári človeka?

Ten kupeľ krvi splynie očistením?

Milosrdenstva znežnie obrazom

sebeckosť, pýcha skrotne pokorením,

trojica lásky svitne príkazom…?

Alebo beda, beda — premoženým,

a menom pomsty beda — víťazom?

Pred troma rokmi vyšla moja anglická verzia týchto sonetov, The Bloody Sonnets. Chcel som preniesť silu básnických myšlienok do angličtiny. Na to bolo nutné nájsť nejakú podobnú básnickú formu, ale zvolil som najjednoduchší anglický sonet, ten shakespearovský, takže som zjednodušil zložitý rýmový vzor, ktorý používa Hviezdoslav. Tiež som zvolil na preklad moderný anglický jazyk — Hviezdoslav má veľmi osobný kreatívny zápas so slovenským jazykom, čo sa nedá v druhom jazyku napodobniť. Podstatné pre mňa bolo to, čo napísal o Krvavých sonetoch jeho priateľ Albert Prážak: „Tieto znelky vyvreli z jeho vnútra ako sopečná lava!“

Chcel som, aby tá „sopečná láva“ vyvrela aj do angličtiny — aj keď s veľkým oneskorením. Nešťastie pre tohto básnika bolo, že nenašiel dobrého anglického, francúzskeho či nemeckého prekladateľa v 20. rokoch minulého storočia, a tak nedosiahol tú európsku slávu, ktorú by si právom zaslúžil svojimi Krvavými sonetmi. Ale veľkosť jeho úsilia ostáva neumenšená.

Ak vás zaujala téma a uvažovanie Johna Minahanea o Hviezdoslavovi, pustite si v stredu večer po 22. hodine diskusnú reláciu Do kríža, kde bude John Minahane s profesorom Jánom Zamborom a Štefanom Bučkom hovoriť o význame Hviezdoslava pre slovenskú kultúru a jazyk.


Ďalšie články