Je čo oslavovať? O Dubčekovi bez apológie

Slovenská pošta vydala známku s podobizòou Alexandra Dubèeka Slovenská pošta vydala poštovú známku s podobizňou Alexandra Dubčeka. Foto: TASR

V sobotu si pripomíname 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Mohol byť československým Imre Nagyom? Dokázal by sa vzoprieť Brežnevovi a Moskve? Bol ústrednou postavou pri pokuse o reformu režimu v roku 1968, mal vzniknúť socializmus s ľudskou tvárou. Bol to márny pokus, slepá ulička, režim bol nereformovateľný. Komunista Dubček ostal v mysliach ako reprezentant márneho vzdoru proti sovietskemu tlaku. Z pohľadu slobody, Dubček s moskovským režimom kolaboroval a bol jedným z prvých normalizátorov.

V septembri schválili poslanci Národnej rady uznesenie k stému výročiu narodenia Alexandra Dubčeka. S návrhom prišiel Smer, podporili ho kotlebovci, poslanci zo Sme rodina, Hlasu či niektorí z OĽaNO.

Čo sa píše v tomto uznesení? Okrem vyjadrenia úcty k Dubčekovi parlament „oceňuje snahu tohto demokraticky zmýšľajúceho politika v šesťdesiatych rokoch minulého storočia o demokratizáciu spoločnosti“, „váži si odkaz humanizmu, sociálnej rovnosti a spravodlivosti v pôsobení A. Dubčeka“, či „odsudzuje dlhoročný útlak, perzekúcie a prinútenie žiť v domácom exile“.

Národná rada v uznesení vyzvala, aby si slovenské inštitúcie „vhodným spôsobom pripomenuli jeho pôsobenie, činnosť i odkaz“.

Stalo sa, prevažne opozičnej výzvy sa ujal priamo člen vlády.

Minister zahraničných vecí Ivan Korčok, nominant Slobody a solidarity, akoby začal predložené uznesenie napĺňať ešte pred jeho definitívnym schválením. V polovici septembra navštívil Viedeň, kde v prítomnosti miestneho primátora či niekdajšieho spolkového kancelára rečnil na spomienkovom podujatí. Vzdal hold Dubčekovi ako významnej osobnosti, pričom spomenul jeho vyznávané hodnoty – ľudskosť, toleranciu a spravodlivosť.

O mesiac neskôr Korčok vycestoval do ruského mesta Nižný Novgorod, kde Dubček prežil časť svojej mladosti. Odhalil tam pamätnú tabuľu a zasadil pamätný dub.


Ivan Korčok (v popredí vpravo) odhaľuje pamätník v Nižnom Novgorode pri príležitosti stého výročia narodenia Alexandra Dubčeka. Foto: www.mzv.sk

Tento týždeň zasa navštívil taliansku Bolognu. Na pôde miestnej univerzity bol pri slávnostnej ceremónii zorganizovanej okrem narodeninového jubilea pri príležitosti 33. výročia udelenia čestného doktorátu Dubčekovi.

Korčokove aktivity, ktoré z pozície jeho funkcie možno považovať za vládne, vykresľujú Dubčeka priam ako národného hrdinu. Je to namieste?

Pozrime sa, ako to bolo s Dubčekom v rokoch 1968 a 1969.

Čo ak by Dubček odstúpil

Historici nemajú radi otázku typu: Čo by bolo keby? My si v úvode môžeme dovoliť zašpekulovať.

Predstavme si modelovú situáciu. V októbri 1968 Alexander Dubček odstupuje z funkcie prvého tajomníka Komunistickej strany Československa, teda z najvyššej funkcie v štáte, čím vyjadrí protest proti neutíchajúcemu sovietskemu nátlaku. Nesúhlasí s obsadením Československa armádami Varšavskej zmluvy spred dvoch mesiacov, búri sa proti Leonidovi Brežnevovi, šéfovi sovietskych komunistov a zároveň najsilnejšiemu mužovi v celom socialistickom bloku, možno aj na svete. Odmieta moskovský diktát.

V Československu sa zdvíha vlna nevôle. Odstupuje najpopulárnejší politik. V tlači dosiaľ naplno nepostihnutej tvrdou cenzúrou sa objavujú protesty, výzvy na jeho návrat do funkcie. Zverejňujú fotografie zničeného Dubčeka. Ľudia zapĺňajú ulice. Prichádzajú sovietske tanky driemajúce dovtedy v neďalekých základniach. Vypuknú lokálne konflikty, mŕtvi a zranení pribúdajú.

Odpor je márny, holými rukami sa nedá bojovať proti opancierovaným tankom. Miestna armáda nerobí nič. Hoci by niektorí vojaci aj boli ochotní odporovať, najvyšší veliteľ a minister obrany Martin Dzúr tomu bráni rovnako ako pri napadnutí štátu v auguste, keď armáde zakázal použiť zbrane a veliteľom nariadil, aby poskytli „spojeneckým vojskám všestrannú pomoc“. Napokon, odpor proti obrovi by bol aj tak márny, presvedčili sa o tom v roku 1956 v Maďarsku. 

Dubček ešte chvíľu váha, či nezvrátiť pôvodné rozhodnutie, ale cíti sa úplne unavený, už nedokáže niesť na pleciach ťarchu zodpovednosti. Nech káru potiahne niekto iný. Ako svojho nástupcu navrhuje Josefa Smrkovského, s ktorým je názorovo najviac spriaznený. Smrkovský je verný komunista, ostrieľaný muž. Bol pri Pražskom povstaní proti Nemcom v máji 1945, nezlomili ho pri vyšetrovaní v stalinských procesoch za Klementa Gottwalda, potom si bezdôvodne odsedel vo väzení štyri roky.  

V komunistickej strane vypukne chaos. Dubčekovi prívrženci Smrkovského vítajú, odporcovia by chceli vidieť na jeho mieste Vasila Biľaka, ktorý je šéfom slovenských komunistov. Pragmatici sú za Lubomíra Štrougala, ktorý to vie ťahať na obe strany. Ambiciózny Gustáv Husák sa aj vďaka líškaniu Sovietom cíti síce čoraz mocnejší, ale ešte nie dosť na to, aby ašpiroval na vrchol. Vrásky na čele mu robí prerušenie procesu federalizovania štátu, ktorý sa napriek augustovému vojenskému vpádu vyvíjal veľmi perspektívne.

Vrenie v najvyšších orgánoch komunistickej strany sa stupňuje. Zo dňa na deň sa vytvárajú nové frakcie, nikto nemá navrch. Sovieti vojensky ovládajú štát, ale v skutočnosti sú bezmocní, chýbajú im páky. Nemôžu spraviť to čo vo východnom Nemecku, kde si vynucovali poslušnosť hrubou silou, lebo tam išlo o územie obsadené po Hitlerovi. Československo sa zaradilo medzi víťazné štáty, je to spojenec ešte z vojnových čias.   

Dubčekova únava pominie, športovo založené telo sa rýchlo zotaví. Dostal pomyselnú injekciu. Podpora v tlači a hlavne v uliciach, po ktorej tak baží, ho napĺňa novou silou. Prehodnotí svoje rozhodnutie, je pripravený na návrat. Teraz bude rozdávať karty on. Uvažuje, že si vynúti odchod cudzích vojsk, ostane na čele štátu a hoci sa nepodarí realizovať jeho socializmus s ľudskou tvárou, svoju tvár nestratí. Československo pôjde aspoň cestou maďarského gulášového komunizmu Jánosa Kádára.

Cúvanie pred sovietskym tlakom

Nahrával vývoj v októbri 1968 takémuto scenáru? Azda aj áno. Augustová invázia bola neúspechom Sovietov. Hoci armády nenarazili na odpor, bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Nepodarilo sa zmeniť vedenie štátu. Nová „robotnícko-roľnícka vláda“ ostala len na papieri, pri moci zotrvala pôvodná.

Komunistické predsedníctvo, najvyšší kolektívny československý stranícky orgán, sa napriek vojenskému neodporovaniu vzoprelo invázii politicky. Hneď 21. augusta vydalo vyhlásenie, v ktorom inváziu odsúdilo ako akt odporujúci základným normám medzinárodného práva. Najvyšší predstavitelia ostali vo svojich funkciách. V predsedníctve boli siedmi členovia za, štyria proti takémuto vyhláseniu. Ruku zaň zdvihol popri Dubčekovi napríklad Smrkovský, proti bol Biľak. Dubčekovské krídlo si zachovalo prevahu.    

Na snímke z októbra 1968 je prvý tajomník Komunistickej strany Československa Alexander Dubček druhý zľava, predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský druhý sprava. Foto: Štefan Petráš/archív TASR

Vyhlásenie bolo napriek odvlečeniu najvyšších československých predstaviteľov do Moskvy a podpísaní vynúteného normalizačného protokolu stále v platnosti. Zároveň sa očakávalo, že cudzie vojská odídu. Práve táto otázka prišla vážne na pretras v októbri.

Dubček a jeho kolegovia cúvli. Podľahli tlaku Moskvy a súhlasili so zmluvou o pobyte vojsk na území Československa. V parlamente za ňu hlasovalo 94 percent poslancov. Pobyt vojsk sa považoval za dočasný, ale oficiálne bol bez uvedenia nejakého termínu odchodu alebo početnosti jednotiek. Mimochodom, sovietski vojaci ostali v Československu ako jediní, príslušníci armád ostatných štátov sa po schválení tejto zmluvy v parlamente vrátili domov.

Dubčekova verejná pozícia umocnená akýmsi mučeníctvom, keď ho v auguste spolu s ďalšími odvliekli do Moskvy, sa naštrbila už v septembri. Práve na základe podpísaného moskovského protokolu schválil v septembri parlament zákony, podľa ktorých sa obnovila cenzúra – hoci zatiaľ iba médií podliehajúcich komunistickej strane, zakázalo sa pôsobenie politických subjektov mimo kontrolovaného Národného frontu, čo dopadlo hlavne na KAN a K 231.   

V októbri prišiel tlak na podpísanie zmluvy o pobyte cudzích vojsk. To bola ďalšia rana Dubčekovmu imidžu reformátora.

Normalizácia sa spustila za Dubčeka

Dubček nemusel uvažovať o rezignovaní z vlastnej pohnútky. Signál dostal priamo od jedného z najbližších spolupracovníkov – Zdeňka Mlynářa. Bol to reformný ideológ vládnej strany, on stál najväčšou mierou za programom Pražskej jari prijatom v marci 1968 a nesúcom názov Akčný program Komunistickej strany Československa.

Mlynář navrhol, aby Dubček spolu s ďalšími reformátormi odstúpil a odovzdal moc spomínanému Štrougalovi a čoraz prosovietskejšiemu Oldřichovi Černíkovi. Mal to byť výber menšieho zla, aby sa nepresadili jednoznačne kolaborujúci ľudia typu Biľaka. Ak by sa takéto niečo podarilo, nové vedenie malo uchlácholiť Moskvu a presadiť aspoň časť pôvodných reforiem.

Mlynář navrhol takýto postup aj ďalším reformátorom, ale tí svoje abdikovanie podmieňovali Dubčekovým odchodom. A ten takéto niečo odmietol. Stále veril, že sa s Brežnevom dokáže dohodnúť a opätovne získať jeho dôveru. Sny sa nenaplnili, Dubček sa musel skloniť a prijať nadiktovanú zmluvu o pobyte vojsk.

Hoci vo vedení komunistickej strany mali stále prevahu reformátori, reálnymi krokmi sami krok za krokom normalizovali spoločnosť podľa sovietskych predstáv. Napríklad ak cudzia armáda ostala na československom území, jej velitelia sa domáhali účasti na straníckych rozhodnutiach, aby predkladali svoje požiadavky, čo sa im nedalo odmietnuť.

Dubček vôbec nepostrehol, nechcel vidieť, že robí čoraz viac prosovietsku politiku. Po nastolenej cenzúre mu pozíciu zhoršovalo informovanie v médiách, ktoré mu postupne odpierali priazeň. No Dubček stále veril, že sa s Brežnevom dohodne. Posledný pokus prišiel v novembri, keď vrcholní komunisti prijali rezolúciu silno poznačenú sovietskymi podmienkami, kde sa uvádzalo, ako postupovať ďalej.

Nebola to však žiadna výhra. Ak sa mali zachovať niektoré reformné zámery v ekonomike, bolo treba opäť nižšie skloniť hlavu a priznať, že v Československu načim bojovať proti akejsi pravici v komunistickej strane, čím sa mierilo na najvýraznejších reformátorov. O opodstatnenosti sovietskej invázie sa nepolemizovalo. Text rezolúcie bol v mnohých bodoch taký, že sa dal vysvetľovať všelijako.    

Ostatné bolo už potom iba epilógom Pražskej jari. V apríli 1969 zosadili Dubčeka z postu prvého tajomníka strany a nahradili ho Husákom. V auguste podpísal degradovaný Dubček ako predseda parlamentu obuškový zákon, na základe ktorého postihovali ľudí protestujúcich proti invázii pri jej prvom výročí. Prišli aj obete na životoch, na svedomí ich už nemali sovietske tanky, ale domáce represívne zložky.  

Nástupcom Alexandra Dubčeka na najvyššej pozícii v Komunistickej strane Československa sa stal ďalší Slovák Gustáv Husák (vľavo). Foto: archív TASR

Dubček potom strávil pár mesiacov v Turecku ako veľvyslanec, ale odtiaľ ho odvolali, vylúčili z komunistickej strany a posadili pod policajný dozor. Do politiky sa vrátil až po roku 1989.

Prajné vonkajšie podmienky, ale nie na zmenu režimu

Mohol Dubček naplniť scenár načrtnutý na začiatku tohto príspevku? Obhájiť v Československu aspoň uvoľnenejší systém podľa vzoru Maďarska?

Vonkajšie podmienky na to mal, no nemal schopnosti. Teda, aby to bolo jasnejšie, mohol systém nejako rekonštruovať, v jeho podstate ho však zmeniť nemohol. To sa nedalo.  

Atmosféra konca 60. rokov politikovi Dubčekovi priala. Po dvoch desaťročiach teroru, habania majetku, potláčania nekomunistických názorov, sterilizovania kultúry socialistickým realizmom, tvrdého presadzovania ateizmu, totálneho osedlania médií ľudia zaslepnuto uverili možnosti nápravy systému pod vedením komunistov. Nebol to len fenomén Československa, podobne uvažovali ľudia v tútorskom Sovietskom zväze, kde si v chruščovovskom uvoľnení vôbec nedokázali predstaviť inú ako komunistickú nápravu spoločnosti.

Doba priala komunistickým reformátorom aj z pohľadu zahraničia. Západ postupujúci na krivke blahobytu mal predsa vlastné problémy. Príklon ku konzumnému spôsobu života či vojna vo Vietname vyháňali do ulíc nespokojencov. Bujneli študentské hnutia, na popularite získavali marxistické postoje. Uvažovalo sa o tretej ceste vývoja, ktorá by spojila kapitalizmus s komunizmom. Táto utopistická myšlienka imponovala aj reformátorom v Československu.

Nemennosť systému z jeho podstaty sa dá dobre ilustrovať práve na príklade Dubčeka. V živote mu záležalo najviac na dvoch veciach. Bol oddaný komunistickej strane a zachovával vernosť Sovietskemu zväzu. Na tomto počas svojej politickej kariéry do roku 1970 nič nezmenil. A tiahlo sa to celou Pražskou jarou. Napokon stačí, keď sa začítate do programu tohto reformného hnutia. Odrážal Dubčekove životné postoje.

Akčný program sa spoliehal na aktivity a podporu jednotlivcov, či už boli komunistami, alebo nie, potiahnutie za spoločný povraz, čo malo nastoliť cestu rozvoja spoločnosti a priviesť ekonomickú prosperitu. Ale v akých podmienkach? Diktát akejsi obrodenej komunistickej strany mal ostať zachovaný, ona mala byť jediným ťahúňom zmien, ľudia by boli naďalej spútaní, hoci pod akýmsi láskavejším dohľadom, súkromné vlastníctvo v ekonomike malo byť až na drobné výnimky ďalej zakázané. 

Podľa autorov bol prijatý dokument „programom obrody socialistického úsilia“. Režim sa však nemenil, malo sa ostať pri komunistickom socializme. Odklon od marxizmu-leninizmu sa vylúčil. Úplné orientovanie na Sovietsky zväz sa nespochybňovalo. Najväčším nepriateľom boli naďalej Spojené štáty americké.   

Populárny politik v slepých uličkách

Dubček po invázii Akčný program stále obhajoval a myslel si, že Sovietov presvedčí. Veď podstatu systému nemenil, tak aký problém? Potom postupne ustupoval, až z tohto programu neostalo nič. Vtedy ozaj stála otázka, o čo Dubčekovi vlastne išlo.

Ako mal vyzerať socializmus s ľudskou tvárou, ktorý sa slovne snažil presadzovať a na ktorý Brežnev v rozhovore s ním ešte pred inváziou reagoval: A my máme aký? 

Dubček mal nespornú popularitu. Z tých politikov, čo Československo malo, pričom všetci vyšli z lona komunistickej strany, bol najprívetivejší. Bol mladý, usmieval sa, chodil medzi ľudí, pýtal sa ich na ich problémy, bol ochotný diskutovať. Aký to rozdiel oproti zachmúreným tváram diktátorov z nedávnej minulosti.

Alexander Dubček bol medzi ľuďmi populárny. Foto: Gabriel Bodnár/archív TASR

Druhá vec je, že chcel naivne reformovať nereformovateľné. Keď mu to v Moskve začali kritizovať, bol urazený. Nie bez dôvodu – veď proti Sovietskemu zväzu a komunistickej strane nikdy nevystúpil a do funkcie ho potlačil Brežnev. Azda veci pochopil po odvlečení do Moskvy v závere augusta – Sovietskemu zväzu išlo len o moc, poslušnosť mala byť automatická. Mal prvú šancu, už vtedy mohol rezignovať.

Nuž, mohol. Ak by to spravil, asi by to sám vnímal ako akt proti Sovietskemu zväzu. Ľudia, ktorí ho podporovali doma, by však naňho hľadeli ako na reprezentanta vzdoru, stal by sa pre nich ešte výraznejším symbolom. Ale musel by to uniesť, musel by mať pripravený scenár, ako reagovať na ich výzvy, akú politiku robiť po prípadnom návrate. A dala by sa vôbec realizovať z pozície komunistu?

Druhú príležitosť mal o necelé dva mesiace. Už sa nemusel zhrýzať iba vlastným svedomím, pomocnú ruku mu podával jeho súputník, ideológ strany. Ešte mal šancu ostať obľúbencom ľudí, symbolom vzdoru proti zahraničnému diktátu. Možno mal šancu vrátiť sa nanovo operený. Opäť tak nespravil.

Ktovie, akoby sa vyvíjalo Československo, keby Dubček neváhal, neoddával sa klamným ilúziám o celej ovci a sýtom vlkovi, neutekal pred zodpovednosťou. Možno si uvedomoval, ako dopadli iní pred ním. Niektorí súčasníci ho vystríhali, aby nenasledoval osud maďarského reformného komunistu Imre Nagya z roku 1956, ktorý skončil na popravisku.

Avšak Dubček sa z princípu nemohol stať československým Imre Nagyom. Jeho maďarský predchodca koketoval s myšlienkou viacerých politických strán, tlačil Maďarsko von z Varšavskej zmluvy. To by Dubček nikdy nežiadal, bolo by to proti podstate vládnutia komunistov a zároveň útokom na Sovietsky zväz.

Dubčeka nemožno považovať ani za neúspešného predchodcu Michaila Gorbačova, ktorý sa na scéne zjavil o necelé dve desaťročia. Demontovať komunistický systém nikdy nechcel. Veril, že sa dá zrekonštruovať k spokojnosti obyvateľov. Potácanie v slepých uličkách mu treba vytknúť najviac. Pestovať falošnú vieru je horšie ako otvorene šíriť klamstvo.


Ďalšie články