Michal Baluďanský: Republikán na dvore ruského cára

Tak sa rodák z Vyšnej Olšavy stal vysokopostaveným ruským úradníkom a zákonodarcom. Obrovské pole pôsobnosti a pozornosť, ktorú mu venovali najvplyvnejší ľudia krajiny, podnietili profesora, aby zostal navždy v Rusku.

Prvý rektor slávnej univerzity

Zároveň s aktívnou štátnou činnosťou pokračoval Baluďanský vo vedeckej a pedagogickej práci. V roku 1819 sa Pedagogický inštitút, kde pôsobil, premenil na Sanktpeterburskú univerzitu, ktorá existuje až dodnes.

Na prvej schôdzi pedagógov novej univerzity sa pri výbere rektora hlasy rozdelili rovným dielom medzi Baluďanského a jedného z jeho kolegov. Akademická obec sa rozhodla žrebovať. Baluďanský nemal potrebný kúsok šťastia, rektorom sa mal stať jeho súper.

Avšak vtedajší minister školstva knieža Alexander Golicyn uznal tento spôsob voľby za nevhodný a za rektora vymenoval priamo Baluďanského. Niet veľkých pochýb, že takto rozhodol po osobnej angažovanosti cára Alexandra I.

Hoci trochu kurióznym spôsobom, profesor zo Zemplína ako prvý prevzal vedenie univerzity, ktorá sa potom stala svetoznámym centrom vzdelanosti a vedy. Bez ohľadu na to, aký je dôležitý jeho prínos k rozvoju ruskej legislatívy a štátnosti, zapamätáme si ho predovšetkým vďaka tejto okolnosti.

Na čele univerzity však nebol dlho. V roku 1821 rezignoval, bol to jeho protest proti prepusteniu niekoľkých učiteľov za ich slobodné myslenie. Bojoval proti tomu s takým nadšením, že počas diskusie stratil vedomie.

Podobný demarš vyzeral viac ako vyzývavo. Ale Baluďanský nielenže nič nestratil, naopak, pokračoval v postupe kariérnym rebríčkom. Ako je to možné, vysvetlím trochu neskôr.

Príspevok k ruskej štátnosti

Počas svojho pobytu v Rusku pripravil a vytvoril Baluďanský celý rad návrhov zákonov a rôznych iných právnych úvah a diel. Stál napríklad za zákonmi – dnes by sme povedali reformami – o poľnohospodárstve, reorganizácii ministerstiev, pozemkovej dani, peňažnom systéme či o bankách –, ale aj plány policajných predpisov a ustanovení verejného práva. Vytvoril rozsiahlu osemzväzkovú prácu o politickej ekonómii a financiách. A pozor, to, že zostal verný presvedčeniu toho jakobína z mladosti, potvrdzuje to, že cárovi predložil aj štvorzväzkové dielo o emancipácii roľníkov z poddanstva. A to takmer polstoročia predtým, než sa to stalo.

Baluďanský poznal a ctil dielo baróna Montesquieua o deľbe moci a sám bol presvedčeným prívržencom oddelenia súdnictva od správneho konania. To, mimochodom, v tom čase neplatilo ani v Uhorsku. Písal: „Bez súdnictva nezávislého od vlády neexistuje zákonná spravodlivosť… Každý má pocit, že tam, kde môže gubernátor [čítaj výkonná moc, pozn. red.] prikázať sudcom, aby posúdili to či ono, nevládne právo, ale svojvôľa. Len medzi divokými nevzdelanými národmi je jeden náčelník zjednotený všetkými mocnosťami. Samotné súdnictvo predstavuje jednu z troch hlavných súčastí najvyššej moci.“

Hoci Baluďanský pôsobil v samom srdci ruskej byrokracie, ktorú vtedy považovali za najhroznejšiu na svete, v podmienkach absolútnej monarchie, kde vyšším zákonom bola vôľa panovníka, tento vzdelanec vôbec nestratil svoje revolučné názory.

Aj jeho úvaha o oslobodení roľníkov bola zjavným útokom na základy štátneho systému Ruska. Pritom Mikuláša I., pre ktorého boli tieto slová napísané, považujú za najreakčnejšieho ruského panovníka všetkých čias. Prečo to všetko, podobne ako jeho jakobínska minulosť či slobodné správanie sa na univerzite, nezasiahlo do jeho kariéry? Keďže spochybňoval niektoré ruské štátne dogmy, prečo mu to v Rusku nezlomilo krk?

Má to nečakané vysvetlenie. Baluďanský si mohol dovoliť postaviť sa proti absolutizmu, pretože dostával podporu od absolútneho monarchu.

Osoba blízka cárovi

V roku 1813 Alexander I. a jeho matka vdova, cárovná Mária, ponúkli Baluďanskému, aby obsadil pozíciu mentora veľkovojvodov, mladších bratov úradujúceho cára Mikuláša (budúceho cára Mikuláša I.) a Michala, a študoval s nimi právo. Takéto ponuky sa neodmietajú.

Učiteľmi členov cárskej rodiny boli spravidla významné osobnosti. Ale povolať na túto misiu jakobína, hoci bývalého, vyzeralo viac ako neštandardne. Aj keď je možné pripomenúť si ďalšie podobné prípady. Napríklad slávneho básnika Vasilija Žukovského. Aj on mal značne voľnomyšlienkarské názory a tiež mu dovolili oveľa viac ako iným súčasníkom.

Táto činnosť zahŕňala nepretržitú komunikáciu s panovníkmi v neformálnom prostredí. Cárski učitelia boli, ak nie členmi rodiny, tak jej veľmi blízkymi ľuďmi. Keď ich žiaci sami nastupovali na trón, naďalej sa pozerali na svojich bývalých mentorov s rešpektom a často využívali ich rady. V konaní niektorých ruských cárov možno vidieť priame stopy toho, čo ich učili pedagógovia.

Stalo sa to aj tentoraz. Keď Mikuláš I. obsadil trón po smrti staršieho brata, mal dlhý rozhovor so svojím uhorským profesorom o usporiadaní zákonodarstva a jeho kodifikácie. Na tento účel zriadil v roku 1826 špeciálne oddelenie osobnej kancelárie a do jeho čela vymenoval práve Baluďanskeho. Ten až do svojej smrti zotrval na tejto pozícii. Jej význam sa rovnal ministerskej funkcii.

Vyzerá to ohromujúco najmä preto, že Baluďanskeho podozrievali, že bol vo vzťahoch s tzv. dekabristami – revolucionármi, ktorí v roku 1825 zorganizovali ozbrojenú vzburu proti cárizmu, po nástupe Mikuláša I. k moci. Táto rebélia sa stala – a po zvyšok jeho života aj zostala – pre tohto vládcu nočnou morou. Všetkých jej účastníkov prísne potrestali, niektorých aj popravili. Ale Baluďanský sa znova vyhol problémom, naopak, dokonca ho povýšili. Je nad všetky pochybnosti zrejmé, že cár mal voči nemu skutočne neobmedzenú dôveru.

Vysoké ocenenie

V roku 1828 získal profesor Baluďanský hodnosť tajného radcu. V Ruskej ríši platila tzv. tabuľka hodností, v súlade s ktorou sa pozície v štátnej službe stotožňovali s vojenskými hodnosťami. A rodák zo Slovenska dosiahol tretiu najvyššiu priečku, ktorá zodpovedala generálporučíkovi.

Cár mu udelil aj šľachtický titul. V jeho erbe môžeme vidieť číslo XV, označujúce pätnásť zväzkov súboru ruských zákonov, vytvoreného pod jeho vedením. K tomu treba dodať, že súčasníci o ňom hovorili ako o skromnom a srdečnom človeku.

Počas jeho dlhej a skutočne úspešnej kariéry udelili Baluďanskému rády Bieleho orla, svätého Alexandra Nevského s diamantovým odznakom či ďalšie vysoké štátne ocenenia. Opakovane dostával vysoké peňažné prémie vo výške 10- až 25-tisíc rubľov, čo boli vtedy obrovské sumy. Úradníci v tom období poberali priemerný mesačný plat nižší ako 50 rubľov. Umožnilo mu to zbohatnúť.

Mnohé z jeho nápadov sa hneď neuskutočnili. Použili ich však jeho nasledovníci pri vykonávaní roľníckej reformy z roku 1861 a reformy súdnictva z roku 1864. Baluďanský tak reálne ovplyvnil a menil ruské dejiny.

Treba mať však v pamäti, že jeho zverenec a cár Mikuláš I. nebol žiadny vzdelanec, obdivoval skôr vojenskú kázeň, 32 z jeho 52 ministrov boli vojaci, ruský historik Jevgenij Tarle o ňom neskôr napíše, že vynikal „hlbokou, temnou, nepreniknuteľnou – ak sa tak vôbec možno vyjadriť – nevzdelanosťou“. Najbližšie sa Rusko k hlbokým reformám dostane až po smrti Mikuláša, za vlády Alexandra II.

Ale to už bez účasti Michala Baluďanského. Zomrel v roku 1847 a pochovali ho v Sankt Peterburgu. Rusi si ho pamätajú najviac ako prvého rektora tamojšej univerzity. Keďže bol v živote aktívny mimo Slovenska, vo svojej domovine nie je až taký známy. Je to škoda. Môže slúžiť ako vzor toho, koľko sa dá len silou rozumu a poznania dosiahnuť dokonca aj v cudzej krajine.

No má to aj druhú stranu. Baluďanský mal republikánske presvedčenie, a pritom väčšinu života venoval službe absolutistickej monarchii a využíval jej možnosti vo svoj prospech. Žiaľ, bol svedkom toho, ako vládne jeho zverenec Mikuláš I. Nevieme, ako to prežíval, nemáme právo ho odsudzovať, také boli vtedajšie okolnosti. Dá sa však predpokladať, že kvôli tomu neustále prežíval vnútorný konflikt. Ktovie, či pre tú duchovnú drámu, hoc aj obklopený úspechom, bol naozaj šťastný.

Aj napriek tomu všetkému máme dôvod byť na neho hrdí.