Rok 2021 bol premrhaným časom na reformy. Teraz to bude už len ťažšie, až nemožné

Výmena stráží v roku 2021 nepomohla. Igor Matovič (vpravo) prepustil post predsedu vlády Eduardovi Hegerovi. Foto: Martin Baumann/TASR

Vláda sa nepustila v roku 2021 rázne do reforiem, lebo sa nevedela dohodnúť vo vlastných radoch. To by bola tá lepšia možnosť. Horšia je, že na reformy nemá. Vyhovárať sa na pandémiu je zásterka.

Keď po nástupe novej vlády v marci 2020 predložila povolebná koalícia programové vyhlásenie, písalo sa v ňom, že napriek vyčíňaniu nového vírusu ide o dokument, ktorý je „najambicióznejším plánom na zmenu fungovania Slovenska k lepšiemu v jeho histórii“. Ambície opadli pomerne rýchlo a nesúviselo to len s pandemickou vlnou.

Po vnútorných rozporoch v politickej koalícii sa tento rok v apríli stal predsedom vlády Eduard Heger. Nový šéf kabinetu vyhlásil, že programové vyhlásenie netreba meniť, veď sa pokračuje ďalej. Skutočne, nezmenilo sa v ňom takmer nič. Až na úvod. Zmienka o historicky najambicióznejšom pláne vypadla.

Namiesto nej sa objavila veta, že „napriek boju s vírusom sa podarilo presadiť systémové zmeny v oblasti súdnictva, sociálnej oblasti a zlepšovaní podnikateľského prostredia“. Možno išlo len o ústup od siláckych rečí po povolebnej eufórii, no dá sa to poňať aj ako priznanie, že reformné nadšenie opadlo.

Eduard Heger (OĽaNO) sa ako nový predseda vlády zameral na Plán obnovy. Akoby sa spoliehal na to, že týmto programom naviazaným na prílev peňazí z Európskej únie upletie bič na koaličných partnerov i vlastných straníkov, aby konali. A najmä, aby sa dohodli. Na jeseň sľuboval nevídané zmeny, ktoré prinesie balík financií z Bruselu. 

Je koniec roka a zrazu sa ukazuje všetko inak. Prvá várka peňazí v objeme pol miliardy eur je ohrozená, lebo reformy, ku ktorým sa Slovensko samo zaviazalo, stoja. Nie že by sa reformy mali robiť len pre Brusel, Slovensko ich bytostne potrebuje bez ohľadu na medzinárodné záväzky. Nepomohol však ani vysoko vztýčený Damoklov meč z Plánu obnovy. Čerpanie úniových peňazí je ohrozené, ostane viac sa spoliehať na domáce zdroje.

Reforma zdravotníctva iba na papieri

Ak by sme mali za tento rok hovoriť o významnejších reformách, ostáva azda iba pri schválenej prvej vlne zdravotnej reformy zameranej na rozkategorizovanie nemocníc. Zatiaľ je to len dokument, čo schválili v parlamente na sklonku roka traja zo štyroch koaličných partnerov. To naznačuje úskalia, či sa v praxi vôbec ujme.

Zámer roztriediť nemocnice do viacerých kategórií, aby sme mali na Slovensku na jednom konci také, čo sa zamerajú iba na základné úkony, a na druhom konci pár výnimočných špičkových zariadení, je pochopiteľný. Padá však na nepripravenú pôdu a najviac ho kritizujú tí, ktorých sa týka – nemocnice a ich zriaďovatelia.  

Zdravotná reforma, lepšie povedané jej prvá etapa, je ukážkou nezvládnutej komunikácie vlády s verejnosťou, hlavne tou odbornou, no čo je ešte horšie, komunikácie medzi vládnymi stranami. Ako sa mohlo stať, že takýto dôležitý materiál nepodporilo v parlamente hnutie Sme rodina?

To nesignalizuje nič dobré, najmä ak ide iba o prvý krok v reforme zdravotníctva. Aj ten je váhavý, lebo dnes nikto nevie, ako sa vlastne po novom slovenské nemocnice roztriedia, do akej miery sa zredukujú počty lôžok či dokonca počty zariadení.

Keď si spomenieme, čo chcela v podobnom materiáli ohýbajúcom v roku 2019 pojem stratifikácia nemocníc ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská (Smer), išlo predovšetkým o odstránenie predimenzovanosti počtu lôžok. Kalavská to po odpore vo vláde vzdala a odstúpila. Teraz minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský (OĽaNO) našľapuje po špičkách, aby sa nikoho vážnejšie nedotkol, ale na populizmus Borisa Kollára (Sme rodina) to i tak nestačí. On sa zastane každej nemocnice.

V programovom vyhlásení vlády sa slovo reforma ohýba najviac práve pri zdravotníctve, je tam deväť statí s týmto pojmom v nadpise. Nielen nemocnice či ambulancie, reformovať sa má oveľa viac, hlavne financovanie celého zdravotníctva vrátane zdravotného poistenia. To je logické, bez preskupovania zdrojov sa nič zásadné nedá urobiť. K tomu vláda zatiaľ nedospela ani náznakom, preto už len neplnenie prvej domácej úlohy s nemocnicami naznačuje, že počas tohto volebného obdobia sa nič významné v zdravotníctve neudeje.

Nech nás nemýli, že z Plánu obnovy majú pritiecť do systému nové peniaze. Takmer 1,2 miliardy eur určených na zdravotníctvo má ísť na investície, z toho deväť desatín do nemocníc. Ak sa aj podarí aspoň časť peňazí stroviť počas fungovania terajšej vlády, nevedno, kto bude v zrekonštruovaných nemocniciach pracovať. Akoby sme zabudli, že treba peniaze aj na prevádzku, čím poukazujem napríklad na vysoko nedostatkové zdravotné sestry, ktoré tam súčasné odmeny nelákajú.

Dôchodkové zmeny zamrzli, daňové sú v nedohľadne

Ak by sme chceli pomenovať, ktoré reformy sa dostali aspoň na takú úroveň, že konkrétni ministri majú o nich predstavu, zastaviť by sme sa mohli pri dôchodkovej, daňovej, školskej či justičnej. 

Najďalej sa pohol minister práce Milan Krajniak (Sme rodina), hoci jeho reforma vyzerala nádejnejšie koncom roka 2020 ako v závere tohto. Pred rokom sa mu podarilo presadiť ústavnú novelu, ktorá zakotvila rodičovský bonus či odchod dôchodku po určitom počte odpracovaných rokov.

Odvtedy však nenašiel dostatočnú podporu pre svoje konkrétne návrhy, ktoré by reformovali prvý a druhý pilier. Nepodarilo sa to ani v závere roka, hoci minister financií hrozil krátením výdavkov štátneho rozpočtu, keď dôchodková reforma v konkrétnych zákonoch neprejde. 

A tak napriek tomu, že vlaňajšia novela ústavy garantuje občanom „nárok na primerané hmotné zabezpečenie v starobe“, otázne je, či sa tak naozaj deje. Na vec sa síce dá dívať všelijako, najbolestivejšia je však otázka udržateľnosti súčasného systému. Sociálnu poisťovňu treba každý rok dotovať z daní stovkami miliónov eur, aby vládala vyplácať dôchodky. A bude sa to len zhoršovať, lebo demografický vývoj je nepriaznivý.

Veľa sa čakalo od ohlasovanej daňovo-odvodovej reformy. Kuť ju začal už Heger, potom ju prebral Matovič. Posledný termín, keď sa ešte dalo uvažovať o zmene konkrétnych zákonov, aby nabehli v polovici funkčného obdobia vlády, bol záver leta. Minister financií prišiel s reformou až v novembri, pričom predložil len schematické návrhy, navyše neprerokované v koaličnej rade, o odbornej verejnosti ani nehovoriac.

Daňová reforma tak zatiaľ ostala len výkrikom do tmy. Napokon možno lepšie tak, lebo neriešila zásadné problémy, ktorými sú vysoké odvody trápiace hlavne zamestnávateľov, a zanedbávanie vyššieho zdaňovania majetku, čo by zasiahlo bohatších v tomto štáte. Zároveň sa ukazovalo, že štát na nej v dôsledku navrhovaných veľkorysých sociálnych dávok prerobí, čo je v čase nebývalo vysokého zadlženia veľké riziko.

S novou daňovou politikou súvisí ohlasovaná reforma verejnej správy. Čakalo sa, či vláda pustí samosprávam ďalšie kompetencie, zodpovednosť, a teda aj peniaze, keďže to sľubovala. Zatiaľ sa nič nedeje, mlčí podpredseda vlády Štefan Holý (Sme rodina), čo ju mal podľa programového vyhlásenia zastrešovať, minister vnútra Roman Mikulec (OĽaNO), ktorému patrí podľa rezortnej zodpovednosti, i ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Veronika Remišová (Za ľudí), ktorej vládny úrad má toto zameranie v názve.

Ba ukazuje sa, že to ide presne opačným smerom. Po marcovom odchode štátneho tajomníka Vladimíra Ledeckého, ktorý hodlal rozhodovanie o eurofondoch presunúť na samosprávy, ministerstvo regionálneho rozvoja ohlásilo, že sa bude rozdeľovať naďalej z bratislavského centra.

Do župných a obecných volieb, ktoré budú na jeseň 2022 sa už toho veľa zmeniť nedá a po nich, teda rok pred parlamentnými voľbami, sa rozhádaná vládna koalícia už nezmôže na nič.              

Keď zmeny chcú, nevedia alebo nechcú komunikovať

Po vlaňajšej zmene ústavy sa podobne ako pri dôchodkoch očakávalo veľa od reformy súdnictva. Ministerke Kolíkovej (Za ľudí, potom SaS) sa podarilo napriek toporným postojom k sudcom tento rok presadiť vytvorenie Najvyššieho správneho súdu. Teda aspoň ho sčasti personálne obsadiť, na hodnotenie jeho rozbehu si budeme musieť počkať.

Kým pri spomenutej inštitúcii dokázala Kolíková najvyšších sudcov do nových pozícií predsa zlákať, úplne opačná situácia je pri novej súdnej mape, ktorá by mala byť kostrou súdnej reformy. Pre masový odpor sudcov uviazala reforma po dvoch kolách preložených návrhov zákonov na mŕtvom bode. Hrozí, že ju nezachráni ani Hegerov Plán obnovy, kde sa na ňu počíta s vyše 200 miliónmi eur. Ak nebude reforma, nebudú peniaze. A dá sa to povedať aj naopak – bez peňazí nebude reformy.    

Kolíková podobne ako Lengvarský zlyhala v komunikácii s tými, na ktorých reforma dopadne. Toľko sa diskusii vyhýbala a trvala na svojom, až si popudila všetkých – sudcov, advokátov, prokurátorov. Ďalšia dôležitá reforma týkajúca sa prokuratúry je zatiaľ tiež v nedohľadne a diskusia sa zúžila na pomaly legendárny paragraf 363 Trestného poriadku a jeho využívanie či zneužívanie generálnym prokurátorom.

Neschopnosť komunikovať sa rovnako viaže s očakávanou reformou vysokého školstva. Všetci vedia, že s ním treba niečo robiť – keď pre nič iné, tak aspoň preto, aby nám študenti neutekali za lepšími podmienkami a vyššou kvalitou do Česka, kde po štúdiu neraz zakotvia nadobro. Zmeny sú nevyhnutné, lenže ťažko ich robiť od stola, čo bol prvý pokus ministra školstva Branislava Gröhlinga (SaS). Akademikov a študentov si popudil tak, že začali spomínať, že ide o pokus o návrat pred rok 1989.

Keď v závere roka začalo ministerstvo školstva cúvať, bolo už neskoro. Ukazuje sa, že akademická pôda je pomaly proti akejkoľvek zmene status quo. Prísť v takejto atmosfére s nejakým konzistentným a akceptovateľným návrhom bude takmer nemožné. Pripomeniem opäť Damoklov meč – na vysoké školstvo má ísť z Fondu obnovy vyše 200 miliónov eur, samozrejme, ak bude reforma.  

A komunikácia či možno nadbytok alebo nedostatok sebavedomia ešte raz. Podpredseda vlády Holý dostal úlohu zostaviť po 50 rokoch nový stavebný zákon. Pokusov bolo už predtým viac, vychádzali z dielne ministrov výstavby, ktorého teraz dali bokom, ale ani jeden z nich sa nepodaril. Zasekáva sa to aj Holému.

Keď sa ho v apríli Štandard opýtal, prečo o východiskách nového zákona nerokuje s tými, ktorých sa bude týkať, ohradil sa. Vraj nech sa vyjadria až k jeho konkrétnemu návrhu v paragrafovom znení. Nuž, vyjadrili sa. Podpredseda vlády dostal samosprávy na opačný breh a niet šance na zmier, lebo sa rozhodol bez diskusie odobrať im po desaťročiach stavebné konanie a dať ho späť štátu.

Holému nevyšlo presadenie ani jedného z pilierov volebnej kampane hnutia Sme rodina – výstavby štátnych nájomných bytov. Zámer sa dostal aj do programového vyhlásenia vlády, to sa nájomnému venovalo na jeden a pol strane. Dostupnosť bývania označila vláda „za jeden z hlavných pilierov sociálnej politiky štátu“. Napriek zľaveným nárokom, keď sa reformný zámer scvrkol na poslanecký návrh o podpore štátneho nájomného bývania, ho vládna koalícia zatiaľ nepodporila.

Plán obnovy ako nechcené záchranné koleso

Spočítané a podčiarknuté, vláde zatiaľ reformné zámery vôbec nevychádzajú.

Na záver posledný príklad, ktorý sa okolo peňazí točí najviac. Dlhová brzda. V parlamente leží novela zákona o rozpočtovej zodpovednosti viac ako rok. Zatiaľ sa nečrtá žiadna dohoda. Minister hospodárstva Richard Sulík (SaS) tvrdohlavo stojí za svojím a súhlas strany podmieňuje prijatím daňovej brzdy, teda, že dane sa nebudú zvyšovať.

Pritom sa štát dostáva do čoraz väčších problémov, zadlžuje sa strmým tempom. Dlh presiahol hranicu 60 percent hrubého domáceho produktu. Byť v takomto stave v roku 2009, západné štáty by nám euro vôbec nepovolili. Budúci rok sa podľa nedávno schváleného rozpočtu Slovensko zadlží o ďalších päť miliárd eur, v prepočte bezmála o tisíc eur na jedného obyvateľa.

Áno, máme pandémiu. No rovnako ju majú aj ostatní. Slovenský štát je jedným z najhorších hospodárov v Európskej únii. Áno, v dobrých časoch sme mali rozhadzovačné vlády. No táto vláda sa nespráva inak. Ak by jej členovia mysleli ozaj úprimne, že im ide o občana, potom by si sami na seba uplietli bič a prijali by výdavkové stropy, aby ich oni brzdili, keď už v tom zápale strácajú opatrnosť.

Či už bol na čele Matovič alebo je teraz Heger, táto politická koalícia speje k polčasu vládnutia a na jar sa nastúpi polčas rozpadu. Už teraz sa rozglejuje, ako to bežne býva pár mesiacov pred voľbami, preto niet divu, že reformy, čo majú aspoň nejaké kontúry, sa zadrhávajú, a tie, čo sú stále iba na papieri vo forme želaní, tak asi aj ostanú.

Rok 2021 mohol ešte veci zmeniť. Rok 2022 sotva. Ako nádej, i keď to už je chytanie zajaca za chvost, ostáva Hegerov bič – Plán obnovy. V takom prípade už nebude rozdávať karty Bratislava, ale Brusel. To bude pre vládu samostatného štátu to najsmutnejšie vysvedčenie.

Ďalšie články od Jozef Hajko
Ďalšie články
Ničivé ruské rakety Sarmat vyrábajú aj stroje českých podnikov. Firmy ich vraj dodali ešte pred anexiou Krymu

Ničivé ruské rakety Sarmat vyrábajú aj stroje českých podnikov. Firmy ich vraj dodali ešte pred anexiou Krymu

Sibírska továreň v meste Krasnojarsk vyrába podľa Kremľa rakety schopné zasiahnuť akýkoľvek cieľ na Zemi. Tieto medzikontinentálne rakety schopné niesť jadrové hlavice majú názov Sarmat. Produkcia v továrni sa uskutočňuje aj za pomoci českých strojov. Výrobca tvrdí, že ich závodu, ktorého ešte v lete oficiálne uvádzal ako partnera, doviezol ešte pred rokom 2014, teda pred anexiou Krymu.