Chýba mi film o Antonovi Neuwirthovi (anketa)

Vianočná anketa: Položili sme kolegom a našim spolupracovníkom otázku, aký film by si chceli pozrieť a nebol ešte natočený. Odpovedá Lukáš Obšitník.

Rád by som si pozrel hraný film o Antonovi Neuwirthovi, lekárovi, politickom väzňovi komunizmu, po roku 1989 poslancovi slovenského parlamentu a slovenskom veľvyslancovi vo Vatikáne. Pre jeho postoj k moderným slovenským dejinám aj pre jeho osobnosť.

Na Slovensku máme stále nevysporiadaný vzťah s naším 20. storočím. Postoje k Slovenskej republike z rokov 1939 – 1945 na jednej strane a ku komunistickému režimu na strane druhej často vedú k hlbokým sporom aj 30 rokov po Nežnej revolúcii. Časť verejnosti démonizuje jednu stranu, pritom si až tak nevšíma zločiny tej druhej, iná časť má prístup presne opačný a podobne nekorektný. Verejná diskusia sa tak často utápa v niečom, čo sa viac podobá na ideologické vojny než na snahu o celistvé pochopenie samých seba.

Naproti tomu autobiografické dielo Antona Neuwirtha Liečiť zlo láskou na to ide inak. Podľa mňa je najkrajšou knihou pamätí o slovenskom 20. storočí. Neuwirth vie na jednej strane s pochopením vysvetliť príklon verejnosti k potrebe vlastného štátu, a to aj na príklade svojho vlastného nadšenia, a na druhej strane vie veľmi korektne opísať aj vytriezvenie, aké neskôr (aspoň u niektorých) postupne prichádzalo, keď nachádzali pohanský charakter nacizmu a fašizmu. Jemu samému v koncentračných táboroch zomreli židovskí príbuzní.

Jeho cieľom však nie je démonizovanie ani prihlásenie sa k niektorému politickému postoju, ale snaha o pochopenie a o pomenovanie pravdy. Vidieť to napríklad pri jeho kritickom prístupe k Povstaniu, ktoré opisuje ako bratovražedný boj. Napriek všetkým negatívam si samostatný slovenský štát naďalej ctil a pritom aj na strane povstalcov nachádzal morálnych účastníkov. Človek s Neuwirthovým pohľadom môže súhlasiť aj nesúhlasiť, ale v spôsobe argumentácie je viditeľný jeho netriviálny záujem o pravdu a o celistvé pochopenie.

Nasledujúci komunistický režim ho pre jeho nemarxistickú výučbu a angažovanie sa v spoločenstve Rodina sedem rokov väznil v Ilave a Leopoldove. Jeho spomienky na väzenie, na svoje ďalšie pôsobenie v pozícii lekára a vedca alebo neskôr po Nežnej revolúcii v pozícii poslanca pri vzniku Slovenskej republiky či veľvyslanca vo Vatikáne sú ideálnym podkladom pre scenár poctivého biografického filmu s presahom do celospoločenských tém.

Anton Neuwirth svojím svedectvom kriticky a konštruktívne premosťuje naše historické barikády. Navyše to bol veľmi vzdelaný, realisticky uvažujúci a kultivovaný človek a noblesný pán, ktorého životný príbeh stojí za to, aby bol vyzdvihnutý do filmového spracovania.

Film by však musel byť nakrútený naozaj dobre. Nemal by byť oslavnou hagiografiou, ale mal by vedieť vykresliť jeho príbeh v celom historickom kontexte jeho doby a tvorcovia by mali chápať jeho význam. Prial by som si, aby išlo o serióznu inteligentnú drámu, ktorú by si radi pozreli aj ľudia odchovaní na moderných seriáloch ako Černobyľ.

My totiž poctivé dramatické príbehy máme, len ich nevieme tak dobre vyrozprávať.