Rektor pápežskej univerzity: Kto len lamentuje nad sekularizmom, môže sa stať nepriateľom sám sebe

Rektor Thomas Joseph White. Foto: Bohumil Petrík

Nemôžeme len lamentovať nad sekularizmom. Vážim si spisovateľa Roda Drehera a jeho knihu Benediktova voľba, no preferujem Dominikovu voľbu, hovorí rektor pápežskej univerzity Angelicum v Ríme. V rozhovore pre Štandard odpovedá aj na to, čo ostáva osemsto rokov po smrti svätého Dominika, akú úlohu vidí pre Slovákov i Slovanov a vysvetľuje, prečo dominikáni nie sú charizmatici.

Thomas Joseph White je od minulého roku rektor Pápežskej univerzity svätého Tomáša Akvinského „Angelicum“ v Ríme. Americký dominikán, ktorý teológiu absolvoval na Oxforde, je autor či spoluautor niekoľkých kníh, napríklad Múdrosť tvárou v tvár modernosti: Štúdia o tomistickej prirodzenej teológii či Tomáš Akvinský a Karl Barth: Neoficiálny katolícko-protestantský dialóg. V rozhovore povedal, prečo nesledoval pápežovu cestu na Slovensku a aký je odkaz zakladateľa rádu sv. Dominika osemsto rokov od jeho smrti. Namiesto Benediktovej voľby od Roda Drehera rektor White navrhuje Dominikovu voľbu, v ktorej významnú úlohu môže zohrávať Slovensko a stredovýchodná Európa.

Sledovali ste pápežovu návštevu na Slovensku?

Nie, ležal som v posteli s COVID-19, a tak nemám žiadne dojmy a nič sa ku mne nedostalo, prepáčte. Ako rektor som taký vyťažený, že nesledujem, čo sa deje vo Vatikáne, nemám voľný čas. Môže sa to zdať paradoxné, ale rímske inštitúcie slúžia univerzálnej cirkvi a každodenne sa snažia plniť naše pastorálne a administratívne povinnosti. Na Angelicu máme tisíce študentov z desiatok krajín, štyri fakulty a šéfujem aj výskumu, výučbe a popri tom učím a píšem.

V súčasnosti máte na najvýznamnejšej dominikánskej univerzite Angelicum päť študentov zo Slovenska a mnohí tu už študovali. Na Angelicu prednášajú aj Slováci, rozhovor sme už mali z niektorými z nich: Inocent-Mária Vladimír Szaniszló a Viliam Dóci. Ako celkovo vnímate prínos Slovákov?

Naša univerzita má historický vzťah so stredovýchodnou Európou, študovali tu svätý Ján Pavol II. a kardinál Stefan Wyszynsky. Sú Poliaci, ale najmä Fakulta sociálnych vied má dlhodobý presah do stredovýchodnej Európy, a preto sme vždy mali niekoho zo Slovenska a okolitých štátov, ktorí hľadali rímsky a tomistický náhľad do politiky či ľudských práv. Teraz sme v zaujímavom momente dejín. Na jednej strane sa usadil kapitalistický liberalizmus západného strihu, ale rovnako máme kresťanské mikrokultúry v USA a Európe, ktoré sa usilujú vypracovať hlbšie a bohatšie nazeranie na dôstojnosť, identitu a osud človeka, než je úzky liberálny koncept človeka. V tradične katolíckych krajinách ako Slovensko ešte máte vzácny zdroj ľudskej tradície.

Žijúca tomistická tradícia chápe, že cirkev má úlohu čeliť mainstreamovej sekulárnej kultúre a vyzdvihovať ústrednú rolu rodiny, život od počatia po prirodzenú smrť, ale aj to, že štát nemá právomoc nad cirkvou a nad otázkami o zmysle.

No nejdete tak ďaleko ako novinár a spisovateľ Rod Dreher, že treba byť aktívne protimainstreamoví.

Vážim si jeho knihu Benediktova voľba, ale dovoľte mi predstaviť Dominikovu voľbu. Dominikánsky kláštor je istým protikladom toho benediktínskeho, ktorý čelil stáročia kultúrnej opozícii. Dominikánsky kláštor je spravidla v centre mesta, máme mestskú charizmu a chceme uchovávať živý duchovný život, modlitbu, spoločné štúdium, no vrcholom je vychádzanie von, komunikácia, kázanie a vyučovanie.

V súčasnosti treba obnoviť najlepšie osvedčené postupy a myšlienky v našej intelektuálnej katolíckej tradícii a zároveň ich bez strachu predostrieť vo verejnej sfére. Treba komunikovať absolútne filozofické a teologické pravdy ako pravda pre všetkých ľudí, lebo to je najlepšia intelektuálna voľba.

Čo pre to robí Angelicum?

Primárne, no nie výlučne, sa venujeme sv. Tomášovi Akvinskému. Prepájame intelektuálne dedičstvo s tým, ako ho komunikovať a máme na to niekoľko inštitútov, ktoré pozývajú najväčšie súčasné osobnosti v rôznych oblastiach ako ekumenizmus, medzináboženský dialóg, vzťah viery a vedy. Študentov pozývame k tomu, aby v týchto debatách aplikovali a skúšali svoje katolícke a intelektuálne princípy.

Ste úspešní?

Dominikánsky rád má vyše osemsto rokov a má jednu z najviac vzrušujúcich intelektuálnych tradícií v histórii, čiže nejde o neskromnosť, ak poviem, že rehoľa prežila, dokonca výnimočne dobre pod tlakom. Je to empiricky dokázané.

V roku 2021 bolo osemsto rokov od smrti svätého Dominika a v roku 2016 dominikáni oslávili osemsto rokov od svojho založenia. Dalo by sa čakať viac podujatí a slávnostnejšia atmosféra na univerzite a v kláštoroch.

V tomto nie sú dominikáni „charizmatickí“, nemajú sklon k triumfalizmu, skôr k pochybnostiam, je to normálne pre rehoľu, ktorá vedie zdravý intelektuálny život, vidíme hlavne problémy a naše možné chyby.

Dominik vytvoril komunitu dobre pripravených kazateľov-teológov, ktorí slúžili rastúcej vzdelanej strednej vrstve aj jednote cirkvi, a tiež radikálne svedčili chudobou a obetou. Áno, aj naša doba prichádza po veľkom koncile, je kríza zmyslu života, citlivosť k otázke zla, nedôvera voči kňazom, cynizmus. V globalizovanej dobe samotná tradícia a presvedčenie pominú v priebehu generácie, a tak treba kultúru intelektuálneho učeníctva. Život učeníka ide tak viac cez srdce ako cez myseľ, čo dominikánska charizma má.

Nevidieť veľa dominikánov vo verejnej sfére.

Sú takí, ktorí sa menej angažujú. Ale často je to tak, že ak čítajú a píšu, pripravujú sa na to, čo v budúcnosti povedia. Na druhej strane je ľahké hovoriť len s elánom, no bez hĺbky. Počas reformácie, v čase kríz a v 20. storočí hrali dominikáni dôležitú rolu.

Čo teda treba obnoviť z dominikánskej tradície pri tomto jubileu?

Asi mám veľmi nudnú odpoveď, lebo ľudská podstata nie je radikálne dynamická, ako tvrdí marxizmus. Treba obnovovať hľadanie Boha individuálne a kolektívne, praktizovať cnosti v službe druhým, a obrátiť sa – v srdci a intelektuálne v mysli – ku kresťanskému životu, ku kontemplácii a k liturgickému sláveniu Boha. Kultúra, ktorá verejne neslávi Boha, je sterilná. To musí súznieť s naším intelektuálnym a umeleckým dedičstvom. Musí byť jednota medzi tým, čo študujete, akému umeniu sa oddávate a čo v nedeľu vyznávate.

Inak povedané, musíme byť ľudskejší a nik nie je ľudskejší ako svätec. Povolanie kultúry a človeka k svätosti je najhlbším spôsobom obnovy kultúry a mysle, čo však v súčasnosti ohrozuje utilitaristické myslenie.

Dominik bol kontemplatívny, radostný, ale tiež sa v noci modlil a plakal za hriešnikov. Naša rehoľa si skoro uvedomila, a to je rozdiel oproti františkánom, že naša charizma nie je doslova napodobniť zakladateľa či vziať si jeho osobný príklad, ale vziať si od neho spôsob života: štúdium, spoločnú modlitbu, osobnú svätosť, kazateľstvo a verejnú evanjelizáciu. A to voči srdcu cirkvi i perifériám. Chodíme na periférie ako v minulosti za katarmi, kacírmi, ktorí sa vzdialili od cirkvi a vnímajú ju ako nepriateľa.

O perifériách hovorí i pápež František, ktorý upozorňuje na nebezpečenstvá zvnútra cirkvi.

Ako jezuita má misionárske poslanie a dedičstvo. Jeho dôraz na periférie a nebezpečenstvá klerikalizmu ukazujú, že cirkev sa môže stať nepriateľom sebe samej, ak len lamentuje nad sekularizmom okolo nej, živí hnev a rozhorčenie. Najnebezpečnejší sekularizmus je ten, ktorý vychádza zvnútra. Aj v sekulárnom svete je očakávanie Krista a nielen temnota, a preto tam musíme prinášať Kristovo svetlo, nemôžeme byť len so svetom či proti nemu, musíme s nádejou, radosťou a triezvosťou rozlišovať.

Ďalšie články od Bohumil Petrík
Ďalšie články