Reč, kde mama nie je mama, ale vzťah otca a syna

Trúfam si povedať, že každý, kto bol na Kaukaze, zažil niečo neopakovateľné. Predstavte si, že to môže byť ešte krajšie. Treba sa ale naučiť kaukazské jazyky.

Manželka je Gruzínka, vďaka nej som objavil neznámu exotiku a krásny svet. Pokúsim sa predstaviť vám ho očami nášho dieťaťa, gruzínsko-slovenské dieťa má totiž jeden vážny problém. Kým sa nedozviete o gruzínčine, ani by ste netušili, že môže vzniknúť. Ale keď sa raz o ňom dozviete a keď objavíte čaro tohto jazyka, otvorí sa pred vami nový svet. Aj dovtedy krásny Kaukaz bude ešte krajší.

Vráťme sa ale k nášmu dieťaťu. Kým sa deti naučia rozprávať, často najprv nevedia, kto alebo čo je to mama. Je to žena, ktorá ich porodila a s láskou sa o ne celý deň stará, to iste, ale ako je možné, že je to ten pán, ktorý sa celý deň niekde pofalkuje a podvečer chodí unavený domov? Ten, ktorému sa u nás hovorí otec. Alebo sú nebodaj mamou oni obidvaja?

Kdeže gender, to nech vás ani nenapadne, zabudnite na progresívne hádanky a odpovede, tu sme v inom svete. Staršom a kultúrne bohatšom. Ak sa vrátime k detskému pohľadu, tak dieťa s gruzínskou mamou a slovenským otcom sa skrátka musí naučiť rozprávať, rozmýšľať a vnímať svet prostredníctvom dvoch úplne odlišných kódov – jazykov. A tie rozdiely sú priepastné.

Zažil som ten detský pocit, mojím prvým skutočným kontaktom s Kaukazom bola práve gruzínčina. Keď som sa pred rokmi, ešte ako študent na vysokej škole,  začal tento jazyk učiť, pôsobil na mňa ako záhadný kód, chránený hneď niekoľkými ochrannými vrstvami. Pričom pre preniknutie k jadru tohto kódu, a teda aj pre lepšie pochopenie ľudí, ktorí ho používajú, bolo nutné prekonať rôzne prekážky.

Prvou ochrannou vrstvou, bolo písmo – oblé, exoticky-estetické a cudzie, posmešky ho niekedy prirovnávajú k špagetám vysypaným z hrnca. Avšak napodiv, to písmo je pomerne ľahko naučiteľné. Moja radosť z tohto čiastkového úspechu netrvala dlho.  Začala druhá fáza, trvala celé roky, keď som sa musel naučiť vyslovovať slová ako gvprckvni, alebo pochopiť, že sloveso pijem môže v prítomnom čase znieť vsvav a v minulom davlie, pričom koreňom slova je to nenápadné „v“ v strede slova.

Postupne som si uvedomil, že iné nie sú len gramatické javy, ale aj spôsob akým človek pri používaní tohto jazyka rozmýšľa. Špecifikom napríklad je, že mama sa po gruzínsky (na rozdiel od väčšiny jazykov) nepovie mama, ale deda. Naopak mama, znamená otec.

Ale je toho viac. Slovo mama neoznačuje len jedného otca, ale – pripravte sa na krásny objav – vzťah medzi otcom a dieťaťom. Týmto slovom preto nebudú oslovovať len deti svojho otca, ale aj on ich. Nie je to názov osoby, ale vzťahu. Mama tak síce po gruzínsky nebude nikdy znamenať mamu v našom ponímaní, ale zato to môže byť zároveň otec, dcéra aj syn. Naopak, dieťa a matka sa budú vzájomne oslovovať deda, alebo v milšej forme dediko.

O to horšie to majú deti narodené do zmiešaných manželstiev, kde je z Gruzínska len jeden rodič. Môj malý syn na dlhú dobu rezignoval na snahu pochopiť, ako má oslovovať jednotlivých rodičov a radšej sa naučil hovoriť „auto“.

Ani moje úspechy však neboli o moc lepšie. Vďaka snahe komunikovať s miestnymi Gruzíncami v meste Gori (turistom od nás známe ako rodisko Stalina), kde som žil, silou-mocou po gruzínsky, radšej než po rusky, som si u mnohých vyslúžil povesť miestneho blázna. Mojou záľubou sa totiž v zime stalo pečenie. Nie preto, že by ma bavilo, ale preto, že paralelne so zánikom Sovietskeho zväzu v Gruzínsku zanikol aj systém ústredného kúrenia a pri pečení bolo teplo.

V jeden januárový deň som sa vyzbrojený hrsťou kopejok a stále slabou znalosťou jazyka vybral kúpiť alobal. Naivne som predpokladal, že stačí zobrať medzinárodne znejúce slovo alobal a pridať k nemu gruzínsku koncovku i (po gruzínsky sa predsa aj Beatles povie Beatlesi), čím vzniklo slovo alobali. Následne som navštívil asi desať miestnych obchodov s domácimi potrebami a vyzbrojený úsmevom a stále viac sebavedomou gruzínčinou som sa predavačov pýtal Gamardžoba, ablobali gaakvth? Teda Dobrý deň máte alobal? Na moje počudovanie, nikde žiaden nemali, pričom počudovanie predavačov obchodu nad mojou otázkou bolo zakaždým väčšie než to moje. Neskôr som zistil, že alobal sa po gruzínsky povie folga, a alubali znamená višňa. Zase som bol o niečo múdrejší, predavačom domácich potrieb, ktorí nemali višne, som sa už radšej vyhýbal.

O podobné záhady nie je na Kaukaze núdza. Len v Dagestane, nazývanom kedysi arabskými cestovateľmi ako krajinou s horami jazykov, je viac než 30 oficiálne priznaných rečí! Pritom má takmer rovnakú rozlohu ako Slovensko. Horami jazykov sa pritom môžeme kochať po celom Kaukaze. Každá z miestnych rečí je navyše jedinečná a pre našinca v niečom zvláštna. Zatiaľ čo abcházština má 64 hlások a teda aj písmen v abecede, taká cézština má rovno 64 pádov! Naopak osetínčina je nám prekvapivo blízka, dvere sa napríklad povedia „duar“. Osetínci sú totiž posledným pozostatkom starých Skýtov, ktorí dlhé stáročia žili v susedstve Slovanov, a ich jazyk sa vyvinul priamo zo skýčtiny.  

Tieto jazyky však nie sú len exotickou zaujímavosťou. Každý z nich sa spája s väčším, alebo menším národom, ktorý má vlastnú kultúru, históriu, ale aj kolektívne ciele, traumy a obavy. Pohľad na Kaukaz len ako na hory jazykov je povrchný. Za všetkými rečami sú hory naratívov a silných identít, často si vzájomne odporujúcich a ohrozujúcich sa.

A práve porozumenie týmto identitám a naratívom je tým skutočným kľúčom k pochopeniu jednotlivých etník obývajúcich tento krásny, avšak pomerne nestabilný región. 

Aby ste o týchto exotických jazykoch len nečítali, vybral som pár ukážok, ako sa u nás hovorí, lepšie raz počuť, ako stokrát vidieť.

A keďže sú sviatky, idem sa už venovať mame.