Martina Švorcová: Modlitbu beriem ako súčasť môjho pracovného času

Martina Švorcová. Foto: archív Martiny Švorcovej

Martina Švorcová (27) mala stabilnú prácu logopedičky, ktorá ju bavila, no aj napriek tomu sa rozhodla ísť za svojím snom a veriť v zázraky, nad ktorými mnohí krútia hlavou. Opustila zdroj finančnej istoty a rozhodla sa pre umeleckú tvorbu. Jej hlavnú inšpiráciu nachádza v modlitbe a vzťahu s Bohom. Cieľom jej projektu By Heart Project je priniesť svetlo tam, kde sa stratíme v tme. Aká bola jej cesta, porozprávala pre denník Štandard.

Vaše meno sa spája s By Heart Project. Môžete nám priblížiť, ako ste sa k nemu postupne dopracovali?

Je to projekt, ktorý vznikol približne pred rokom a pol, počas toho, ako som absolvovala pôst Exodus 90. Pre tých, ktorí to nepoznajú, bolo to 90 dní, počas ktorých som okrem iného bola offline a venovala som viacej času tichu a modlitbe. Práve počas tohto obdobia vo mne Boh začal prebúdzať sen, ktorý mi do srdca vložil už dávno. A teda zjavovať to, akým je, práve prostredníctvom krásy a umenia, konkrétne maľby.

A čo sa vám zjavilo?

V tom období bola mojím spôsobom modlitby maľba obrazov, počas ktorej som akoby časť svojho srdca vylievala na plátno a dávala Bohu. Do obrazov, ktoré som namaľovala, som začala vkladať aj rôzne slová či myšlienky, ktoré vo mne rezonovali pri maľbe samotných diel. Túžila som si ich pripomínať vždy, keď sa na daný obraz pozriem a tiež zdieľať s ostatnými, ktorí obraz uvidia. Je to preto, že si myslím, že slová majú obrovskú moc. Dokážu zraniť a ublížiť, ale aj pozdvihnúť a povzbudiť – a práve toto som túžila priniesť ďalej.

Mali obrazy vo vašom okolí odozvu?

Áno, zažila som, že sa obrazy nedotýkali len mňa samotnej, ale aj ľudí okolo mňa a stretávala som sa s tým, že mi hovorili, že by taký obraz chceli mať doma. To však pre mňa bolo aj z časového hľadiska nepredstaviteľné. Ako plynul Exodus, prišla myšlienka na tvorbu art printov. Je to vlastne umelecký výtlačok originálnej maľby – teda jeden obraz môže mať naraz viac ľudí. Hoci som sa túto myšlienku snažila zahnať, pretože som si myslela, že na to nemám, stále sa mi vracala, dokonca vo väčšej a väčšej intenzite (úsmev).

Vtedy som pochopila, že je to pozvanie od Boha a začalo trošku crazy obdobie – kúpila som si techniku, tlačiarne, skúšala som, tvorila som. V tichosti a skrytosti. Myslím, že bolo veľmi dobré, že som bola offline, pretože potvrdenie som nehľadala u ľudí, ale v modlitebnej komôrke, teda tam, kde to celé začalo. Toto obdobie považujem za jedno z najkrajších období v mojom živote, pretože som si povedala, že toto je skutočne to, čo som chcela vždy robiť. Toto je to, čo naozaj napĺňa a oživuje moje srdce. Dá sa teda povedať, že By Heart Project je môj splnený sen.

Z tvorby Martiny Švorcovej. Foto: archív Martiny Švorcovej

Ste teda veriaca osoba. Bolo to tak vždy? Ako ste sa dostali k Bohu, aká je vaša cesta k viere?

Moja cesta k Nemu je veľmi jedinečná, tak ako cesta každého z nás. U mňa to bola láska na prvý pohľad, ktorá postupne rástla. Prirovnala by som to k tomu, ako keď stretnete človeka a zrazu viete, že toto je niekto, kto bude blízky vášmu srdcu, niekto, s kým si bude vaše srdce rozumieť. Takto nejako začal môj vzťah s Bohom. Očaril ma pred mnohými rokmi a každým ďalším rozhovorom a stretnutím v modlitbe náš vzťah rastie do čoraz väčšej hĺbky. Neustále ma prekvapuje svojou láskou a neprestáva bojovať o moje srdce, hoci si ho už dávno získal. Rozhodol sa pre mňa a ja sa pre Neho rozhodujem každý deň.

Nie vždy ste pracovali na plný úväzok vo svojom umeleckom projekte. Čo ste robili predtým? Aké to bolo?

Vyštudovala som logopédiu a pracovala som ako logopedička v anglickej materskej škole. Keďže mám veľmi rada deti, práca s nimi ma neskutočne napĺňala a bavila, pretože, ako sa hovorí, deti majú otázky na všetky odpovede. Takisto si myslím, že nielen ja som učila ich, ale aj oni mňa – tešiť sa z malých krokov, byť sám sebou, nebáť sa urobiť chybu. Takisto som mala skvelých kolegov a úžasné vedenie, za čo som bola naozaj nesmierne vďačná.

Ako to, že ste napokon túto prácu opustili?

Umenie je pre mňa niečo, čo mi bolo vždy blízke, hoci som nechodila na žiadnu umeleckú školu. Pamätám si, že som ako dieťa chcela chodiť na klavír, lebo sa mi to už vtedy veľmi páčilo, ale naši ma nikdy neprihlásili. Čo sa týka kresby a maľovania, tak si pamätám, že učiteľka na strednej po mne premaľovávala obrazy, takže som si povedala, že toto určite nie je moja cesta. Bola som úplne presvedčená, že to neviem.

V tom období som sa viac venovala písaniu, skúšala som tvoriť poéziu. Myslím, že to už vtedy súviselo s mojou láskou k slovám. Zároveň ma veľmi chytila fotografia, mala som pocit, že som sa v nej našla, pretože môžem zachytávať krásu. Neskôr som z mojich fotografií začala tvoriť grafiky, kde som tiež pridávala rôzne slová povzbudenia a nádeje.

Vaša umelecká cesta bola veľmi rozmanitá.

Keď som mala 21 rokov, išla som strážiť deti mojich známych a poprosili ma, aby som s nimi niečo namaľovala. Bolo mi trápne povedať, že to neviem, tak som to skúsila. A tu sa to celé prelomilo. Keď som maľovala, prišiel neopísateľný pocit. Akoby som sa cítila byť skutočne sama sebou a zároveň veľmi blízko pri Bohu. Pochopila som, že veci ani obrazy nemusia byť perfektné, aby nás priviedli bližšie k Nemu.

Namaľovala som u nich svoj prvý obraz a odvtedy som neprestala. Druhým prelomovým bodom bolo, keď som po štátniciach dostala ako dar akvarelový kurz. Keď som vkročila do ateliéru, prišiel taký wow efekt a ja som si povedala, že odtiaľ nikdy nechcem odísť. V ateliéri som sa cítila, akoby som si našla svoje miesto. Odvtedy som sa venovala už len akvarelu a kaligrafii.

Z tvorby Martiny Švorcovej. Foto: archív Martiny Švorcovej

Aké to je živiť sa niečím, čo bolo predtým len vaším koníčkom? 

Je to svojím spôsobom dobrodružstvo. Ale keďže ja mám rada dobrodružstvo, tak to vnímam ako veľmi dobré. Uvedomujem si, že je to obrovský dar, ktorý som dostala. A preto, hoci mám tiež svoje plány a predstavy, snažím sa každé ráno prísť za Bohom a zveriť mu prácu svojich rúk. Učí ma to nespoliehať sa len sama na seba a na svoje vlastné sily, ale žiť v odovzdanosti. Jeden z mojich najobľúbenejších veršov hovorí, že sila sa dokonale prejavuje v slabosti, a preto viem, že aj keď sa cítim slabá, keď mi veci nevychádzajú, keď nemám svoj deň a mám chuť veci vzdať, stačí mi milosť, ktorá mi dá potrebnú silu ísť ďalej.

Odkiaľ pramení vaša inšpirácia, nevyprcháva niekedy?

Možno to vyznie ako klišé, ale hlavným zdrojom mojej inšpirácie je čas strávený v modlitbe. Nechcem, aby bol tento projekt len o pekných obrázkoch, ale aby niesli niečo viac. Túžim, aby prinášali radosť, lásku, nádej, vieru, pokoj. Odrážali srdce Boha a to, aký je.

A to sa najlepšie môžem učiť, keď trávim čas s Ním a nechávam sa Ním viesť. Boh ku mne veľa hovorí aj v prírode, v horách, v tichu. A tak isto veľmi rada čítam knihy, to sú pre mňa také poklady, v ktorých je ukrytá veľká múdrosť. Inšpiráciou sú aj ľudia okolo mňa a životy, ktoré žijú, keď sa nechajú premieňať a pretvárať Tvorcom, častokrát bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. 

Ako nájsť odvahu začať robiť niečo, čo bolo dovtedy možno iba snom? Viem si predstaviť, že opustiť kariéru logopedičky bol krok, nad ktorým by mnohí len krútili hlavou.

Pomaly prichádzam na to, že odvaha veľmi úzko súvisí s dôverou. Ak mám po svojom boku človeka, ktorému úplne verím, tak sa nebojím ním nechať viesť. Tak je to aj s Bohom. Jasné, že aj pre mňa bolo veľmi ťažké zanechať svoju predošlú prácu. Okrem toho, že som ju mala rada, tak bola pre mňa zdrojom stability, finančnej istoty, ktorá v dnešnej dobe tiež nie je samozrejmosťou.

Z tvorby Martiny Švorcovej. Foto: archív Martiny Švorcovej

Nemali ste strach?

Prirodzene. Mala. A tiež veľa otázok, aké to celé bude. Ale v takýchto chvíľach sa aj tak vždy vrátim k tomu, že viem, komu som uverila. Viera v Neho je pre mňa odpoveďou na strach. Veľakrát som zažila, že Boh dokáže aj nemožné spraviť možným. Uvedomila som si tiež, že sa denne modlím v Otčenáši, aby sa diala Jeho vôľa a nie tá moja.

Ako vážne to v skutočnosti myslím? Keď som vnímala, že Boh ma volá do tohto diela naplno, aj ja som sa v pravde musela postaviť pred túto otázku. To si ale niekedy vyžaduje zanechať nielen svoje predstavy a plány, ale aj svoju vlastnú pýchu. Cesta nasledovania je totiž cestou pokory, ale vždy stojí za to. Neviem, či som mala odvahu, ale povedala som si: „Tu som, pošli mňa. Moje srdce je ochotné.“ 

Hovoríte o Bohu ako o niekom veľmi blízkom. Viete nám povedať nejaké svedectvo Božieho konania vo vašom živote?

Takých je pomerne veľa. Niekedy sa mi kamaráti smejú, že by som o mojom zázračnom živote mala napísať knihu. Jednou z pekných vecí, ktorá sa mi stala, keď som začínala s týmto projektom, súvisí s jednou mladou paňou, ktorú som predtým nepoznala. Mala som vtedy projekt rozbehnutý iba pár dní a v sebe otázky, či sa printy vôbec niekomu budú páčiť alebo k niekomu prehovárať.

A čo sa stalo?

Zrazu mi prišla objednávka, kde si táto pani objednala úplne všetky moje obrazy. Keď som jej ich išla zaniesť, tak mi povedala, že si z nich chce spraviť domácu galériu a zavesiť si ich všetky, aby jej pripomínali, čo je skutočne dôležité. To ma vtedy dostalo a veľmi povzbudilo do ďalšej tvorby.

Čo sa týka môjho osobného života, mohla by som spomenúť milión príkladov, ale čo ma na Bohu najviac dostáva, je práve vernosť. Previedol ma cez veľmi ťažké životné obdobia, cez obdobia straty, smútku a beznádeje a naučil ma, že je mojím bezpečným miestom a že mi je bližší, než som si ja sama. Táto láska, ktorá je pre mňa silnejšia ako smrť, je pre mňa tým najväčším svedectvom.

Kto sú vaši zákazníci? Tvoríte prevažne pre veriacich ľudí alebo je vaša tvorba aj evanjelizačným nástrojom?

Priznám sa, že neviem úplne presne, kto sú moji zákazníci. Mojou túžbou však je tvoriť rovnako pre veriacich aj neveriacich ľudí. Cieľom By Heart Project je priniesť svetlo tam, kde sa stratíme v tme. A to sa niekedy stane nám všetkým. Všetci potrebujeme vieru, nádej, lásku, ktoré sú aspoň pre mňa týmto svetlom, ktoré je schopné prežiariť akúkoľvek temnotu.

Z tvorby Martiny Švorcovej. Foto: archív Martiny Švorcovej

Ako podľa vás súvisí viera v Boha a krása, umenie?

Myslím si, že veľmi úzko. Pre mňa osobne je Boh krásou, ktorú vložil do všetkého, čo stvoril. Stačí sa pozrieť na majestátne hory, nádherné východy a západy slnka alebo nočnú oblohu posiatu miliónmi hviezd. To všetko hovorí o tom, že Boh je ten najväčší Umelec. A okrem toho na svoj vlastný obraz stvoril človeka. Preto som naozaj hlboko v srdci presvedčená, že každý jeden z nás je umelcom.

A tak ako milovať znamená byť zraniteľný, aj tvoriť znamená stať sa zraniteľným. Zbúrať hradby okolo srdca, pozrieť sa, čo v ňom je a objaviť dary a poklady, ktoré tam Boh vložil. A tie sú jedinečné pre každého z nás. Preto je podľa mňa aj v tvorbe dôležité zahodiť porovnávanie a vybrať sa cestou autentickosti. Oslavovať Boha tým, kým skutočne som a s tým, čo mám. Vtedy sa aj náš život premení na život chvály a stane sa odpoveďou na lásku, ktorej sa nám dostalo.

Splýva teda váš osobný, pracovný a duchovný život v By Heart Project? Je to zvládnuteľné?

V tomto mám jednu výhodu, a to, že modlitbu beriem ako súčasť môjho pracovného času. Pre niekoho to možno vyzerá zvláštne, ale naozaj si prajem, aby moja tvorba niesla aspoň kúsok z toho, aký Boh je. A najlepšie ho spoznám, keď s Ním trávim čas, pretože nemôžem dávať niečo, čo sama nemám. Samozrejme, nežijem mimo tohto sveta a By Heart Project toho v sebe zahŕňa naozaj veľa.

Môžete byť konkrétnejšia?

Nie je to len samotná maľba, ale aj úprava printov, tvorba kaligrafie, tlač a balenie objednávok, odosielanie, komunikácia so zákazníkmi, fotenie produktov, ale aj administratíva či tvorba faktúr.

Stíhate to?

Niekedy je toho naozaj veľa. Ale výhodu vnímam v tom, že niektoré z týchto vecí sú časovo flexibilné. Keď som mala tento projekt popri mojej predošlej práci, cítila som sa niekedy pod tlakom, lebo zrazu ma limitoval čas a môj perfekcionizmus tomu vôbec nepomáhal. Teraz viem, že mám čas urobiť ich poriadne a dobre aj bez toho, aby som sa naháňala.

A keď sa niekedy neviem pohnúť ďalej alebo cítim, že potrebujem pauzu, idem sa radšej na hodinu prejsť a veci urobím, keď sa vrátim. Viem, že toto je luxus, ktorý som si predtým nemohla dovoliť. Keďže sa považujem za zodpovedného človeka, verím, že teraz môžem, pretože viem, že veci dokončím. Takisto si veci plánujem dopredu a som aj fanúšik zoznamov úloh, čo mi tiež veľmi pomáha urobiť si svoju prácu tak, aby bol priestor aj na to ostatné.

Čo by ste odporúčali ľuďom, keď potrebujú nabrať odvahu, aby sa tak ako vy vydali po svojej vlastnej ceste?

Teraz mi napadol citát z Písma, ktorý hovorí: Nie mocou, ani silou, ale mojím Duchom. Asi len toľko, aby sa nebáli ísť do vecí, aj keď sa cítia, že na to možno nemajú, alebo že ich to celé presahuje. Viem, o čom hovorím. Ale je ozaj pravdou, že tých, ktorých Boh povoláva, tých aj uschopňuje. A veľakrát sa oslávi práve tam, kde my končíme alebo sa cítime slabí. A ešte aby sa nebáli milovať a vedeli aj dávať život za ľudí, ktorí sú vedľa nich. Lebo to je láska, o tej to celé je. Aby sme išli a milovali tak, ako sme aj my milovaní.

Ďalšie články od Miroslava Melicherčíková
Ďalšie články