Návrat k Havlovi či fraška? Dedičstvo servility voči USA sa vracia do českej politiky

Vznikajúca česká vláda chce podľa koaličnej zmluvy obnovovať „tradíciu havlovskej zahraničnej politiky“. Zrejme tento záväzok začnú aj napĺňať. Čo bolo v deväťdesiatych rokoch omylom na pozadí optimizmu, sa dnes vracia ako fraška v kulisách tragédie. Havlovskú zahraničnú politiku možno charakterizovať dvomi odkazmi – stotožnením českých záujmov so záujmami USA a moralizujúcim diletantstvom.

V Havlovej zahraničnej politike sa oba prvky pozoruhodne dopĺňali. Prezident Havel bol vždy pripravený morálne obhajovať akýkoľvek krok americkej zahraničnej politiky a jej optikou sa pozeral aj na ostatných. Podporoval americké intervencie na Balkáne aj na Blízkom východe a originálne obohatil politický diskurz obhajobou „humanitárneho“ bombardovania.

S rešpektom prijímal amerických spojencov, vzťahy s Nemeckom ako kľúčovým americkým spojencom v Európe začal ospravedlnením za odsun, k Francúzsku s tradíciou nezávislej zahraničnej politiky si cestu nenašiel. Kriticky pristupoval k tým, ku ktorým mal Washington výhrady. Im smeroval lekcie z ľudských práv a demokracie. V bilaterálnych vzťahoch tlačil na zmluvu o vzájomnej ochrane investícií, pre Česko takú nevýhodnú, že ju svojho času chcela vypovedať aj atlantistická vláda ODS. Ako svojho nástupcu si predstavoval americkú ministerku zahraničných vecí Madeleine Albrightovú.

O kultiváciu vzťahov s najvýznamnejším spojencom sa v strednej Európe snažili z dobrých dôvodov všetci vrátane neúspešného Vladimíra Mečiara. Havlizmus sa však vymyká svojou dokonalou servilitou voči mocnému spojencovi a pripravenosťou morálne vyzdvihovať aj americkú reálpolitiku. Doma sa Havlova politika s pochopením nestretávala. Väčšine Čechov nič neprinášala a ponižovalo ich Havlovo pohŕdanie „českou malosťou“. Ak mu domáce aj západné médiá tlieskali, tolerovali ho, aj keď Klausovi a Zemanovi rozumeli lepšie.

Podpora demokracie a ľudských práv

Nastupujúca koalícia myslí návrat k havlizmu vážne. Podporu demokracie a ľudských práv považuje za „morálne správnu“ aj geopoliticky výhodnú. Pravdepodobne čakajú, že ju Američania ocenia. Na USA koaličný dokument odkazuje najčastejšie. Iba s nimi sa česká koalícia zaväzuje „presadzovať čo najtesnejšiu väzbu a rozvíjať blízky vzťah“.

Má byť prevzatý americký zákon trestajúci porušovanie ľudských práv v zahraničí, ďalší zákon má zaručiť každoročný výdaj dvoch percent HDP na obranu, ako to požadujú USA (na nákupy amerických zbraní). Aj európska obrana musí „postupovať v súlade s NATO a USA“ a na Ďalekom východe sa má prehlbovať spolupráca s Taiwanom, Japonskom a Kóreou, teda s americkými spojencami.

Naopak, americkí rivali Rusko a Čína môžu čakať „revíziu vzťahov“. Samozrejme, myslí sa revízia smerom nadol, ale ťažko povedať kam. S Ruskom už vzťahy ani horšie byť nemôžu, zrejme môže hroziť aj uzavretie ambasád. Ani vzťahy s Čínou za Babišovej vlády nerozkvitali, pravdepodobne ich bude treba pochovať úplne.

Svet už je iný

Na papieri koalícia definuje svoj havlovský návrat s obdivuhodnou dôslednosťou. V realite narazia na dve prekážky. Po prvé, nie sme v deväťdesiatych rokoch. Po zrútení bipolárneho systému vtedy svet zažíval krátky unipolárny moment. Nič neobmedzuje americkú moc a kadekto mylne usudzuje, že zvyšok sveta pôjde vo svojom vývoji americkou cestou.

Dnes po Iraku a Afganistane sú limity americkej moci viac ako zrejmé. Ako je zrejmé, že v multipolárnom svete väčšina ľudstva americkou cestou nepôjde, netýka sa to iba Ruska, Číny, Indie, ale napríklad ani ešte stále spojeneckého Turecka. Zatiaľ čo idealisti deväťdesiatych rokov verili, že s USA budujú svetový liberálny poriadok, dnes stredná Európa nevie, ako čeliť ideologickému tlaku západného progresivizmu, chápadlám globalizovaného kapitalizmu, hrozbe islamizmu či geopolitickému tlaku Ruska a Číny.

Aureola morálnej výnimočnosti

Po druhé koalícia nemá žiadneho Václava Havla. Čím vlastne vynikal? Akokoľvek bol iste odvážnou a originálnou osobnosťou s darom formulovať, v disente aj inde nájdeme morálne pevnejšie, myšlienkovo dôslednejšie aj politicky zdatnejšie postavy. Podstatné však je, že USA od sedemdesiatych rokov intenzívne pracujú na Havlovej reputácii vzorového disidenta a hrdinu, prostredníctvom Pavla Tigrida v Paríži, Františka Janoucha v Štokholme, Slobodnej Európy v Mníchove a mnohých ďalších.

Hoci v roku 1989 nie je v Československu príliš známy, má už solídny medzinárodný kredit morálnej autority. Vo funkcii prezidenta tento kredit starostlivo rozvíja a Spojené štáty ho potvrdzujú. Jeho kroky potom sprevádza aureola morálnej výnimočnosti. Tá síce všetkých odporcov neodzbrojí, ale aj zjavným omylom (Havla) dá vyniknúť ako vizionárskym pokusom narážajúcim na poľutovaniahodnú nedokonalosť sveta či onú „českú malosť“.

Nastupujúca koalícia nikoho takého mať nemôže. Po konci studenej vojny už Američania nesiali a nezalievali, nemôžu žať. Ťažko si v takejto úlohe predstaviť Petra Fialu, Jána Lipavského či Miloša „Taiwanca“ Vystrčila. Pozoruhodný havlovský talent na moralizovanie i pohŕdanie českým prostredím preukázala Markéta Pekarová Adamová, odmietla parlamentného oponenta argumentom, že jeho kroky by „v Bundestagu neboli prijateľné“. Ale ani to stačiť nebude. Jediné, čo obrat k havlizmu svojim autorom prinesie, bude potvrdenie starého príslovia quod licet Iovi, non licet bovi. Rodovo korektne preložené: čo je dovolené bohyniam a bohom, nie je dovolené kravám a volom.

Komentár vyšiel v českom denníku Mladá fronta Dnes. Vychádza so súhlasom redakcie.