Prechádzajú veci, za ktoré by sa mal človek hanbiť

Rozhovor s Ambrózom Martinom Štrbákom, opátom premonštrátskeho kláštora v Jasove.

Ambróz Martin Štrbák je neobyčajný prípad kňaza. Je opátom kláštora, u nás jediným svojho druhu. Trochu sme na takúto podobu cirkevného života zabudli, pán opát nesie zodpovednosť za rehabilitáciu aj tohto rozmeru cirkvi. Nesie zodpovednosť nielen za obnovenie kláštora v Jasove, neďaleko Košíc, ale aj za hospodárenie s lesmi a drevom, napríklad. Čo nebolo tento rok zďaleka tak jednoduché. Ďalším rozmerom je škola, ktorú premonštráti majú v Košiciach. Aj riadenie školy bolo tento rok iné. A v neposlednom rade – možno práve pre všetko už povedané, opát Štrbák je veľmi otvorený, keď príde reč na politiku.

Aký ste mali rok pán opát?

Ťažký, veľmi ťažký.

Prečo?

Z toho dôvodu, že prišla na jednej strane korona a na druhej, že sedím na dvoch stoličkách, to znamená zodpovednosť za duchovný život, hospodárstvo a školu. Zrazu po 30 rokoch sú tu prázdne chrámy, v ktorých sa pred tým dalo modliť a hľadáte sa, kde, čo a ako budete. Po učiteľskej stránke, z pohľadu gymnázia, odrazu musíte hľadať nové a tie správne formy. My sme v prvej vlne hneď neprešli na dištančnú formu, vzdorovali sme. V druhej vlne to už bolo inak, dištančná forma musela nastúpiť, bola to výzva aj motivácia pre staršiu generáciu učiteľov, aby sme sa učili pracovať s programom MTeams a všetkými ostatnými vecami.

Už ste to spomenuli, opátstvo to je aj hospodárenie s majetkom.

Áno, sú to naše príjmy. Takže tu je hlavným slovom lockdown. Ťažko sme brali, že v našej spoločnosti veci nie sú jasné, menia sa, niekedy nie zo dňa na deň, ale dva, trikrát za deň a toto zneisťovanie tiež zaťažuje. Človek sa postupne naučí, že musí vedieť čakať.

Biskup Hroboň v rozhovore pre Štandard povedal, že v evanjelickej cirkvi im spôsobilo obrovský problém zvýšenie minimálnej mzdy. Väčšinu ľudí to ani nenapadne, aká je vaša skúsenosť?

Je to nesmierny problém, aj keď si treba uvedomiť, že v rámci Konferencie biskupov Slovenska to funguje trošku inak. Katolíci to nemajú za rok 2020 urobené tak, ako bratia evanjelici. Katolícka cirkev je veľká a pracovalo sa na mnohých frontoch. Vo financovaní a platoch kňazov sa uchoval status quo, ešte to vôbec nie je doriešené.

Vy nesiete zodpovednosť za školu, kláštor, historický chrám. Čo pre vás znamenal tento rok ekonomicky? Do „zvončeka“ sa síce veľa nevyberá, ale predsa, tieto aj turistické príjmy vypadli úplne…

Aby ste si vedeli predstaviť, tak po cirkevnej stránke sme platení ako kňazi biskupskými úradmi. Čiže na platy kňazov to nemá vplyv. Pre chrámy je to však už problém, to znamená, že sme žili z rezervy. Plus musím povedať, že dobrí ľudia, vďaka streamovaniu a všetkým tým, ktorí prichádzajú, začali dávať nie jedno euro, ale desať eur. Toto sme ako tak prežili.

Čo sa týka školy, tak tam sme platení ministerstvom vnútra na základe normatívu, čiže tam extrémny problém nepociťujeme. Je tam istý malý prepad, ale pevne verím, že v rámci dohadovacieho konania nám to ministerstvo dorovná, pretože prezentujeme, že sme transparentní, všetko vieme dokladovať.

Žiaľ, hospodárstvo opátstva je už niečo iné. Napríklad predaj dreva sa v mesiaci apríl úplne zastavil, pretože odberatelia z Rakúska oznámili, že drevo nevezmú, odberateľ z Ružomberka oznámil, že nevezme a odberatelia z Maďarska sa sem nevedeli dostať. Zrazu sme boli tri týždne bez príjmu a to už dokáže zamávať všetkými. Opátstvo ako také žije z nájmu, čiže keď pán premiér na tlačovke oznámil, že nájomcovia nemusia platiť majiteľom prenájmy, tak poviem úprimne, že mi ľadová ruka stisla srdce. Uvedomil som si, že máme obrovský problém, možno ani premiér si neuvedomil, aké to bude mať dôsledky, že to možno položí cirkevné organizácie na dno.

Štát sa snaží hľadať cesty ako pomáhať dotáciami všetkým zasiahnutým. Nezabudlo sa na vás, máte riadny nárok aj vy?

Rieši sa to, ale úprimne treba povedať, že jedna vec je obraz v médiách a druhá vec je realita. Aby som neukazoval na nás kňazov, tak poviem príklad. Na Slovensku sestričky Kongregácie Jesu sú jedinou kongregáciou, ktorá pečie hostie. Len mzdový náklad na jeden mesiac je 10-tisíc eur. V rámci ministerstva práce a sociálnych vecí dostali v prvej vlne na mesiac podporu vo výške 1 200 eur. Čiže to je len na platy 10-15 percent, viac nie. To znamená, že musíte nájsť iné zdroje. Čo sa týka nájmov, tak ministerstvo hospodárstva urobilo takú – nemám na to iný výraz, – „habaďúru“, že chcelo rozdať mesačne pol miliardy eur, ktoré nakoniec skončili ako podpora pre umelcov, pretože dotazník sme kvôli jeho náročnosti nedokázali vyplniť.

Takže problém nebol v tom, že by to recipienti nechceli čerpať, len to bolo zložité?

Je to také komplikované a vymýšľajú sa také veci, že to spôsobuje nízke čerpanie prostriedkov. Myslím si, že preto sme na chvoste pomoci. Veď sa tu hovorilo o miliarde za mesiac a koľko sa vyčerpalo? Jedna vec je mediálna propagácia a druhá vec je realita, tá je úplne iná.

Vy žijete na východe krajiny, Jasov patrí k chudobnejším častiam východu s vysokým počtom Rómov. Ako to tam z vášho pohľadu zvládajú ľudia?

Jasov sú dve tretiny rómskej majority, ktorá žije z podpory. No a ostatní? Každý si musí pomáhať ako vie, čiže je to nesmierne ťažké pre všetkých.

Školstvo je ďalšia veľká téma končiaceho sa roka. Online režim je tak trochu predstieranie vzdelávania, chýba disciplína. Pomenujte v čom vidíte problémy.

Problém vidím v tom, že vzdelanie nie je na jednom z top miest. Pre túto spoločnosť vzdelanie neznamená jednu z najdôležitejších priorít. Budem kritický a poviem to tak, ako to cítim. Ak študenti vidia, že premiér je plagiátor, predseda parlamentu je plagiátor a minister školstva je plagiátor, tak mi povedzte, prečo by sa mali učiť, keď títo ľudia dosiahli takéto méty a mohli pritom opisovať cudzie práce.

Naozaj to takto stojí?

Pozrite, je obrovský problém motivovať túto generáciu. Druhá vec, ktorá je pre túto generáciu ťažká je v tom, že tí, ktorí sú zodpovední a vedení k tomu, aby sa učili, to majú oveľa ťažšie ako tí, ktorí sú lajdáci. Pretože tí si pýtajú veci, nejdú na plný výkon a sú z nich ešte väčší lajdáci, ale decká, ktoré sú naozaj dobré, tie trpia. Majú vnútorné pnutie, respektíve majú problém urobiť si časový plán, aby stihli všetky tie veci. Takže táto doba je pre túto generáciu veľmi ťažká. Mne je nesmierne ľúto, že naša spoločnosť sa stavia k vzdelaniu ako k niečomu, čo je síce potrebné, ale nie na prvých miestach. Mám pocit akoby sme tým potichu hovorili, že my tu nepotrebujeme mať vzdelaný národ, pretože človek, ktorý rozmýšľa a je vzdelaný, má viac otázok. Avšak masa, ktorá je nevzdelaná, tak tú si populista otočí raz-dva.

A vy za to viníte politikov?

Áno, samozrejme. Stráca sa nám tu akákoľvek politická kultúra. Stráca sa morálnosť a napokon to, čo bolo v 60., 70. a 80. rokoch v demokraciách na Západe, z ktorých si berieme vzor, kde bolo normálne, že ľudia odstupovali pre menšie veci, tak tu nevidíme, že by sa za to vôbec politici hanbili. Strašné v našej spoločnosti je, že tu prechádzajú veci, za ktoré by sa mal človek hanbiť. Populistická politika sa pritom tvári, že je to normálne. A čo je na tom nebezpečné? Sú to príklady pre mladú generáciu. Niekedy sa obávam, že občas celkom vedome ničíme ďalšiu generáciu. To je to strašné, čo ma rozhorčuje.

Tento rok sa nám zmenila vláda, boli parlamentné voľby. Došlo v mnohých ohľadoch k výraznej zmene, ako to hodnotíte?

Poviem to obrazne. Keď v USA volili medzi pánom Trumpom a pani Clintonovou, tak volili medzi dvomi zlami. Osobne som si myslel, že u nás si nebudem musieť vyberať medzi dvomi zlami, ale – žiaľbohu – stalo sa.

Naozaj by ste použili slovo zlo? Vo vládnych stranách je aj veľa kresťanov…

Toto je na tom strašné. Ja by som povedal, že tam vládne mnoho pseudokresťanov, nie kresťanov. Som možno veľmi kritický, ale predsa hodnoty ako čestnosť, morálnosť, to nie sú iba potraty a iba problém interrupcií. Zatiaľ som nepočul, že by sa nejaký kresťan z vládnej koalície postavil a povedal: „Prepáčte, ale toto nie!“

Čo od nich očakávate?

Ja od nich neočakávam nič. Pardon, ale neočakávam od nich nič. Po čom by som túžil je, aby boli morálni a čestní a aby vedeli hovoriť veci pravdivo a vedeli sa ozvať tam, kde sa ozvať treba a to nie iba pri interrupciách a ochrane života, ale všade tam, kde sa vyslovene ozvať treba.

Nespochybňujete teda boj proti interrupciám…

Bože chráň, to nie, samozrejme, som za, ale plagiát je zlodejina a ak niekto niečo ukradol a nepoviem, že tu máme premiéra, ktorý je zlodej, tak o čom sa tu budeme rozprávať? Svätý Augustín hovorí: „Kto kradne, nie je kresťan.“ To, čo hovorím, je veľmi tvrdé, ale potom nemôžem nášho premiéra označovať za kresťana. Nemôžem, pardon. Ak chce niekto zmenu, tak má ísť vzorom.

Nebudem hovoriť za premiéra, ale argumentuje protiotázkou, či chcú ľudia naspäť Smer…

V poriadku, ale ak tí iní nedokážu vygenerovať morálnu osobnosť, tak potom sme vymenili jedno za druhé. Toto je problém, že kresťania nevedia spomedzi seba vygenerovať morálnu a čestnú osobnosť. My generujeme populistov, ale negenerujeme čestných a morálnych ľudí.

Predpokladám, že vám vadí nárast vulgarity.

Je to obrovský problém. Povedal by som, že to nie sú vulgarizmy, ale hulvátstvo. To sú veci, ktoré sú neprípustné a ja sa na to pozerám v zmysle, že generácia našich tínedžerov to vidí a formuje ich to. Nie sú to zrelé osobnosti, ktoré si povedia, takto nie. Ak žijú v kompletnej rodine, tak dúfam, že im mama a otec povedia, že toto nie je správne. Stále opakujeme, že príklady sa priťahujú. Nebudem tu teraz teoretizovať, ale ak o takéto príklady prichádzame, tak je to zlé.

Tento rok bol ťažký, čudný, sprevádzal ho strach a očakávanie, že sa to zlepší, ale stále sa zatváralo, vládla neistota. Ako to preverilo katolícku cirkev? V akom stave nás tento rok našiel a čo to o nás povedalo?

Bolo to prekvapujúce. Na druhej strane, keď som bol na Konferencii biskupov Slovenska deň pred tým ako pán premiér Pellegrini zavolal excelenciám a prosil ich, aby zavreli kostoly. Viem, že to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Vážim si za to generáciu ľudí, ktorí prežili socializmus a potom prechod ku slobode, že mali vyslovene odvahu ísť do toho. Nie je jednoduché rozhodnutie spolupracovať so štátom. Čo sa mi páčilo bola komunikácia medzi premiérom Pellegrinim a KBS. Za to klobúk dole. Druhá vec je, že si vážim pána arcibiskupa Zvolenského a vôbec všetkých biskupov, že sa snažia komunikovať tieto veci v pokoji a s vysvetlením, prosbou a tak ďalej. Tretia vec je, že sa to posunulo pozitívnym spôsobom, tu prichádza to preosiatie zrna od pliev. Stretol som naozaj množstvo ľudí, ktorí úprimne túžia po Kristovi a boli by pre Krista ochotní urobiť všetko. To znamená, aby mohli byť na svätej omši, na svätom prijímaní, aby mohli byť na streame. Nesmierne si vážim aj mladú generáciu, ktorá pomohla tej mojej strednej aj staršej generácii, keď tieto veci sprítomnili a to všetko je nesmierny posun dopredu.

Na druhej strane poviem, že tak isto pozitívne hodnotím, keď premiér Matovič priamo oznámil, že kostoly sa zavrú a nekomunikoval s KBS. Vtedy zase veľmi pozitívnym momentom bolo, keď biskupi povedali: „Počkajte, poďme o tom komunikovať a tieto veci si vyjasniť.“ To je tiež pozitívny krok. Čo však vidím ako negatívum je, že chrámy sme takmer úplne zavreli. Nie som epidemiológ ani nič podobné, avšak mám priateľov na vysokých postoch, ktorí sú epidemiológovia, ktorí komunikovali, že toto nie je potrebné, no prišlo to politické rozhodnutie. Hodnotím ho ako zlé. Tak isto hodnotím za politicky zlé rozhodnutie, že sa zatvorili všetky školy. Na základe názorov mojich priateľov z radov epidemiológov, virológov a ďalších, hodnotím, že nám chýbal regionálny prístup založený na semafore, podľa ktorého by sme zatvorili tam, kde je to nutné a otvorili tam, kde je to lepšie. Tým chcem povedať, že pre cirkev je to jedinečná skúsenosť a je to rozdelenie zrna od pliev. Teraz sa ukáže, kto je kresťan, o čo mu ide a na čom mu záleží.

Jeden z rozdielov medzi nami a západným svetom sa ukázal v tom, že občas žijeme v predstave, že naša náboženská sloboda je vždy vyššia a chránenejšia ako napríklad v Nemecku. Pritom sa pred pár mesiacmi ukázalo, že v kritických chvíľach to tak nemusí byť, keď napríklad Nemci nechali rozhodnutie o zatvorení chrámov na samotnej cirkvi. Rozhodnutie teda robili cirkvi, nie politici. Podobne v USA, keď Najvyšší súd rozhodol, že nesmú byť opatrenia voči bohoslužbám prísnejšie než voči reštauráciám, krčmám, športoviskám a tak ďalej, čo u nás jeden čas platilo. Otázka je, v akom stave je rešpekt k náboženskej slobode a cirkvi u nás?

Nemyslím si, že tu rešpekt k náboženskej slobode a cirkvi je a myslím si, že cirkvi a veriaci ľudia sú a budú stále viac vysmievaní. Treba však vidieť aj to, že ak si niekto napíše, že je kresťanom, ešte to neznamená, že ním skutočne je. Máme veľa veriacich ateistov. Ako vraví emeritný biskup Franz Kamphaus, cirkev prežije len v malých spoločenstvách. Druhá myšlienka je od Pavla VI., ktorý povedal, že tento svet nepotrebuje slová, ale skutky veriacich.

Ste opát rehole premonštrátov. Absolvent vašej školy sa stal americkým prezidentom. Teší vás to? Možno od toho niečo očakávať?

Zhodou okolností sme boli pred rokom v januári v Archmere Academy, teda na gymnáziu, kde študoval Joe Biden. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí ho poznajú. Sú hrdí na to, že tú školu vyštudoval a maturoval na nej. Dnes sú šťastní, že je prezidentom. Ale ja už chcem byť obozretný. Biden sa počas svojej politickej kariéry ako demokrat, treba povedať, ako ľavičiar, dostal k takým veciam, ktoré sú pre mňa nezrozumiteľné. Preto sa priznám, že si beriem odstup.

V januári sme sa rozprávali s našimi americkými priateľmi v Archmere Academy o tom, že prezident Trump neskutočným spôsobom rozdelil spoločnosť. Dúfam, že Biden bude tú spoločnosť spájať. Nemám o tom veľké ilúzie, ale dúfam, pretože keď sa brat so sestrou, alebo manžel s manželkou, či deti s rodičmi nevedia rozprávať kvôli politike, tak si hovorím, že sme sa dostali kdesi úplne mimo. Na jednej strane treba povedať, že každý má dobré a zlé vlastnosti. Trump je pro-life celým svojim bytím. Biden je úplný opak. Trump sa na jednej strane modlí a zvelebuje kresťanstvo a na druhej strane sa môžeme pozrieť na to ako žije. Biden má úžasný život, ale keď počujeme, čo ako demokrat a ľavičiar prezentuje, ako vystupuje za právo na potraty a všetky tie ostatné veci, tak sa priznám, že to vo mne vzbudzuje obrovskú neistotu, preto ten odstup.

Ako reagovali vaši kolegovia z akadémie, keď sa ozvali názory, že by Biden kvôli svojej politike nemal dostať sväté prijímanie?

Nerozprávali sme sa o tom. On školu aj opátstvo v USA zachránil ako senátor štátu Delavare. Sú mu preto nesmierne vďační. Uvedomujem si, že politický líder musí spájať. Nemôže neskutočným spôsobom rozdeľovať spoločnosť, ako je to v prípade politikov typu Trumpa a Matoviča. Musí existovať istý nadhľad, ľudia musia mať pocit istoty, lebo keď prichádza pocit neistoty, prináša so sebou aj strach. Akonáhle príde strach, tak prichádza aj ovládanie a to nie je dobre. To treba jasne povedať.

Prejdime k téme, ktorá sa už spája s rokom 2021 – sčítanie ľudu. Každý predstaviteľ cirkvi povie, že nie je dôležitý počet, ale viera akú ľudia majú, hoci aj čísla sú dôležité, pretože sa od nich odvodzuje financovanie cirkví. Otázka: o čo pôjde v sčítaní ľudu?

Keď sa konalo sčítanie ľudu v čase kráľa Dávida, tak sa to Bohu nepáčilo a bol za to trest. Keď bolo za cisára Augusta, tak vieme, že Rímska ríša potrebovala sčítanie ľudu za jedným jediným účelom, tým boli dane. To znamená, aby vláda vedela, koľko môže vybrať a s čím môže počítať. V dnešnej dobe si myslím, že nie sme ďaleko od Rimanov. Toto sčítanie ľudu vytvára istú formu generalizácie alebo priemeru. Mne sa v poslednej dobe veľmi páči práca Ivana Bošniaka a jeho stránky Dáta bez pátosu. Veľmi si ho vážim za to, ako citlivo pracuje s dátami a priemerom. Aby som to skrátil, obávam sa, že toto sčítanie ľudu slúži vyslovene hmotným statkom.

Ktoré sú ale tiež dôležité, aj pre cirkvi..

To bez debaty, ale mám niekedy pocit, že sa tomu kladie väčší dôraz, ako by sa mal. Ide o peniaze, o nič iné. Pre cirkvi ako také je tu samozrejme zákon, ktorý sa síce pripravoval veľmi dlho, ale je otázne ako to pôjde ďalej. Veľa sa hovorilo, aký má byť nárast, ale stačí jeden rok, jedna korona a všetko je inak. Už sme hovorili, aký problém znamená pre cirkvi zvýšenie minimálnej mzdy, čo všetko sa tým pre financovanie cirkví mení, je to komplikované.

Poviem len toľko, že ak pôjde priemerná mzda na úroveň, ako o nej hovoril minister Krajniak, tak tri štvrtiny rehoľných kňazov, ktorých je na Slovensku cca 500, bude pod úrovňou minimálnej mzdy.

To znamená, že sa budú musieť dostať na úroveň minimálnej mzdy, nie?

Nie, bude sa hľadať cesta, ako to obísť. Slovač je vo vymýšľaní obchádzok národ svetový.

Skončime pozitívne. Pred nami je nový rok, aký si želáte 21. rok pre Slovensko?

Povedzme, že si prajem, aby bol lepší. Lepší v zmysle vzťahov k Bohu, vzťahov k viere, vzťahov k spoločenstvu aj k rodine a spoločnosti, ale aj lepší vo vzťahu k sebe.

Foto: Matúš Zajac