Kardinál Müller: Ľudia majú strach z korony, no v minulosti boli väčšie krízy

Pápež Ján Pavol II. bol dobrou voľbou

Vysvätený za kňaza ste boli vtedy, keď bol Ján Pavol II. zvolený za pápeža. Pripomeňme si to obdobie a jeho spory, Hans Küng napríklad povedal, že to nebola dobrá pápežská voľba.

Küng vychádzal zo svojho subjektívneho postoja, ale pápež volený kardinálmi je Božia voľba a my ako katolíci máme zvláštny vzťah k biskupovi aj k pápežovi, ktorý vedie univerzálnu cirkev. Ján Pavol II. je významný pre svet. Kládol dôraz na hodnotu každého človeka a komunisti ju pošliapavali svojou diktatúrou proletariátu, kde všetci museli žiť podľa ich predstáv. Ján Pavol II. kritizoval komunizmus a bol veľký predstaviteľ slobody. Treba uznať aj slovenskému ľudu, že prišlo k uvoľneniu slobody vierovyznania pokojným spôsobom a útlak Ruska a komunizmu skončil. Pápež zohral prorockú rolu voči komunizmu aj voči kapitalizmu ako nadvláde peňazí. Cirkev spravila správne, že ho svätorečila a uznala ako veľkého proroka 20. storočia.

Ako si naňho spomínate?

Keď ma vysvätili, bol to rok troch pápežov, no s Jánom Pavlom II. sme sa stretávali na biskupských synodách – vtedy som tam bol ako expert – a potom nás pozval na obed a pýtal sa ma na Nemecko, ako tam treba pracovať atď. Ako biskup v Regensburgu som s ním mal častejší kontakt – aj s kardinálom Ratzingerom. Bol nekomplikovaný, radostný a plný humoru. Bol som v jeho kuchyni, sedeli sme uvoľnene okolo stola, aj vďaka svojmu tajomníkovi Stanisławovi Dziwiszovi bol pripravený, každého oslovil menom a vedel, v akých kontextoch sa pohybuje, pýtal sa na naše názory a so záujmom nás počúval.

Joseph Ratzinger zachytil veľa mladých ľudí

Aký máte vzťah s Josephom Ratzingerom, pápežom Benediktom XVI.?

Je Nemec ako ja, bol môj profesor, veľa som od neho čítal ako študent a dnes som vydavateľ jeho spisov, ktoré nedávno vyšli, a tak bol môj vzťah s ním veľmi intenzívny. O jeho zvolení za pápeža som sa dozvedel tam, kde zahynul Bonhoeffer, v koncentračnom tábore. Hneď som sa vrátil do Regensburgu sláviac ďakovnú omšu. V tomto meste bol jeho brat Georg veľmi známy a ľudia tlieskali, bol to silný čas pre našu cirkev, Nemecko aj svet. Známa bola jeho reč v Regensburgu, no, žiaľ, dezinterpretovaná. Hovoril, že terorizmus v mene náboženstva je urážka Boha a nemožno povedať: Milujem Boha a nenávidím svojho brata. Aj v islamskej súre sa hovorí, že Boh je stvoriteľ všetkých ľudí, a tak si odporujú tí, ktorí zabíjajú ľudí v jeho mene, ako sa to nedávno stalo vo Viedni.

S Josephom Ratzingerom sa poznáte od roku 1968. Ktorá z jeho kníh je vašim obľúbeným dielom?

Som vydavateľom jeho diela: bola to veľká práca – asi 30 000 strán celkovo nezávisle od toho, čo vydával neskôr ako pápež. Najviac sa mi páčil Úvod do kresťanstva, boli to 60. roky, kritika autority, Západ utopicky sníval o komunizme, socializme s ľudskou tvárou. Chcel prekonať chudobu, no to sa podarilo lepšie sociálnej náuke cirkvi: ak je človek vydaný človeku, skončí sa to diktatúrou, sloboda je možná len tam, kde je uznaný Boh, lebo nie je ľudským diktátorom, ale nekonečnou láskou, povoláva nás do života. V Úvode do kresťanstva oslovil Ratzinger veľa mladých ľudí, myslím, že tá kniha má stále potenciál nájsť a osloviť aj ďalších.

Ste stále v kontakte?

Občas ma pozve na obed alebo sa krátko stretneme, telefonujeme si, pošlem mu knihy a pravidelne komunikujem s jeho sekretárom, máme dobrý kontakt. Má sa dobre, jeho stav zodpovedá vysokému veku, no hlavu má jasnú ako vždy. Fyzicky vidno jeho vek, no kráča v ústrety večnému životu. V čase koronakrízy majú ľudia veľký strach, no je dôležité, aby sme vedeli, že naša domovina je v nebi a my sme tiež len pútnici, nemáme tu trvalé bydlisko. Pritom v minulosti boli väčšie krízy, napríklad v čase rímskeho cisára Décia bola úmrtnosť väčšia, vypukol mor a tretina obyvateľstva v Stredomorí umrela, tak sa stalo aj v stredoveku. Mnohí sa viac ukotvili vo viere.

Aj pre nás je príležitosť urobiť teraz viac: nežijeme večne a každý deň musíme byť pripravení predstúpiť pred Boha a vydať odpočet z našich talentov, čo sme urobili dobre a niekedy aj zle. Vo svete je veľa zla a musíme sa zodpovedať. Ako kresťania sme optimisti, lebo nás nesie nádej, že Boh nás neopustí.

Odlišný štýl pápeža Františka

Ako vnímate pápeža Františka?

Pápež je univerzálny pastier cirkvi, ale najdôležitejšie je to, že je Syn živého Boha. Pápež, biskupi a apoštoli musia stále stavať cirkev na tomto základe a zjednocovať ju vo viere Ježiša Krista, Božieho Syna. Pápežova základná úloha je učiteľský úrad, teda nie je len funkcionár, ale je osobnosť. Každý pápež tento úrad vykonáva svojím spôsobom.

František prišiel s inou perspektívou: jednota sveta. My v Európe (si myslíme, že) sme akoby stredobodom, no geograficky a existenciálne musíme obsiahnuť celé ľudstvo. Krst a omša sa všade slávia rovnako, všade je to tá istá milosť, ktorá sa sprostredkuje v honosných katedrálach, inde možno na kývajúcich sa oltároch, ale každý veriaci zažíva, že Ježiš zaňho zomrel. Evanjelium dáva do stredu hodnotu človeka, teda musíme sa snažiť, aby ľudia nehladovali, aby mali vodu, školy – aj toto je naša úloha nielen pre bratov veriacich.

Napríklad sociálna náuka cirkvi sa aplikovala aj v Nemecku po skaze národného socializmu, zlepšili sa podmienky človeka, teda nehospodári každý len pre seba, napr. keď zarobím, nepatrí to len mne, ale aj iným, pracovníkom atď. Neslobodno, aby si to nárokovala len jedna strana či elita, všetci musia mať podiel na dobre. Druhý vatikánsky koncil a jeho dokument Gaudium et Spes je o zodpovednosti cirkvi v dnešnom svete aj v globálnom hospodárstve. Ak malé elity a bohatí majú prístup napríklad k informačným zdrojom a diktatúry chcú kontrolu nad svetom, tu ako cirkev musíme zdôrazniť hodnotu každého človeka.

Stretávate sa s pápežom Františkom?

Pápež má pravidelné stretnutia so spolupracovníkmi z Rímskej kúrie, napríklad na konzistóriách alebo v kardinálskom kolégiu. Všetci kardináli na svete sa počas pontifikátu stretávajú ako najdôležitejší klerici Katolíckej cirkvi, podporujú pápeža pri vedení univerzálnej cirkvi, ďalej isté skupiny kardinálov môže požiadať o vypracovanie textov alebo aby viedli kongresy a podobne.

Riadenie najdôležitejšej kongregácie a miznúca spoveď v západoeurópskych krajinách

Ako si spomínate nato, keď ste viedli Kongregáciu pre náuku viery?

Bola to veľká zodpovednosť, asi 25 kardinálov a iných pracovníkov pod ňu patrí. Je najdôležitejšia kongregácia, lebo podporuje pápežovo Magistérium. Pomáha pápežovi v kontakte miestnych cirkví s Rímom, kde je hrob Petra a Pavla. Vyznanie viery nám dal Boh, ale ako ho interpretujeme, to si vyžaduje veľa duševnej práce. Pápež a biskupi v konciloch sa vzťahujú na Bibliu, tradíciu a všetko musíme vedecky prepracovať do pápežových dokumentov. Pápež skrátka nenapíše niečo v jeden deň, vyžaduje si to dlhú prácu a až na jej konci sa to predloží ako finálny text. Týkalo sa to aj textov Druhého vatikánskeho koncilu: trvalo dlho, kým sa vypracovali.

Čo hovoríte na miznúcu prax spovede v západoeurópskych krajinách?

Ako mladý som zažil častú svätú spoveď a potom sa to zmenilo. Evanjelik Dietrich Bonhoeffer, o ktorom som písal vedeckú prácu, hovoril o tom, že v evanjelickej cirkvi existovala ešte dlho po reformácii osobitná spoveď. Avšak zmizla zo života veriacich, čím trpela aj osobná viera.

Dnes sa hovorí o obnove cirkvi, no nemôžeme hovoriť len o zmene štruktúr. K obnove príde, keď opäť objavíme hriechy, ktoré páchame, a ak prosíme Boha o odpustenie – to si nemôžeme s Bohom v súkromí vyriešiť – potrebujeme cirkev, cirkev je sviatosť, Kristovo telo a jej život sa uskutočňuje v jej siedmich sviatostiach. Preto musíme opäť objaviť sviatosť spovede. Často počujeme: Ja ako laik sa nebudem pred kňazom obnažovať, nie som dieťa atď., no spoveď je prostriedok milosti a smer ku spáse. Je to tak aj v kňazskom živote. Tam, kde spoveď neexistuje, dochádza k zosvetšteniu cirkvi, a to je skutočné zlo v našej dobe, ako hovorili aj poslední pápeži.

Slovensko má mať rovnaký názor ako iné národy v Európe

Niekoľkokrát ste boli na Slovensku, ako sa vám u nás páči?

Mám tu dobrých známych, napríklad poznám farára Červeného, a mám silný dojem z ľudí, ktorí v komunizme a aj predtým veľmi trpeli. Slovensko je menší národ, ale dôležitý národ v Európe a musíme brať ohľad na každý národ: ich názor má mať rovnaký význam ako ostatných, ktorí sú väčší a ktorí možno majú viac peňazí. Slovensko je krásne, žije katolíckou vierou a ako nemecký katolík sa u vás cítim ako doma.

Otázka z publika: Čo si myslíte o kontroverzii okolo pápežovho dokumentu Amoris laetitia o svätom prijímaní pre rozvedených a znovu zosobášených?

Amoris laetitia hovorí o tom, ako zaobchádzať s jednotlivými situáciami. Pápež však stavia manželstvo do stredu náuky, lebo gender ideológia ohrozuje manželstvo medzi mužom a ženou, ktoré je pre nás základom, a Ježiš ho povýšil na nerozlučiteľnú sviatosť. Ak je teda prvé manželstvo náležite uzatvorené, potom je akýkoľvek ďalší uzavretý zväzok neoprávnený. Kto môže ísť k prijímaniu? O tom nerozhoduje biskup či pápež, ale to, či som v stave posväcujúcej milosti.

V spoločnosti nie je výrazné povedomie o význame nerozlučnosti manželstva, ľudia sa podľa toho aj správajú, dotýka sa to mnohých ľudí. Poviem si: Idem do manželstva, lebo sa mi to páči, no musím vedieť, čo znamená povedať áno druhej osobe. Aj pri kňazstve sa rozhodujem na celý život. S Božou pomocou je to možné. Je ťažké začínať znova. Napríklad deti sa niekedy nevydaria tak, ako rodičia chcú, ale nemôžeme ich zato odvrhnúť, musíme sa v tomto učiť.

Slovenskí biskupi to robia správne, ani nemajú právomoc, aby mohli povedať: nech každý chodí na prijímanie podľa vlastnej vôle. Nemožno tak spraviť v stave ťažkého hriechu, ale v istých prípadoch môžeme preskúmať, či je prvé manželstvo uzavreté právoplatne. Existuje rozluka od stola a od postele, potom možno pristúpiť na prijímanie, ale keď sú si vedomí ťažkého hriechu, nemôžu konať proti Kristovi a zároveň sa s ním zjednocovať v eucharistii. Nie je to len rítus, k oltáru pristupujeme s pokorou a vďakou, je to milosť.

Čo si myslíte o incidente so sochou Pachamama? (Na vysvetlenie: počas amazonskej synody ukradli a vyhodili do Tiberu sošku bohyne Pachamama, ktorá bola súčasťou výstavy o domorodých kultúrach v kostole pri Vatikáne, incident bol reakciou na umiestnenie sošky na oltár, pozn. red.)

My nezbožňujeme zem. „Len tvojmu Bohu sa máš klaňať“ a my uctievame Krista, lebo je Boží Syn. V Južnej Amerike som zažil mýty o Pachamame, v Amazónii je Pachamama mýtické božstvo, ľudia majú o nej rôzne predstavy. Treba uznať človeka v jeho kultúre, ale nie uznať jeho mýtické predstavy, napríklad predstava ľudskej dôstojnosti v Číne nie je úplne taká ako u nás, no je tam vysoká kultúra.

Na záver dal kardinál Slovákom požehnanie, aby v svojich farnostiach smerovali nie k „raju“, čo dosiahli „americkí miliardári vo Forbese, ale k Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel, vstal z mŕtvych a dal nám nádej, a tak majme pred očami stále tento cieľ: nebeskú domovinu.“

Vychádza v spolupráci so Spoločenstvom Ladislava Hanusa a Košickými Hanusovými dňami, videorozhovor vysielali na svojej webstránke. Text a otázky v nevyhnutej miere redakcia editovala. Prepis: Bohumil Petrík