Na počiatku bol Boží projekt. Slovo vstúpilo do ľudských dejín

Betlehem v Dóme sv. Alžbety v Košiciach 24. decembra 2021. Foto: František Iván / TASR

Ako je možné, že sa udeje čosi tak nevýslovne mystické, keď Boh vstúpi do časopriestoru ľudských dejín, oblečie si telo, a predsa „má čas“ žiť tridsať rokov v ústraní Nazareta? Prečo sa neponáhľa, prečo sa nestane zázračným dieťaťom, ktoré ohúri svet niečím bombastickým? Práve preto: chce byť jedným z nás. Novoročný príhovor biskupa Jozefa Haľka.

Keď sa láme čas a končiaci rok nenávratne odovzdá štafetu novému, rezonujú v nás pojmy ako „koniec“ a najmä „začiatok“. Začiatok prirodzene chápeme ako prvú fázu pokračujúceho deja, ktorý je zo dňa na deň od toho počiatku stále vzdialenejší. 

Priznajme si úprimne, že aj nedávno čítaný úvod Prológu evanjelistu a apoštola Jána o tom, že „na počiatku bolo Slovo“, máme tendenciu vnímať takýmto spôsobom. A teda úvod Jánovho evanjelia sa nás osobne dnes tu a teraz na prahu nového roku 2022 veľmi týkať nemôže.

Ale môže. Nech nás nemätie prvé slovo na počiatku. Isteže nám hneď zíde na um, že ide o chronologický začiatok pred mnoho tisíc rokmi, pričom ale my už žijeme v tej fáze, keď to, čo sa začalo na počiatku, je časovo mimoriadne vzdialené, a teda aj neaktuálne.

Lenže pojem počiatok neznamená predovšetkým akýsi chronologický úvod, ale princíp. V princípe, čiže v akomsi existenciálnom jadre všetkého, čo jestvuje, bolo Slovo. Nie kedysi dávno, ale sústavne, pretože ono Slovo je vbudované, vštepené, stvorené do podstaty všetkého, čo jestvuje. V tomto smere môžeme povedať, že Boh je vo všetkom a súčasne odlíšený od všetkého, lebo jeho projekt je vo všetkom. Najhlbšia logika jestvovania vecí je v každom póre, každej bunke, každej sekunde všetkého, čo jestvuje.

Takto sa Slovo Jánovho prológu vymaňuje zo zovretia dávneho časopriestoru a oslobodzuje pre živú prítomnosť, pretože celé dejiny sú sledom jednotlivých jedinečných okamihov. Aj v čase napísania tohto evanjelia existovali moderní ľudia, sám evanjelista a apoštol Ján bol moderný človek na spôsob svojej doby.

Čo teda pre nás tu a dnes znamená, že na počiatku bolo Slovo, na počiatku bol projekt? Áno, na počiatku bol projekt a projekt bol u Boha a projekt bol Boh. Na počiatku bol projekt a všetko povstalo podľa neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. A tu sme v jadre, kde treba zopakovať: Slovo Božieho projektu je vbudované do všetkého, čo jestvuje.

Slovo. Má obrovskú silu, poznáme to zo života, vrátane vnútro-rodinných vzťahov. Čo vie na tvári našich blízkych vykúzliť jediné láskavé slovo  pochvaly a podpory! Jediné slovko, a tvár sa rozžiari po precitnutí do sebaistej ochoty prebrať sa z letargie k novej chuti žiť. Boh nám dáva účasť na moci svojho tvoriaceho slova. Už biblický stotník Ježišovi vyznal: nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba Slovo a môj sluha, moja duša ozdravie.

Ale poďme ešte hlbšie – do vzťahov manželov a rodičov, ktoré zásadne determinujú všetky ostatné vzťahy. Oni majú tú jedinečnú skúsenosť, ako manželský vzťah začal slovom vyznania lásky a ako sa potom sviatostné slovo vyznané pred oltárom stalo skutočnosťou v deťoch, synoch a dcérach. 

Slovo má obrovskú moc a slávime ho vďační aj na Vianoce, keď sa k nám Boh s otcovskou zrozumiteľnosťou vyslovil v Ježišovi, Slove. Veď pohľad na dieťa je akoby vidieť seba v určitom veku vlastného života. Kto by tomu nerozumel, keď sa pozrie na narodené dieťa medzi Jozefom a Máriou? Ešte aj doboví zahraniční intelektuáli známy ako mudrci z východu kladú pred toto dieťa dary – zlato, kadidlo a myrhu. To zásadne súvisí s tým, že na počiatku bolo Slovo a v nasýtení času sa stáva telom, skutkom, ľudskou bytosťou. Tento novorodenec o tridsať rokov o sebe povie: kto ma obviní z hriechu? Okrem hriechu sa nám podobal vo všetkom: narodil sa a vyrastal ako my, bol chlapček, puberťák, tínedžer, mladík. Tridsať rokov žil v tichu Nazareta, s výnimkou známej udalosti nájdenia dvanásťročného Ježiša v chráme.

Nezaráža nás to? Ako je možné, že sa udeje čosi tak nevýslovne mystické a úžasné, že Boh vstúpi do časopriestoru ľudských dejín, oblečie si telo a stane sa naplno človekom, a predsa „má čas“ žiť tridsať rokov v ústraní Nazareta? Prečo sa neponáhľa, prečo neunáhli svoje verejné vystúpenie, prečo sa nestane zázračným dieťaťom, ktoré ohúri svet niečím mimoriadnym a bombastickým?

Práve preto: chce naozaj vstúpiť do ľudských dejín, byť naozaj jedným z nás. Tridsaťročné ticho v Nazarete je rehabilitáciou každodennosti aj nášho života. Ježiš robil všetky činnosti ako jeho rovesníci tej doby, okrem hriechu. Žil v rodine, určite mal priateľov, kamarátov, ako chlapček iste živo behal, ako tínedžer kládol otázky… Ako 12-ročný ide do chrámu a pripomenie svojim rodičom, čo sa dozvedeli už pri zvestovaní: prečo ste ma hľadali inde ako tam, kam patrím, kde ide o môjho Otca? Tri desaťročia v Nazarete – ako pozadie a argument následných troch rokov verejného vyučovania – je aj o tom, že naša každodennosť, naše dni, reťaz dní, ktoré pracujeme, vraciame sa k rodine, staráme sa o deti a vnúčatá, prípadne si niekto plánuje život a hľadá vzťahy – o tomto Ježiš hovorí: Do tohto všetkého chcem vstúpiť ako projekt, ako slovo, plán, východisko, štýl i náplň tvojho života.

Mnohé Ježišove podobenstvá sú iste skúsenosťou z nazaretského života. Možno tam žil márnotratný syn, možno suseda hľadala drachmu a stavala svetlo na svietnik. To nás vedie k jednému: my našu vieru nemáme žiť ako nostalgickú spomienku na minulosť. Lebo, zopakujme, na počiatku neznamená dávno, ale teraz, lebo to nie je o čase, ale o princípe vštepenom do logiky našich vzťahov. Z toho vyplýva, že Sväté Písmo a najmä Ježišovo evanjelium, čerstvé Ježišovo slovo je návod. Návod na použitie života.

Je to výzva byť normálnymi iniciatívnymi ľuďmi modernej doby. Kto iba hromží na moderný svet, alibisticky uniká od pozvania evanjelizovať ho taký, aký práve je. Najviac sa žiaľ zabúda na to, že aj  profesionalita, s ktorou každý deň veriaci vykročí do práce, je súčasťou jeho duchovného vyžarovania. Ako bol Ježiš tesár, aj my máme vnímať svoju prácu ako súčasť Božieho projektu vystuženého v našej každodennosti slovom Ježiša Krista – ono neustrnulo kdesi na dávnom počiatku, ale jestvuje v jadre, princípe – tu a teraz, v sile prítomného okamihu. Ako sa teda slovo stane telom, skutkom, praxou nášho života vo veľkom rozlíšení našej každodennosti? Až sa chvejem pripravujúc slová odpovede.

To znamená, že ja môžem Ježiša poprosiť o slovo v túto chvíľu! Pane, čo tvoj projekt vštepený do všetkej logiky bytia znamená pre túto moju konkrétnu situáciu? Čo sú moje každodenné živé Vianoce v pracovnom a sviatočnom dni? Ako znie slovo tvojho projektu pre mňa konkrétne, konkrétne tu, konkrétne teraz?

Veľmi odporúčam krátke situačné, takzvané strelné modlitby: Pane, buď so mnou, prosím trpezlivosť, daj mi lásku, pomôž vytrvať, Pane, pomôž mi, zachráň ma… Kratučké sekundové zvolania sú v Božích očiach veľmi vzácne –  sú vyznaním viery v aktuálne a aktualizované živé slovo pre moderného človeka modernej doby.

Nehanbím sa za pátos: to je jednoducho úžasné. Fantastické. Veríme, že Ježiš povedal slovo a stotníkov sluha ozdravel. Koľkí by sme vedeli  vydať svedectvo, ako sa veci zmenili, aký bol Boh verný, keď sme Pána Ježiša prosili aj s orodovaním Panny Márie. Slovo prosby sa stalo telom jej vyslyšania uprostred dynamiky každodenného života.

Nuž, toto sú živé Vianoce pre každodennú chvíľu, ktoré nás Pán pozýva prežiť. Keď prosíme v Otčenáši „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, a keď Ježiš učí túto modlitbu svojich učeníkov, implicitne ich vyzýva: modlite sa to každý deň, každý deň premieňajte slovo, aby sa cez vás vo vašom živote stalo telom, praxou, skutočnosťou. Nebojte sa hovoriť: Bože, chcem byť tvojou predĺženou rukou, ja chcem byť v každodennej praxi tvojím svetlom, ktoré cezo mňa prežaruje do prostredia, v ktorom sa práve nachádzam.

Keď raz v Nemecku rekonštruovali zbombardovaný kostol a zo sutín vytiahli sochu Ježiša Krista, ktorému padajúce sutiny odlomili rozpažené ruky – zostali v dileme: postaviť, či nie túto sochu, hodí sa okyptená bezruká postava Spasiteľa? Napokon sochu postavili a doplnili nápisom: Ja nemám ruky, potrebujem tvoje, aby som mohol konať lásku – cez teba, tvojimi rukami.

Keď si vnútorne odblokujeme srdce pre hojnosť Božieho svetla, cez nás sa slovo stáva skutkom každodennej lásky a to je svetlo pre naše okolie. To, že ho „tmy neprijali“, je len dôkazom toho, že Ján nepíše o fyzikálnom úkaze, ale tmu predkladá ako morálnu kategóriu. Aj nám sa môže stať, že slovo, ktoré premieňame na skutok, narazí na tmu nezáujmu a odmietnutia. To neznamená, že nie sme nositeľmi svetla. Niet dôvodu na znechutenie a pasivitu.

Veľmi špecifickým spôsobom zažívame, ako sa slovo stane telom, na svätej omši. Keď slúžim svätú omšu, pri oltári zažívam vrchol svojho kňazského dňa práve pri slovách: Toto je moje telo, toto je moja krv. Vtedy prežívam najhlbšie identitu Kristovho kňaza, lebo už to nehovorím ja, ale hovorí to cezo mňa Ježiš s pôsobiacou mocou toho istého Ducha Svätého, ktorý sa na počiatku vznášal nad vodami pri stvorení sveta. Ten istý Duch spôsobí, že víno a chlieb sa stanú tým Ježišovým telom a krvou, ktoré prijmeme do svojho srdca. Vtedy ho prosme, vydajme sa mu, roztrhnime si srdcia pre jeho prítomnosť: Pane, nech sa aj v tomto Novom roku 2022 v mojom živote slovo predsavzatia stane skutkom skutočnej lásky.

Ďalšie články od Jozef Haľko
Ďalšie články