Krvavé jatky pri stenách tisícročných chrámov. Spoznajte, čo je to Giorgoba

_DSC3529 Hromadné obetovanie baranov počas sviatku Giorgoba pri chráme Goridžvari (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze

Pôda už nedokáže absorbovať viac krvi a na hline sa začínajú tvoriť červené kaluže. Vedľa vidím hŕbu nahádzaných baraních hláv. Sú odrezané a prázdnymi očami hľadia z 250 metrov vysokého posvätného vrchu na rieku a mesto pod nimi. K miestu medzitým prichádzajú stále ďalší pútnici s baranmi a hŕba sa neustále rozrastá.

S týmto na pohľad pohanským rituálom kontrastuje pravoslávny chrám z 12. storočia, nachádzajúci sa len o niekoľko desiatok metrov ďalej. Hromadná obeta je však len jedným aspektom Giorgobi, ako v Gruzínsku volajú deň svätého Juraja, pričom vôbec nie tým najpodstatnejším.

Muži odnášajú z trhu barana, ktorý bude na druhý deň obetovaný pri príležitosti sviatku Giorgoba (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Zuraba, nášho taxikára, sme nechali aj s autom v zápche pod chrámom a k posvätnej hore sme sa so skupinou pútnikov vybrali s fotografkou sami. Po ceste k chrámu Goridžvari (gorijský kríž), ktorá je dominantou Stalinovho rodiska a môjho prechodného domova – mesta Gori –, som nekráčal po prvý raz, no mal som taký pocit.

Inokedy ľudoprázdna cesta sa hmýrila mužmi a ženami každého veku s poloomráčenými kohútmi v rukách, malými deťmi a neustále sa vzpierajúcimi baranmi. Niektorí pútnici radšej vyčkali v autách v zápche pod chrámom a na vrch sa vyviezli, iní zasa na znak viery a pokory cestu absolvovali sami s bosými nohami a baranmi prehodenými cez plecia.

Asi po pol hodine cesty k cieľu sme dobehli mladú rodinu. Nespomaľovali ju ani tak malé deti, ktoré náročný výstup znášali s tichou rezignáciou, ale hneď dva malé vzdorovité barančeky. Po krátkom rozhovore sme zistili, že obetovaný bude len jeden z nich. Druhého pustia na slobodu. „Taká je tradícia,“ odpovedal s úsmevom na otázku „prečo“ otec rodiny.

Tradície, hoci už v slabnúcej miere, sprevádzajú Gruzíncov ročným cyklom dodnes, pričom niektoré z nich už dvetisíc a viac rokov. Giorgoba je jednou z najdôležitejších. Svätý Juraj je považovaný za patróna Gruzínska, pričom mieru úcty, ktorej sa mu v tejto juhokaukazskej krajine dostáva, ilustruje aj fakt, že sú mu zasvätené hneď dva dni – 6. máj a 23. november.

V krajine je tomuto svätcovi zasvätených tiež najmenej 365 chrámov – pre každý deň v roku jeden. V anglofónnom svete preto panuje nepresná predstava, že od mena Juraj (angl. George) je odvodený aj názov Gruzínska (angl. Georgia). Gruzínci samotní však svoj štát volajú „Sakartvelo“, teda zem Kartvelov ako sami seba nazývajú. Georgia je v skutočnosti skomoleninou perzského názvu Gruzínska – Gordžestán (zem vlkov).

Pútnici sa zhromažďujú bezprostredne pod chrámom Goridžvari počas sviatku Giorgoba (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Za krátko sme dorazili na malé námestie pri cintoríne tesne pod chrámom. Inokedy pusté miesto „ozdobené“ len malou búdkou so suvenírmi pre turistov sa hmýrilo ľuďmi – pútnikmi, ako aj miestnymi Rómami a invalidmi žobrajúcimi o almužnu alebo aspoň o kúsok baraniny. Prúd pútnikov nás prirodzene strhol doľava na posledný úsek cesty smerom k chrámu, ktorý lemovali prosebníci z oboch strán.

Goridžvari je dominantou Gori, ktorá na mesto už osem storočí hľadí z neďalekej vysokej hory. Chrám, založený údajne v 12. storočí legendárnou kráľovnou Tamarou (1160 – 1213) je na gruzínske pomery pomerne nový. Len niekoľko kilometrov od neho stojí chrám Ateni Sioni, ktorý je datovaný do 7. storočia nášho letopočtu, pričom podobne starých chrámov nájdeme v Gruzínsku pomerne veľké množstvo.

Bosý pútnik s baranom len niekoľko metrov pod chrámom Goridžvari (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Vážnosť a úctu miestneho obyvateľstva Goridžvari nedáva jeho vek, ale legenda o tom, že ho postavili na mieste, kde je pochovaná hlava svätého Juraja. Tomuto svätcovi je chrám, ktorý v minulosti niekoľkokrát zničili Turci a zemetrasenia, aj zasvätený.

V bezprostrednej blízkosti chrámu panuje ruch. Pútnici po príchode na miesto trikrát obchádzajú chrám proti smeru hodinových ručičiek, sami alebo s priviazanými baranmi. Po ceste sa opakovane zastavujú, prežehnávajú a bozkávajú jeho steny.

Žena stúpa po schodoch k chrámu Goridžvari (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Chrám, z ktorého je za dobrého počasia výhľad na celý severný Kaukaz, pričom vidieť aj horu Kazbegi a údajne tiež Elbrus, je mimo bohoslužieb zavretý. Väčšinou sa v ňom schádzajú len obyvatelia z malej dediny Didi Goridžvari, ktorá sa rozprestiera bezprostredne pod jeho vrcholom. Giorgoba je preto jednou z mála príležitostí, keď môže bežný návštevník nazrieť do jeho útrob. Tie sú síce malé a tmavé, no naplnené svetlom a vôňou stoviek sviec z včelieho vosku.

Keď som plánoval reportáž o Giorgobe, nebol som si istý, či pri chráme barany dodnes obetujúvajú. Viacerí známi z hlavného mesta Tbilisi mi tvrdili, že rezanie baranov pri chrámoch je vecou dávnej minulosti a dnes sa už nepraktikuje. Gruzínci podľa ich slov dodnes na veľké cirkevné alebo rodinné sviatky prinášajú barany a kohúty, trikrát s nimi obchádzajú chrám a následne uskutočňujú obetu dvoma spôsobmi: buď ich púšťajú na slobodu, alebo ich zarežú u seba doma.

Miestna rodina obchádza s obetnými zvieratami chrám v dedine Arbo (Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Len necelé dva týždne pred Giorgobou sme boli s fotografkou svedkami takejto obety počas terénnej práce v dedine Arbo na gruzínsko-osetskej administratívnej pohraničnej línii. Miestna rodina vtedy tiež priniesla barana a kohúta, pričom po rituáli obchádzania kostola barana zobrali domov, kde poslúžil ako hlavný chod na oslave. Naopak, kohúta vypustili v areáli chrámu na slobodu. Dostal tak šancu dožiť na slobode alebo ho môže nájsť iná rodina, ktorá ho potrebuje viac.

Pohľad na chrám Goridžvari z mesta Gori. Foto: Tamta Gokadze.

Počas Giorgobi sa spočiatku zdalo, že rovnaký scenár sa bude opakovať aj tam, že správy o hromadných obetách sú len legendami a spomienkami na časy dávno minulé. Krátko po odchode z chrámu smerom na hlavnú cestu nás opäť strhol dav pútnikov so zvieratami. Neodbočil však na cestu smerujúci dole z mesta, ale pokračoval rovno k miestu, ktoré sme pôvodne nezbadali. Len niekoľko metrov od cesty sa nad strmým úbočím týčili tri železné kríže. Na oboch koncoch každého z nich boli háky na na nich viseli barany. Našli sme miesto obety.

Muž sťahuje z kože práve obetovaného barana. Na vrchole kríža sú napichnuté zdravé pečene (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Fotografka sa okamžite pustila do práce, na čo k nej pribehol od krvi zašpinený mladý muž s nožom a začal kričať, aby s fotením okamžite prestala. Predstavil sa pritom ako šéf miestnych mäsiarov. Po krátkej výmene názorov o tom, čo sa môže na verejnom priestranstve fotiť a čo nie, sa k sporu pridal náhodný okoloidúci. „Ty čo sa s ním hádaš? Vidíš, čo robí s tým nožom tomu baranovi? Vieš si predstaviť, čo by mohol urobiť s tebou?“ opýtal sa. „Nechcite si predstaviť, čo ja môžem urobiť s vami,“ vypočul si od fotografky a zarazený zmĺkol.

Muž obetujúci baranov (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Pokračujúcu výmenu názorov prerušil príchod v čiernom odetého, vysokého, na pohľad silného, šľachovitého muža so šedými očami. „Poď ku mne. Ja ti všetko ukážem. Foť, čo len chceš,“ povedal a odviedol nás k poslednej mäsiarskej konštrukcii.

Obeta baranov na Goridžvari (Gori, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Z rozhovoru s mužom vyplynulo, že obetovaniu sa tradične venujú výhradne muži z neďalekého Didi Goridžvari, ktorých rodiny pri príležitosti sviatku ponúkajú dvakrát ročne aj ubytovanie na prenájom pre pútnikov z celej krajiny. Zarezanie jedného barana, jeho stiahnutie z kože a vytiahnutie vnútorností stojí približne 20 lari (približne 5,60 eura). Muži majú očividne skúsenosti a celý proces spracovania jedného zvieraťa zvládajú až s mechanickou zručnosťou do piatich minút.

Medzitým sa k nám pridal aj náš taxikár Zurab, ktorý nás po jemu dobre známom okolí vozieva už niekoľko mesiacov. Ihneď som mu porozprával o neochote mladého dedinčana nechať sa fotiť pri práci. „Je to nelegálne? Veď tu dole o niekoľko metrov nižšie je policajná hliadka,“ opýtal som sa ho. „Ale kdeže. Po toľkých rokoch ešte nepoznáš povahu Gruzíncov? Dnes si tu pekne zarobí a zajtra sa pôjde predvádzať dole do mesta. Nepotrebuje, aby niekto na internete videl, že tu rezal barany. Ako keby sa bolo treba za poctivú prácu hanbiť. Ale u nás je to už tak,“ vysvetlil s chladom a priamosťou človeka, ktorý už raz v živote o všetko prišiel a na nič sa nehrá.

Po chvíli už začalo byť rezanie obetovaných zvierat mechanické a monotónne. Rozhodol som sa preto ísť hľadať vysvetlenie tejto na prvý pohľad nezmyselne krvavej tradície. Gruzínska pravoslávna cirkev podľa svojho oficiálneho stanoviska síce obety zvierat Bohu povoľuje, no opakovane v minulosti zdôraznila, že dáva prednosť iným formám obety. V snahe nájsť odpovede na tieto otázky sme nasadli k Zurabovi do auta a vydali sa na cestu smerom k administratívnej hraničnej línii s Južným Osetskom za otcom Giorgim.

Zvyšky z obetovaných zvierat v obci Karaleti (Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Cestou sme sa zastavili v malej nám dobre známej dedinke Karaleti, kde miestni obvatelia tiež slávili sviatok. Okamžite po príchode som dostal do ruky pohár domáceho vína. Prípitok na slávu svätého Juraja, poďakovanie a opäť plný pohár v ruke. Ukázalo sa, že hosť musí piť trikrát, aby si uctil svätú trojicu. Po krátkom rozhovore sme sa poďakovali a rozhodli sme sa pokračovať v ceste do našej cieľovej destinácie Arbo.

Obeta v dedine Karaleti (Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Zurab nás vedie po dobre známej ceste. Región pri hraničnej línii pozná ako vlastnú dlaň. Sám je rodák z Cchinvali, ktoré opustil počas prvej gruzínsko-osetskej vojne (1991 – 1992) a usadil sa v niekoľko stoviek metrov vzdialenej obci Ergneti. Hneď po vojne tam pomohol založiť slávny ergnetský trh, na ktorom pôsobil ako zástupca riaditeľa.

Tento trh je známy ako niekdajšie centrum obchodu so zbraňami a narkotikami, ktoré sem prúdili z Ruska cez Osetmi kontrolovaný Rokíjsky tunel, no táto nálepka nie je úplne spravodlivá. Trh sa stal miestom, kde si mohli Osetovia a Gruzínci zo širokého okolia vymieňať tovar a opätovne začať spolu komunikovať. Trh je známy tým, že pomohol zahojiť vojnové jazvy a medzi oboma národmi obnovil vzájomnú dôveru.

Gruzínci a Osetovia sa začali znova navzájom ženiť, chodiť si na narodeniny a pohreby. Trh nakoniec svojím nariadením krátko po nástupe k moci zatvoril vtedy populárny mladý prezident Michail Saakašvili. Kontakty sa následne prerušili, vzťahy ochladli a medzi oboma národmi začala opäť narastať nedôvera.

Počas vojny v roku 2008 osetské milície celé Ergneti vypálili do tla. Popolom ľahol aj Zurabov dom. Náš taxikár však v sebe neživí nenávisť. „Kde nie je vzájomný kontakt, tam je nedôvera, strach a neskôr aj nenávisť. Na vypálenie celej dediny v skutočnosti nepotrebujete celý národ, stačí vám malá hŕstka fanatikov a grázlov. Aj v Osetsku a aj v Rusku sú obyčajní ľudia normálni. No politikom vyhovuje, že nás izolujú a živia v nás strach zo seba navzájom,“ povedal mi raz.

Otec Giorgi, bývalý prvoligový futbalista, sedel v kruhu miestnych dedinčanov pri chráme v Arbo tak, ako to máva vo zvyku. „Tradícia obetovania baranov a kohútov sa spomedzi všetkých kresťanov, tak ako ja viem, zachovala už len u nás Gruzíncov. Keď to však vidia cudzinci, rituálu nerozumejú a dávajú mu úplne iný zmysel,“ začal svoje rozprávanie otec. Rezanie baranov na cirkevnej pôde malo podľa jeho slov v minulosti praktický zmysel a zároveň išlo aj o skutočnú obetu, hoci samotný akt väčšinou nevykonávali kňazi.

Otec Giorgi v kruhu miestnych obyvateľov (dedina Arbo, Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Tradícia má korene v stredovekej praxi, keď gruzínski cári darovali niektoré dediny pod správu kláštorov. Predmetný kláštor sa následne stával pre dedinu aj duchovným centrom, v ktorom svätili najväčšie cirkevné sviatky vrátane Mariamobi (dňa Bohorodičky) a práve Giorgobi. Tieto kláštory však bývali od svojich dedín často ďaleko – neraz aj dva dni cesty s vozom.

Dedinčania však túto cestu každoročne absolvovali, aby sa mohli zúčastniť polnočnej omše. Hotové jedlo by sa im cestou pokazilo, a preto vždy brali podľa svojich možností dvoch baranov alebo dvoch kohútov – vždy však dva kusy, ak si to mohli dovoliť.

Jedno zviera obetovali tak, že ho zarezali a po dlhej omši spoločne zjedli, a druhé dali kláštoru ako obetu a dar pre chudobných. Mnísi následne po sviatku takto darované barany a kohúty rozdávali rodinám, ktoré túto pomoc najviac potrebovali.

Prvé zviera sa však nestávalo prostriedkom bujarej oslavy tak, ako je tomu v Gruzínsku dnes. Dedinčania, ktorí prišli neraz po dvoch dňoch cesty k chrámu sa najprv zúčastnili polnočnej omše. Tá trvala 12 hodín od ôsmej hodiny večernej do ôsmej hodiny rannej. Na bujarosť či nebodaj pitku ostávali potom už len málokomu čas a sily. Veriaci si po omši ráno krátko oddýchli, navarili spolu jedlo, nakŕmili sa a už okolo obeda sa vracali domov na svoje hospodárstva.

Dnes je už podľa Giorgiho situácia diametrálne odlišná. Cestu z obce Sveneti k jej kláštoru, ktorá kedysi trvala deň, absolvujú dedinčania na automobiloch za hodinu. Prídu, obídu s baranom trikrát kostol, vybozkávajú jeho steny a o ďalšiu hodinu už pijú a hodujú u seba doma. „Dnes už sú ľudia posadnutí komfortom. Nebudú sa ani len špiniť od krvi, aby vykonali po dlhej ceste sami svojimi rukami obetu. Nech sa špiní niekto iný,“ povedal otec.

Samotné vykonanie troch kruhov okolo chrámu so zvieraťom je podľa neho prázdne a falošné, ak nejde o nič viac. Oveľa dôležitejšie ako to zviera, ktoré človek zje, je podľa neho to, ktoré daruje blížnemu v núdzi. Pre otca Giorgiho má oveľa väčšiu cenu, keď dedinčania (hoci aj bez rituálu) doma navaria, prinesú jedlo k chrámu, podelia sa s ostatnými, posedia spolu a oslávia sviatok ako komunita, než ak vykonajú rituál okolo chrámu a najedia sa sami doma.

„Ak pripravíme rituál o jeho hlbší duchovný zmysel, ostane nám len prázdna mechanická činnosť a tá sama o sebe môže byť veľmi nepekná. Realita oškaredie. Akt viery a milosrdenstva voči blížnemu v núdzi sa zmení na tupé podrezávanie zvierat.“ Návrat duchovného zmyslu rituálom, ktoré sa spájajú s Giorgobou, je pre otca Giorgiho jedným z jeho poslaní. Boj nie je podľa jeho názoru stratený. Aj dnes sa nájde veľa ľudí, ktorí na posvätné miesta stúpajú skromne, bosí, zaťažení zvieratami, ktoré nakoniec budú určené pre niekoho, kto ich potrebuje viac – hoci sami toho nemusia mať mnoho.

Vydali sme sa na poslednú etapu našej cesty, do vývarovne pre chudobných, ktorú v Gori spravuje pravoslávna cirkev. Počas pandémie sa tam nikto nestravuje, no zariadenie, ktoré fungovalo bez prestávky aj počas vojny v roku 2008, keď mesto obsadila ruská armáda, sa nenechalo zastaviť ani vírusom.

Cirkevná vývarovňa pre biednych v Gori (Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.

Hoci si klienti musia obedy chodiť brať domov, zariadenie denne aj tak nakŕmi vyše 250 ľudí v núdzi. Počas Giorgobi je hlavným chodom baranina. Tú tam v tento pre Gruzíncov posvätný deň mnohí miestni obyvatelia nosia ako obetu a dar blížnym ešte teplú priamo z Goridžvari. Počas našej návštevy sme toho boli sami svedkami.

Pri budove zastavilo čierne terénne vozidlo, z ktorého vystúpil muž s veľkým igelitovým vrecom naplneným spracovaným telom nedávno obetovaného barana. Prosí nás, aby sme nefotili jeho tvár a vstupuje do budovy aj s darom, ktorý nakŕmi na jeden deň niekoľko rodín. Muž je dôkazom toho, že ešte stále sú na svete ľudia, podľa ktorých názoru musí byť pomoc blížnemu anonymná, ak má byť úprimná. Sú tiež dôkazom toho, že Giorgoba nie je len o bezhlavom zabíjaní zvierat.

Muž odnáša obetovaného barana ako dar miestnej cirkevnej charite v meste Gori (Gruzínsko). Foto: Tamta Gokadze.


Ďalšie články