Dva filmy o výhrade vo svedomí, ktoré sa oplatí vidieť

Ak chcete lepšie pochopiť debatu o výhrade vo svedomí, pozrite si filmy Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu a Skrytý život. Píše Michal Čop.

Na stránkach Štandardu v týchto dňoch prebieha anketa o filmoch, ktoré by sme si radi pozreli, no doposiaľ neboli natočené. Ja namiesto toho ponúkam tip na dva dobré filmy, ktoré už boli natočené a sú vhodné na pozretie najmä pre tých, ktorí premýšľajú nad témou povinného očkovania, prípadne delenia spoločnosti na zaočkovaných a nezaočkovaných, a možno celkom úprimne nevnímajú, že obe sa viažu k otázke svedomia.

Desmond Doss

Začnem tým jednoduchším z nich, je ním Gibsonov Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu. Tento film je vlastne biografiou Desmonda Dossa, amerického vojaka, ktorý celkom paradoxne odmietal nosiť zbraň. Áno, bol to vojak, ako je to teda možné?

Desmondov otec je vojnový veterán z prvej svetovej vojny, alkoholik a násilník. Jeho matka zas silne veriacia adventistka siedmeho dňa. V ňom sa oba tieto faktory spojili. Kvôli otcovej povahe neznáša násilie, kvôli matkinmu silnému náboženskému presvedčeniu je zas náboženským puritánom, ktorý nie je ochotný vziať do ruky zbraň, na šabat musí ísť do kostola a nepracuje. Na prvý pohľad je teda človek, ktorý sa vôbec nehodí pre armádu. Ďalším paradoxom jeho príbehu je, že do armády vôbec nemusel narukovať. A to nielen pre náboženskú výhradu vo svedomí, ale aj preto, že pracoval v dokoch, čo samo o sebe predstavovalo výnimku.

Doss však výnimku odmieta a hlási sa do armády ako zdravotník. Problémom je, že aj zdravotník musí prejsť výcvikom, ktorého súčasťou je aj používanie zbraní. Obzvlášť, ak je pridelený k streleckej rote, ako sa to stalo jemu. Doss je však vo svojom postoji neoblomný, za čo sa mu od kolegov aj nadriadených dostáva výsmechu, urážok, šikany a napokon aj obžaloby pred vojenským súdom za neuposlúchnutie rozkazu veliaceho dôstojníka.  

Nechcem tu popisovať celý dej, poviem len toľko, že film sa končí tým, že Doss sa ako prvý človek, ktorý si uplatnil výhradu vo svedomí, stáva nositeľom medaily cti (neskôr ju získali ešte dvaja vojaci slúžiaci vo Vietname), čo je najvyššie americké vojenské vyznamenanie, ktoré spomedzi 16 miliónov amerických vojakov bojujúcich počas druhej svetovej vojny získalo len 431 z nich. Dôvodom je, že Desmond je nebojácny zdravotník, ktorý mnohokrát riskuje svoj vlastný život preto, aby zachránil nielen svojich krajanov, ale aj nepriateľov.

O jeho hrdinstve najlepšie svedčí to, že jedna z posledných bojových scén filmu, keď divák vidí, ako ho odvážajú na nosidlách preč z boja, je vymyslená. V skutočnosti to bolo tak, že keď ho zasiahol granát, ktorý mu roztrhal nohu, tak on lôžko odmietol a ponúkol ho inému vojakovi, ktorého predtým sám ošetril. Doss sa následne musel plaziť zhruba 250 metrov do bezpečia, pričom ho zasiahol japonský ostreľovač, ktorý mu zlomil ruku. Tá scéna je tak neuveriteľná, že Gibson sa rozhodol nezaradiť ju do filmu, lebo predpokladal, že diváci by jej neuverili a film by považovali za pritiahnutý za vlasy. O Desmondovi Dossovi vznikol aj dokumentárny film s názvom The Conscientious Objector.

Franz Jägerstätter

Aj druhý film s názvom Skrytý život (A Hidden Life) od režiséra Terrenca Malicka sa odohráva počas druhej svetovej vojny, tiež je inšpirovaný skutočnými udalosťami, no zároveň je úplne iný. Zatiaľ čo Hacksaw Ridge je akčný film, Skrytý život je pomalý, priam poetický film založený na listoch z väzenia. (V Štandarde o ňom už písal Lukáš Obšitník.)

Jeho hlavným hrdinom je Franz Jägerstätter, Rakúšan, ktorý bol povolaný do armády, no keďže odmieta odprisahať vernosť Hitlerovi, nie je mu umožnené pôsobiť ani ako zdravotník a ocitá sa vo väzení. Dôvodom, prečo Jägerstätter odmieta prisahať Hitlerovi vernosť, je jeho silná katolícka viera, ktorú získal vďaka svojej manželke. Ak si poviete, že slúžiť v armáde (aj tej nemeckej) predsa podľa náuky katolíckej cirkvi nie je hriech, máte pravdu. Jägerstätterovi to vysvetľoval dokonca aj jeho diecézny biskup, s ktorým mu vybavil stretnutie kňaz z jeho farnosti. Nepomohlo. Rovnako nepomohlo ani naliehanie jeho advokáta či kňaza, ktorý za ním prišiel do väzenia v Berlíne po tom, čo ho súd odsúdil na trest smrti. Jägerstätter mal totiž možnosť vykúpiť sa tým, že by sa podvolil. Doma ho pritom čakalo veľké gazdovstvo, matka, žena a deti. Tri dievčatá, z ktorých najstaršia nemala ani šesť rokov.

Aj on si pred smrťou užil ohováranie, odsúdenie, šikanovanie a násilie zo strany susedov, ostatných vojakov aj bachárov vo väzení. Jeho príbeh sa však na rozdiel od Dossovho neskončí happyendom. Život Franza Jägerstättera končí 9. augusta 1943 pod gilotínou. Jeho telo je spálené a on je ešte dlhé roky po smrti pre svoj postoj považovaný za hlupáka. Zmena nastala až o mnoho rokov neskôr a vyvrcholila v roku 2007, keď bol pápežom Benediktom XVI. vyhlásený za blahoslaveného.

Stále tie isté dilemy

V oboch filmoch je možné nájsť mnoho spoločného s dnešnou dobou. „Máš povinnosť voči vlasti, tak učí cirkev,“ vraví Jägerstätterovi jeho biskup a dodáva slová apoštola Pavla z Listu Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci.“

„Tvoja obeť nikomu neprospeje.“ Alebo: „Mal by si zvážiť dôsledky svojich činov,“ hovorí mu zas miestny kňaz.

Keď sa Jägerstätter svojho advokáta opýta, či nezáleží na tom, že vedú nespravodlivú vojnu, právnik mu odpovie: „Plníte vrecia s pieskom,“ čím naráža na to, že spolupráci so zlom sa nedá úplne vyhnúť. Inak, Jägerstätter v reakcii na to túto úlohu odmietne vykonávať.

„Vaše činy môžu mať presne opačný účinok,“ hovorí mu zas sudca, ktorý ho neskôr odsúdi na smrť a pýta sa ho: „Máte právo to robiť?“

„Ste lepší než druhí? Múdrejší než iní?“ pýta sa ho jeho právnik. 

„My muži bojujeme za to, aby sme hájili svoje práva a naše ženy a deti, aj keď kvôli presvedčeniu vojaka Dossa môžu ženy a deti umierať,“ hovorí zas Dossov veliteľ vojakom v jeho rote.

„Odmietnite a mne neostane nič iné, ako vás pohnať pred súd,“ hovorí mu zas jeho nadriadený, keď Doss odmieta vziať do ruky zbraň.

„To je len tvoja pýcha a tvrdohlavosť. Nepovažuj svoju vôľu za Hospodinovu,“ vraví mu zas vo väzení jeho snúbenica. 

„Prečo, keď sa odmietate dotknúť zbrane, usilujete o službu v bojovej jednotke?“ pýta sa ho sudca.

A dalo by sa pokračovať a citovať ďalej. Tie dilemy sú skrátka také isté ako tie, ktoré v tieto dni riešime my na Slovensku a vlastne takmer na celom svete.

Prečo to ten muž robí?

Filmy však ukazujú svet aj z tej druhej strany a divákovi pomáhajú pochopiť postoje ľudí, ktorí nechcú robiť to, čo sa protiví ich presvedčeniu. Vo filme Skrytý život to vyjadrujú tri silné scény. Prvou je tá, keď sa sudca v súkromnom rozhovore pýta Jägerstättera, či ho súdi. Ten odpovedá, že nie, lebo nepozná jeho pohnútky a nevie všetko na svete. Následne však vysvetľuje svoj postoj: „Ja v sebe cítim, že nemôžem robiť, čo považujem za zlé.“ Po tomto dialógu nasleduje záber na sudcu, ktorý si sadá na stoličku, na ktorej predtým sedel muž, ktorého neskôr odsúdi na smrť.

Druhá, ešte silnejšia scéna nasleduje po tom, čo ho odsúdia na smrť a do väzenia prichádza jeho manželka, kňaz z ich dediny a jeho advokát. Kňaz s advokátom ho presviedčajú, aby zmenil postoj. Jägerstätter neodpovedá. Potom však predsa len prehovorí a pýta sa svojej manželky: „Rozumieš?“ Tá ho drží za ruku a veľmi pomaly hovorí: „Milujem ťa. Za každých okolností. Nech sa stane hocičo. Som s tebou. Navždy. Urob, čo je správne.“ To sú jej posledné slová svojmu manželovi.

V tretej scéne Jägerstätterovi dohovára jeho právnik a hovorí mu: „Podpíšte to tu a budete slobodný.“ Franz mu na to odpovedá: „Ale ja som slobodný.“

V príbehu Desmonda Dossa to zas najlepšie povie jeho brat Harold, ktorý na konci filmu hovorí: „Keď ste o niečom presvedčený, nie sú to žarty. To vás robí tým, kým ste.“

Andrew Garfield, filmový predstaviteľ Desmonda Dossa v tom istom roku stvárnil hlavnú rolu ešte v jednom filme s podobnou tematikou. Ten film sa volá Mlčanie a je príbehom o prenasledovaní kresťanov v Japonsku v 17. storočí. Do výberu sa nedostal, lebo tento film ako celok podľa mňa nedrží. Respektíve ponúka dobré otázky, no nevie na ne odpovedať. Spomínam ho však preto, že aj napriek tomu dokáže divákovi ukázať, čo sa stáva s človekom, ktorý zradí svoje svedomie. Zatiaľ čo Jägerstätter nepristúpil na hru, v ktorej mu vraveli, že slová nie sú dôležité, dôležité je to, čo má v srdci, otec Rodrigo naletel na toto klamstvo a stalo sa mu presne to, na čo Jägerstätter upozorňoval sudcu. Zaplietol sa so zlom, to ho zamotalo do bludného kruhu, z ktorého už nedokázal vyjsť a napokon sa stal udavačom kresťanov v Japonsku.

Kde chcem stáť ja

Oba filmy sú však hodné pozretia aj preto, že nám ukazujú, čo spôsobujú zlé pravidlá či zákony. Inak povedané, čo nastáva, ak nerešpektujeme rozhodnutie iného človeka a snažíme sa ho zlomiť. V oboch filmoch vidíme osoby, ktoré tieto zle nastavené pravidlá vynucujú. V prípade Jägerstättera sú to susedia, bachari či sudcovia, ktorí ho nútia konať proti jeho vôli. V prípade Dossa zas jeho nadriadení či spolubojovníci. Konali tí muži nesprávne, keď vynucovali zákony? Keď sa snažili zlomiť odpor muža, ktorý robí niečo, čo ide proti logike sveta? Keď robia to, čo im káže ich povolanie? Keď chcú, aby sa ich podriadení správali rovnako ako všetci ostatní?

Jägerstätter ani Doss svojich utláčateľov nesúdia. Doss kapitánovi Gloverovi pri jednej akcii dokonca zachráni život. Po vojne s ním vystúpi v televíznej show, kde vidno, že sú dobrými priateľmi. Na druhej strane, kto by chcel byť z dnešného pohľadu v koži bacharov, sudcov či nadriadených, ktorí vystupujú v týchto filmoch? Tie filmy sa každého z nás pýtajú, kde v tom celom chceme stáť my a ukazujú, aké máme možnosti.

Sčasti to na Vianoce vo svojom článku popísal Jaro Daniška. Už dnes mnohí stoja pred dilemou, či majú byť tými, ktorí ľudí do kostola pozývajú, alebo tými, ktorí ich z neho vyháňajú. Ak schválime povinné očkovanie, situácia bude len horšia.

PS: Keď už sme pri tých filmoch, ktoré by sa nám páčili, musím povedať, že podobných príbehov máme množstvo aj u nás na Slovensku. Ako prvé mi hneď napadajú knihy Liečiť zlo láskou od Antona Neuwirtha či Pravdou proti moci od Silvestra Krčméryho. Keď bol Neuwirth zatknutý, jeho štvrté dieťa malo zhruba pol roka. Stačilo len vstúpiť do komunistickej strany a mal by pokoj. On však radšej strávil šesť a pol roka vo väzení (z pôvodných 12, ktoré mu vymeral súd). Silvester Krčméry to dotiahol až tak ďaleko, že v čase, keď boli skoro všetci jeho kamaráti – politickí väzni – už doma, on stále odmietal amnestiu, keďže tvrdil, že amnestia môže byť udelená len niekomu, kto niečo spáchal. Sudca, ktorému sa jeho prípad dostal na stôl, mu však povedal, že jeho odvolanie neprijíma, lebo nikto sa nemôže odvolať vo svoj vlastný neprospech a bachar sa mu vyhrážal, že ak to neprijme, tak ho vyhodí z väzenia vlastnými rukami. O Krčmérym však už existuje divadelná hra, po Novom roku bude odvysielaný dokument a vraj sa chystá aj celovečerný film.