Štefánik, Hodža, Hlinka či Husák. Slovensku chýba celá plejáda celovečerných filmov (anketa)

Milan Rastislav Štefánik so spolupracovníkmi. Foto: Archív

Položili sme našim pravidelným prispievateľom, kolegom a spolupracovníkom otázku, aký film by si chceli pozrieť a nebol ešte natočený. Píše Jozef Hajko.

História sa na nás neobracia len cez odborné práce, učebnice, múzeá. Umenie je ten najúčinnejší spôsob, ako vzbudiť záujem o vlastnú minulosť. I takú, na ktorú nie sme celkom hrdí alebo ktorú sme zarámovali do schematických formuliek. 

O históriu sa zaujímam od začiatku svojho dospelého veku, prikladám jej veľkú dôležitosť, hlavne pri mladých národoch, ako sú Slováci. Keď sme raz diskutovali o pohľade na históriu z pozície Slovákov a Maďarov, čo ešte pred sto rokmi kráčali dejinami vedno, historik Roman Holec mi povedal, že Maďari sa ňou umárajú, jatria sa v minulosti, Slováci jej nevenujú dôležitosť, pozerajú do budúcnosti.

Lepšie by bolo ísť maďarskou cestou, ktorá na pozadí udalostí 20. storočia síce drží ľudí v bdelosti, ale zároveň ich uväzňuje v traumách, alebo opäť len ľahkovážne mávnuť rukou, ako to dokážu len Slováci, a rýchlo sa prispôsobiť novým okolnostiam?

Súčasťou typického slovenského prístupu je posudzovanie histórie podľa zjednodušených schém, ktoré sa postupne stávajú oficiálnymi. Tak napríklad hľadíme na národné prebudenie v polovici 19. storočia ako na zhluk aktivít nepoškvrnených hrdinov, rozchod s Maďarmi v roku 1918 ako jediné východisko na zachovanie národa, vytvorenie samostatného Slovenska v roku 1939 ako číry produkt Hitlerovho nátlaku, Dubčekovu Pražskú jar v roku 1968 ako na hnutie smerujúce k vytvoreniu demokratickej spoločnosti.

Celé to bolo zložitejšie. Žijeme v mýtoch. A práve tie dokážu búrať medzi ľuďmi ani nie tak diela historikov, ktoré sa, vďakabohu, v posledných desaťročiach objavujú a sú nevyhnutné, ale skôr prístupnejšie žánre, akým je napríklad hraný film.

Aký film mi chýba? Skôr by to mohla byť plejáda celovečerných filmov o osobách, ako boli v 20. storočí Andrej Hlinka, Milan Rastislav Štefánik, Milan Hodža, Jozef Tiso, Gustáv Husák či Alexander Dubček. Mali by byť realistické a zároveň dramaticky príťažlivé. Nech z nich vyjde každý hlavný predstaviteľ tak, ako mu patrí. Na základe historických faktov, jeho postojov i primeraného umeleckého nadhľadu. Ako to bolo trebárs vo filmovom seriáli o našej kráľovnej Márii Terézii.

Kto by sa na to podujal, dostal by sa pred viaceré výzvy. Postupovať by musel na základe historických faktov, s dostatočnou umeleckou silou, so schopnosťou zaujať príbehom. To vôbec nie je jednoduché, hlavne z pohľadu historického výkladu. Tvorca by musel ísť s kožou na trh, rátať s tým, že mu naložia z jednej alebo druhej strany.

Veď si len predstavme, že pri Hlinkovi by, napríklad, musel priblížiť jeho protištátnu cestu na konferenciu do Paríža, pri Štefánikovi jeho presadzovanie diktatúry v našich končinách po vzniku Československa, pri Hodžovi jeho nespútanú záľubu v nežnom pohlaví, pri Tisovi, ktorý si čokoľvek odmietol priznať, politický proces zakončený jeho popravou, pri Husákovi jeho strach, keď sa skrýval po vojenskom porazení Slovenského národného povstania, pri Dubčekovi jeho postup kariérneho komunistu v časoch stalinského teroru v 50. rokoch.

Tvorca takéhoto filmu by zároveň musel diváka presvedčiť, že sú to ľudia, ktorí patria do nášho slovenského sveta. Že boli jednými z nás, so svojimi úspechmi i zlyhaniami.

Nejaké pokusy ísť týmto smerom už registrujeme, ale je toho žalostne málo. Jednou zo schodných ciest, ktorou by sme sa mohli vybrať, je nechať sa inšpirovať tým, čo vzniklo za našimi západnými hranicami – seriálom České století. V tých príbehoch sa objavili i Slováci. O čo by bolo príťažlivejšie, keby niečo podobné dokázali vytvoriť Slováci zo svojho pohľadu. Nebola by to vôbec nuda.

Ako hovorí historik Holec, čo sa stalo Slovákom v 20. storočí, je úspešný príbeh. Stačí ho zaujímavo stvárniť. Divák má rád príbeh, načim mu ho dať. Na dosiahnutie cieľa – poznať svoju minulosť je často efektívnejšia cesta, ako tlačiť čítankové vedomosti do hláv deťom v škole. Možno nám viac treba vzdelávať rodičov. Príťažlivý film by takéto niečo dosiahol neznesiteľne ľahkým spôsobom. 

Ďalšie články od Jozef Hajko
Ďalšie články