Slnovrat a naši predkovia. Najkratší deň roka bol bohatý na zvyky

PO 4 Ilustračná fotka. Foto: Martin Habánek

Najkratšie dni roka sa spájali s mnohými starobylými tradíciami. Naši predkovia uctievali Slnko a báli sa démonov. Neskôr sa pôvodné zvyky spojili s kresťanskými sviatkami. Priadky a páračky v období slnovratu si ženy neraz spríjemňovali spevom a tancom.

Od najstarších čias sa ľudia museli vyrovnávať s úbytkom denného svetla v zimnom období. Krátke dni, dlhé noci a narastajúci chlad podnecovali predstavy, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do zápasu, v ktorom stoja na jednej strane démonické mocnosti a bytosti. Na druhej strane život, teplo personifikované v Slnku, ktoré sa za zimného slnovratu rodí v podobe malého dieťaťa.

Ľudia tŕpli, ako sa tento súboj skončí. Aby ho urýchlili a Slnko, život a teplo zvíťazili čo najskôr, vykonávali obrady zimného slnovratu. Ich obsahom bola oslava slnečného svitu a tepla, magické úkony, ktorými sa malo privolať znovuzrodenie Slnka. Na odohnanie negatívnych síl sa využívali praktiky pozitívnej mágie, rozličné ochranné prostriedky, predmety, rastliny, magické znamenia a znaky. Svoj význam mali aj pranostiky a veštby týkajúce sa počasia. Slovania využívali najmä určité magické dni, ktorým sa pripisoval špeciálny účinok. Významné postavenie medzi nimi mal práve zimný slnovrat.

Spájanie pôvodných zvykov s kresťanstvom

Od vzniku kresťanstva túto tradíciu postupne prekryli vianočné a novoročné sviatky. V dedinskom prostredí sa však udržali mnohé prvky staršej, predkresťanskej tradície – napríklad trasenie plotov na Štedrý večer, aby sa dievky podľa smeru, odkiaľ zaštekal pes, dozvedeli, skadiaľ príde ženích.

Na Nový rok nemala prísť do domu nikdy prvá žena, prví mali prísť vinšovníci – chlapci z vyšného konca, aby šiel majetok a hospodárstvo hore kopcom, nie dolu. Vinše mali vždy predniesť mladí muži v plnej sile alebo chlapci, ktorí ešte budú rásť. Rozličné predmety zhotovené a použité v magických dňoch – pečivo, plátno a podobne – slúžili aj ako čarovné prostriedky. Množstvo úkonov malo podľa princípu mágie podobnosti privolať rovnaké účinky.

Slnko bolo symbolom dobra, života, tepla, radosti. Jeho prítomnosť paralyzovala pôsobenie zlých síl. Po západe slnka však platilo viacero zákazov, lebo sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál. Nič z domu sa nepožičiavalo, nič sa nevynášalo (dokonca ani smeti), nesmela sa ani voda vyliať, lebo by sa vynieslo bohatstvo a bosorky by mohli s požičanými predmetmi čarovať a uškodiť domácim. Pri slávení zimného slnovratu Slovania prinášali Slnku obete, na obetnom mieste zarezávali hydinu a kozy, ich krv nechávali vytiecť na zem, aby sa prebudila a na jar rodila. Konzumovali sa rituálne jedlá – okrúhle koláče, ktoré tvarom pripomínajú Slnko. Bývali veľké asi ako koleso voza a naplnené hrozienkami, medom, tvarohom a makom.

Starobylé tradície

Sviatky zimného slnovratu boli u našich predkov úzko spojené so spomienkou na zosnulých predkov. Verilo sa, že zosnulí môžu pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť náš život. Slovania verili v upírov, a tak sa počas zimného slnovratu chodilo na hroby, popíjala sa medovina a pár kvapiek sa odlialo aj na hrob. Táto tradícia prešla aj do kresťanskej štedrej večere v podobe zvyku nechávať jednu prázdnu misku alebo tanier pre zosnulých.

Slnovratové koledovanie, chodenie s koledou je dávna tradícia so staroslovanskými koreňmi. Výraz koleda sa odvodzuje od názvu calendae, v antickom Ríme označoval prvý deň nového mesiaca. Chodenie s koledou u našich predkov malo iný význam než v súčasnosti. Koledy boli pôvodne dve prezlečené ženy, jedna vystupovala v roztrhaných šatách ako chudobná koleda, druhá, pekne oblečená, ako bohatá. Chodili po príbytkoch a veštili, či nasledujúci rok rodiny bude úrodný a hojný. Prichádzali do domu zakryté plachtou a gazda si mal jednu z nich vybrať. Tá sa potom odkryla a podľa toho, či si vybral bohatú alebo chudobnú, sa predpovedala hojnosť či bieda v nastávajúcom roku.

Sviatky zimného slnovratu slovanskí predkovia slávili v maskách zvierat, napríklad turoňa (tura), koňa alebo medveďa, kládli sa ohne ako symbol Slnka a očisty. Čím strašidelnejšie masky, tým si bol nositeľ istejší, že démon sa zľakne a nevojde do človeka a vyhne sa jeho príbytku. Verilo sa v mágiu slova, preto si ľudia priali len to najlepšie. Ak človek z úprimného srdca želá pre druhého dobro, tak sa mu to vráti. Priali si, aby sa darilo dobytku a aby boli všetci zdraví.

Vlkolínec, ilustračná fotka. Autor: Martin Habánek

U južných Slovanov sa zachoval zvyk pálenie badnjaka na Badnij dan (Štedrý večer). Badnjak bolo poleno výhradne z dubu, buku alebo jaseňa, ktoré si hospodár na tento cieľ vopred vyhliadol v hore. Obliekli ho do mužských šiat, spievalo a tancovalo sa okolo neho a nakoniec ho dali do pece, kde sa pomaličky prepaľovalo niekoľko dní. Každý, kto prišiel na návštevu, obradne udrel do zhárajúceho polena a tradovalo sa, že čím viac iskier z neho lietalo, tým štedrejší bude pre rodinu nasledujúci rok.

K zimnému slnovratu starých Slovanov patrili isté rituálne jedlá, najmä kaše, napríklad jačmenná, pšeničná, krúpová, prosná. Sladili sa maslom a medom, zapíjali medovinou, neskôr vínom, pivom, deti mliekom. Slnovratové slávnosti vrcholili približne sedem dní po 17. decembri.

Svätý Tomáš s oceľou

Podľa cirkevného kalendára pripadal na 21. decembra sviatok svätého Tomáša Apoštola (známy neveriaci Tomáš z evanjelia). Na veľkej časti slovenského vidieka sa v tento deň zachovával zvyk takzvaného „chodenia s oceľou“, čo značilo, že mládenci navštevovali domy s kúskom kameňa, ktorý symbolizoval pevné zdravie a silu, a vinšovali. Napríklad takto: „Doniesli sme Vám ocele, aby ste mali všetko v cele [vcelku, pozn. red.], aby sa Vám hrnce nebili, kolesá nelámali, reťaze netrhali, sekery nelámali…“ Šlo teda opäť o mágiu slova. Tento zvyk mohol mať aj iné podoby. Niekde sa napríklad volal polazníčenie. Mládenci a pastieri chodili po domoch s prútikmi ozdobenými čečinou a stužkami, ktoré sa volali polazne alebo boženíky, a vinšovali: „Nesieme vám polazníky, Krista Pána radostníky.“ Týmito prútikmi sa zvyčajne na jar vyháňal dobytok na pastvu. Takto vyzerali typické vinše:

Cenceli, cenceli, doniesou som vám oceli,

aby sa vám hrnce, miske netrepali,

kolesá nelámali, reťaze netrhali.

Na lúkach, žeby ste mali veľa sena,

vo viniciach veľa vína,

na poli veľa obilia.

V chyži zdravia, vo dvore sto kureniec, sto húseniec, sto praseniec.

To vám vinšujem a prajem.

Doniesol som vám ocele,

aby ste nevypadli z postele.

Koľko máte za rámom lyžičiek,

toľko nech máte vo dvore teličiek.

Koľko máte na šope kolov,

toľko nech máte v maštali volov.

Koľko máte za rámom tanierov,

toľko majú vaše dievky frajerov.

Koľko majú vo vašom dome ohnísk,

toľko majú vaši parobci porísk.

Koľko žije vašich dcér,

toľko majú mládenci pier.

Koľko máte na stene obrazov,

toľko ráz vo vašom humne klasov.

Koľko máte tuná zrkalov,

toľko mi dajce grajciarov.

Poznáme aj pranostiky späté so sviatkom svätého Tomáša:

Na svätého Tomáše zima sa nám rozpáše.

Tomáš s oceľou znamená, že bude v nastávajúcom roku zrno plné.

Zázrak svetla ôsmich sviec

V decembri, keď sa odohrávajú kresťanské sviatky Vianoc, židovské spoločenstvo na celom svete slávi sviatok Chanuka. Nazýva sa aj sviatok svetiel a patrí medzi najobľúbenejšie židovské sviatky. Trvá osem dní. Jeho symbolom je osemramenný svietnik chanukija. Na osobitnom ramene má ešte sviecu šamaš alebo šames (sluha), ktorou sa zapaľujú ostatné. Sviatok svetiel sa slávi na počesť opätovného posvätenia jeruzalemského chrámu po víťazstve židovských povstalcov nad sýrskym panovníkom. Podľa legendy sýrski vojaci vstúpili do jeruzalemského chrámu a znesvätili olej určený na svietenie. Po vyhnaní Sýrčanov ostala Židom jediná nádobka s posvätným olejom, ktorá mohla vystačiť len na jeden deň. Napriek tomu olej z nej zázrakom vydržal svietiť celých osem dní. Preto sa na Chanuku zapaľuje osemramenný svietnik, ktorý symbolizuje víťazstvo svetla nad tmou.

Základným priestorom slávenia Chanuky je rodina. Pri svetle chanukije sa zhromaždia všetci jej členovia. Sviecu zapaľuje žena za celú rodinu, ale svoju vlastnú sviecu si môžu zapáliť aj deti, aby mali aktívnu účasť na slávnosti. Na chanukový stôl patria typické dobroty. Keďže sa v súvislosti s ňou spomína olej, aj chanukové jedlá sú spojené s olejom – ide o pečené či fritované pochúťky, napríklad šišky plnené lekvárom, džemom alebo krémom, ozdobované rôznofarebnou posýpkou. Veľmi obľúbene sú aj latkesy – zemiakové placky, ktoré sa pripravujú s mrkvou, cesnakom a špenátom. Chanukové svietniky sa vykladajú do okna, aby sa svetlo šírilo ďalej. Malé deti sa hrajú sviatočné hry a dostávajú aj darčeky, keďže Chanuka je aj sviatok zázraku a radosti.

„Praďte, praďte, pradulienky“

Priadky a páračky peria, to bola hlavná činnosť dedinských žien a dievok od neskorej jesene do skorej jari. Vždy podvečer sa schádzali u niektorej gazdinej, každá si priniesla svoj materiál a náradie – teda kúdele konopy a praslicu, niektoré aj kolovrátok, iné len vretená. V izbe si posadali na stoličky a lavice, postavili praslice, hore na ne pripevnili konopnú kúdeľ a priadli.

V mnohých obciach sa takto schádzali dospelé dievčatá v tej istej kúdeľnej chyži na dievčenských priadkach. Mohli tam za nimi prísť aj mládenci, ale nie každý deň – všade mali tieto dni určené po svojom, ale platilo, že to nesmel byť piatok. Ak však mládenci nechodili, dievky sa ich usilovali pričarovať zariekaním alebo drobnými magickými úkonmi, pravdaže so žartovným nádychom. Na priadkach sa mohli zúčastňovať aj obidve skupiny – slobodné dievky aj vydaté ženy. Dievčenské priadky sa nezaobišli bez zábavy, dievčence sa prezliekali napríklad za cigánky, do mužských šiat a podobne, niekedy navštívili inú kúdeľnú izbu. Mohli sa poskladať na pohostenie a pod vedením gazdinej si ho pripravili. Potom sa praslice a kolovraty odložili do kúta, stoličky a lavice sa dali k stenám, spievalo sa a tancovalo (pravda, len do začiatku adventu a po vianočnom období).

Takýto spôsob trávenia jesenných a zimných večerov nebýval v starších časoch pochuti ani cirkvi, ani vrchnosti a približne do polovice 19. storočia sa objavujú aj úradné zákazy priadok. Zvyk však prežil, nepochybne aj preto, že spôsob života a práce na tradičnej slovenskej dedine neponúkal takýchto možností spoločenského stretávania veľa. Na priadkach sa pospomínalo všetko, čo sa v dedine stalo, prebrali všetky poklesky, ale aj smiešne príhody. Bola to napokon aj príležitosť na počúvanie rozprávok, miestnych príbehov o strašidlách, ale aj na spoločný spev, pre slobodných mládencov a dievky na zblíženie a spoznávanie. 

Na páračky (driapačky) peria sa chodilo od novembra až do konca februára alebo do posledného fašiangu. Perie sa driapalo vždy v skupinách, ktoré si pozvala domáca gazdiná. Niekedy sa v jednej domácnosti pri väčšom množstve peria páralo aj týždeň. Uprostred izby bol veľký stôl, ženy si posadali okolo neho na lavice, do lona položili si nádobu na napárané perie. Na stôl sa vysypala kopa peria – z neho si brali a párali ho (to znamená, že od kostrnky odtrhávali mäkké páperie). Na driapačky chodili dievky od 14 rokov, vydaté ženy, ba dokonca aj staršie deti, ktoré mali svoj osobitný kútik so stolíkom, kde driapali. Na driapačkách sa rozprávali strašidelné historky o strigách, umrlcoch, mátohách a čertoch. Príbehy sa prekladali piesňami a prekáračkami. Ako pohostenie gazdiná navarila kukuričnú alebo krupicovú (grisovú) kašu, prípadne sa uvarili celé kukuričné zrná, poliali cukrovou vodou a mletým makom. Varilo sa aj sušené ovocie – jablká, hrušky a slivky.

Mládenci zvyčajne stávali pod oblokmi a spievali. Niekedy vystrájali driapačkám aj nie celkom príjemné kúsky, pustili napríklad do izby plnej peria vrabca. Každý večer dostali ženy od domácej gazdinky drobné pohostenie a na záverečný večer, keď sa už všetko perie v dome podriapalo, bolo pohostenie bohatšie a podávala sa aj pálenka. Prišiel harmonikár, odpratalo sa perie, urobilo miesto v strede izby a tancovalo do hlbokej noci.

Na driapačky chodievali niekedy aj muži, nie však driapať perie, ale zabaviť pracujúce ženy. Niekedy prichádzali po svoje manželky, aby nemuseli ísť samé tmavou nocou. Zvyčajne však chodievali ženy domov v skupinkách a cestu nočnou dedinou si spestrovali opäť strašidelnými príhodami.


Ďalšie články