Dátum Kristovho narodenia

Mnohí kresťania sa nazdávajú, že sa Kristovo narodenie oslavuje 25. decembra preto, lebo cirkevní otcovia prispôsobili ten deň dátumu pohanských sviatkov. Takmer nikomu nepríde na myseľ to, čo si myslí niekoľko málo okrajových skupín amerických evanjelikálov, že totiž táto skutočnosť robí zo samotných Vianoc pohanský sviatok. Je však zaujímavé dozvedieť sa, že výber 25. decembra je výsledkom úsilia najranejších kresťanov vyrátať dátum Ježišovho narodenia na základe kalendárových výpočtov, ktoré nemali s pohanskými sviatkami nič spoločného.

V skutočnosti, keď rímsky imperátor Aurelián ustanovil 25. decembra 274 pohanské sviatky „Narodenia neporaziteľného slnka“, išlo takmer isto o pohanskú alternatívu k dátumu, ktorý už pre rímskych kresťanov čosi znamenal. Takže „pohanský pôvod Vianoc“ je mýtus bez historického základu.

Omyl

Myšlienka, že tento dátum bol vzatý od pohanov, pochádza od dvoch učencov z prelomu sedemnásteho a osemnásteho storočia. Paul Ernst Jablonski, nemecký protestant, chcel poukázať na to, že oslava Kristovho narodenia 25. decembra bola iba jedným z mnohých „spohančovaní“ kresťanstva, ktoré prijala Cirkev štvrtého storočia ako jednu z mnohých „degenerácií“, ktoré premieňali čisté apoštolské kresťanstvo na katolicizmus. Don Jean Harduin, benediktínsky mních, sa snažil poukázať na to, že Katolícka cirkev prevzala pohanské sviatky na kresťanské účely bez toho, že by spohančovala Evanjelium.

V juliánskom kalendári, ktorý vytvoril r. 45 pr. Kr. Július Cézar, pripadal zimný slnovrat na 25. december, a preto sa Jablonskému a Hardouinovi zdalo byť zrejmým, že ten deň musel mať pohanský zmysel skôr, než nadobudol zmysel kresťanský. Ale v skutočnosti nemal ten deň vôbec nijaký náboženský význam v rímskom pohanskom kalendári sviatkov pred Aureliánovou dobou; a ani kult slnka nehral pred ňou v Ríme významnú úlohu.

V Ríme boli dva chrámy slnka, jeden (v držbe klanu, do ktorého sa Aurelián narodil alebo bol ním adoptovaný) slávil svoje zasvätenie 9. augusta, druhý 28. augusta. Avšak oba tieto kulty upadali v druhom storočí, keď začali do Ríma prenikať východné kulty slnka, ako napr. mitraizmus. A rozhodne žiaden z týchto kultov, či už nový, alebo starý nemal slávnosti spojené so slnovratom alebo rovnodennosťou.

Veci sa mali tak, že Aurelián, ktorý panoval od roku 270, až kým ho roku 275 nezavraždili, nenávidel kresťanstvo a zdá sa, že presadil ustanovenie slávnosti „Narodenia neporaziteľného slnka“ ako spôsob zjednotenia rôznych pohanských kultov Rímskej ríše okolo spomienky každoročného „znovuzrodenia“ slnka. Viedol ríšu, ktorá prejavovala známky zlyhávania zoči voči vnútorným nepokojom, vzburám v provinciách, ekonomickému úpadku a opakovaným útokom germánskych kmeňov zo severu a Perzskej ríše z východu.

Vytvorením novej slávnosti mal v úmysle, aby sa 25. december – ako začiatok predlžovania denného svetla a ústupu tmy – stal symbolom nádeje v „znovuzrodenie“ alebo v ustavičné omladzovanie Rímskej ríše, ktoré vyplývalo zo zachovávania poklony bohom, pod vedením ktorých (ako si mysleli Rimania) získal Rím svoju veľkosť a svetovládu. Ak ten deň zahrnul aj kresťanské oslavy, tým lepšie.

Vedľajší efekt

Pravda, prvý doklad o tom, že kresťania oslavovali 25. december ako dátum Pánovho narodenia, pochádza z Ríma niekoľko rokov po Aureliánovi, roku 336; no existuje aj dôkaz, tak zo strany gréckeho Východu, ako aj latinského Západu, že kresťania sa pokúšali vyrátať dátum Kristovho narodenia dávno predtým, než ho začali oslavovať liturgicky, ešte v druhom a treťom storočí. V skutočnosti sa to javí tak, že určenie dátumu 25. decembra bolo vedľajším efektom snahy určiť, kedy treba sláviť Pánovu smrť a vzkriesenie.

Ako sa to stalo? Je zrejmé protirečenie medzi dátumom Pánovej smrti, ako ho udávajú synoptické evanjeliá a ako Jánovo evanjelium. Synoptici, zdá sa, ho kladú na deň židovskej Veľkej noci (po tom, ako Pán slávil Poslednú večeru predchádzajúci večer), a Ján na predvečer židovskej Veľkej noci, keď boli zabíjané baránky v jeruzalemskom chráme na sviatok, ktorý mal nasledovať po zotmení toho dňa.

Vyriešiť tento problém znamená odpovedať na otázku, či bola Pánova Posledná večera večerou židovskej Veľkej noci, alebo večerou slávenou o deň skôr, do čoho sa tu nebudeme púšťať. Stačí povedať, že raná Cirkev sa skôr pridŕžala Jána než synoptikov a tak verila, že ku Kristovej smrti došlo 14. nisana podľa židovského lunárneho kalendára. (Ostatne, moderní vedci súhlasia s tým, že ku Kristovej smrti mohlo dôjsť iba r. 30 alebo 33, keďže v tomto období sú tieto dva roky jediné, v ktorých mohla židovská Veľká noc pripadnúť na piatok: možné to bolo buď 7. apríla roku 30, alebo 3. apríla roku 33.)

Tak či onak, keďže bola prvotná Cirkev dôrazne oddeľovaná od židovstva, vstupovala do sveta s inými kalendármi a prichodilo jej stanoviť si svoj vlastný deň slávenia umučenia Pána nielen preto, aby bola nezávislá od rabínskych výpočtov dátumu Veľkej noci; keďže židovský kalendár bol lunárny, pozostávajúci z dvanástich mesiacov, z ktorých každý mal tridsať dní, vždy po niekoľkých rokoch bolo treba podľa rozhodnutia Veľrady pridať trinásty mesiac, aby kalendár zostal synchronizovaný s rovnodennosťou a so slnovratom a tiež aby sa ročné obdobia „nezatúlali“ do neprimeraných mesiacov.

Odhliadnuc od veľkých ťažkostí, ktoré by kresťania mali, keby sa pridŕžali – alebo dokonca sa o ňom presne informovali – datovania židovskej Veľkej noci, pridŕžať sa svojho vlastného lunárneho kalendára by znamenalo dostať sa na nože tak so židmi, ako aj s pohanmi; a veľmi pravdepodobne by sa zamotali do nekonečných dišpút sami medzi sebou. (Druhé storočie zažilo ostré dišputy o tom, či má Veľká noc vždy pripadnúť na nedeľu, alebo na hociktorý všedný deň nasledujúci dva dni po 14. artemisióne/nisane, ale keby sa pridŕžali lunárneho kalendára, problém by sa ešte väčšmi skomplikoval.)

Tieto ťažkosti sa rozvinuli odlišne medzi gréckymi kresťanmi vo východnej časti impéria a latinskými kresťanmi na jeho západe. Grécki kresťania sa zrejme usilovali nájsť dátum ekvivalentný 14. nisanu vo svojom vlastnom slnečnom kalendári, a keďže nisan bol mesiacom jarnej rovnodennosti, vybrali si 14. deň artemisióna, mesiac, do ktorého pravidelne pripadla jarná rovnodennosť do ich vlastného kalendára. Okolo r. 300 bol grécky kalendár nahradený kalendárom rímskym a odvtedy sa dátumy začiatkov a koncov mesiacov v týchto dvoch systémoch nezhodovali – 14. artemisión pripadol na 6. apríla.

Naopak, zdá sa, že v druhom storočí latinskí kresťania v Ríme a v severnej Afrike by boli radi stanovili historický dátum smrti Pána Ježiša. V Tertuliánovej dobe sa dohodli na tom, že zomrel v piatok 25. marca r. 29. (Mimochodom, chcem poznamenať, že je to nemožné: 25. marec r. 29 nebol piatok a veľkonočný predvečer r. 29 nepripadol na piatok a nebol 25. marca, ba vôbec nebol v marci.)

Integrálna doba

Takže na východe máme 6. apríla, na západe 25. marca. Tu nám prichodí uviesť názor, ktorý sa asi rozšíril v židovstve Kristovej doby, ale ktorý, keďže sa v Biblii nikdy nespomína, celkom unikol pozornosti kresťanov. Je to myšlienka o „integrálnej dobe“ veľkých židovských prorokov: myšlienka, že proroci Izraela zomierali v deň toho istého dátumu, v akom boli zrodení alebo počatí.

Táto predstava je kľúčom pre pochopenie toho, ako raní kresťania uverili, že 25. december je dátumom Kristovho narodenia. Raní kresťania aplikovali túto myšlienku na Ježiša, takže 25. marec a 6. apríl nielenže boli predpokladanými dátumami Kristovej smrti, ale aj jeho počatia alebo narodenia. Existuje akýsi prchavý náznak, že prinajmenšom v prvom a druhom storočí podaktorí kresťania považovali 25. marec alebo 6. apríl za dátum Kristovho narodenia, ale čoskoro prevážilo potvrdenie 25. marca za dátum Kristovho počatia.

Je to ten deň, takmer všeobecne pripomínaný kresťanmi ako Zvestovanie Pána, keď archanjel Gabriel priniesol Panne Márii dobrú zvesť o Spasiteľovi a po jej súhlase sa večné Božie Slovo („Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, zrodený z Otca pred všetkými vekmi“) ihneď vtelilo v jej lone. Aká je dĺžka ťarchavosti? Deväť mesiacov. Pridajte deväť mesiacov k 25. marcu a dostanete 25. december; pridajte ich k 6. aprílu a dostanete 6. január. Dňa 25. decembra sú Vianoce a 6. januára je sviatok Zjavenia Pána.

Vianoce (25. december) je sviatok pochádzajúci od západných kresťanov. Zdá sa, že v Konštantinopole bol zavedený r. 379 alebo 380. Podľa kázne sv. Jána Zlatoústeho, v tom čase chýrneho askétu a kazateľa v rodnej Antiochii, to vyzerá tak, že tam bol tento sviatok po prvý raz slávený 25. decembra 386. Z takýchto centier sa rozšíril na kresťanský Východ; bol prijatý v Alexandrii okolo r. 432, v Jeruzaleme o storočie alebo i dve neskôr. Arméni, jediní medzi starými kresťanskými cirkvami, ho nikdy neprijali – dodnes 6. januára oslavujú Kristovo narodenie, Troch kráľov i Pánov krst.

Západné cirkvi, naopak, postupne prijali z Východu 6. január ako sviatok Zjavenia Pána; Rím tak urobil medzi rokom 366 a 394. Ale na Západe sa sviatok zvyčajne pripomínal ako návšteva Troch kráľov u dieťaťa Krista, a bol to teda dôležitý sviatok, no nie najdôležitejší, čo predstavuje ostrý kontrast voči jeho pozícii na Východe, kde zostáva druhým najdôležitejším sviatkom cirkevného roka hneď po Pasche (Veľkej noci).

Na Východe Zjavenie ďaleko prevyšuje Vianoce. Dôvodom je to, že sviatok oslavuje Kristov krst v Jordáne a udalosť, pri ktorej Otcov hlas a zostúpenie Ducha Svätého pripísali po prvý raz smrteľnému človekovi božstvo vteleného Krista a predstavili Trojicu osôb v jedinom Bohu.

Kresťanský sviatok

Takto sa 25. december javí ako dátum Kristovho narodenia, ktorý nemá nič do činenia s pohanskými vplyvmi na cirkevnú prax počas Konštantínovej doby alebo po nej. Je úplne nepravdepodobné, že by to bol býval skutočný dátum Kristovho narodenia, ale vznikol jedine z úsilia raných latinských kresťanov určiť historický dátum Kristovej smrti.

A pohanský sviatok, ktorý zaviedol cisár Aurelián na tento deň r. 274, nebol iba snahou použiť zimný slnovrat na politické vyhlásenie, ale takmer iste úsilím dať pohanský význam dátumu, ktorý bol už dôležitý pre rímskych kresťanov. Kresťania, naopak, mohli v neskoršom čase prispôsobiť pohanské „Narodenie neporaziteľného slnka“, aby poukazovalo na narodenie Krista, vychádzajúceho „Slnka spásy“ alebo „Slnka spravodlivosti“.

Článok bol po prvýkrát publikovaný v revue Touchstone magazine, neskôr vyšiel v revue Impulz.