Hovorí sa, že Francúzsko je jedným z posledných európskych štátov, v ktorých ešte existuje politika. Emmanuelovi Macronovi sa podarilo byť zároveň na obálkach veľkých publikácií v úlohe designovaného záchrancu liberalizmu pred náporom populizmu, a zároveň byť prirovnávaný k Donaldovi Trumpovi – čo dávalo zmysel v tom ohľade, že na začiatku bol politický outsider a vyhral voľby napriek existujúcemu straníckemu establishmentu.
Macrona potom stálo za to sledovať. Novými myšlienkami a koncepciami pre Francúzsko aj Európu doslova hýril či ich skôr nadhadzoval. Neváhal občas ísť proti existujúcej ortodoxii alebo sa prinajmenšom neuzatváral iným myšlienkam. Prinajmenšom chápal to, že politika musí byť viac než len procedurálna, že potrebuje veľké, inšpirujúce príbehy. Preto, ako povedal, nemá rád postmodernu s jej snahou všetky veľké príbehy dekonštruovať a strhnúť na zem.
Zároveň sa ukázal, keď už nie ako veľmi kompetentný vládca, tak aspoň ako veľmi kompetentný prezliekač kabátov. Jeho modernizačný program po vzbure Žltých viest zastúpila relatívne konzervatívna politika, najmä pokiaľ ide o imigráciu, integráciu prisťahovalcov a ochranu hraníc. V lete, keď Amerikou zmietali demonštrácie Black Lives Matter a Antify, vyhlásil, že vo Francúzsku sa sochy strhávať nebudú. Minulý týždeň jeho minister školstva oznámil posilnenie výučby latinčiny a gréčtiny.