Kedy už konečne v Moskve postavia pamätník obetiam komunizmu?

Článok s týmto provokatívnym názvom píšem v prvých dňoch tohto nového roku, čitateľovi hneď sľubujem, že tá provokácia bude o chvíľu odhalená.

Prípravnou časťou vojny je vojna hoaxov a fake news, ktorú poznáme pod starším názvom vojna propagánd. Každej udalosti sa okamžite zmocnia propagandy a podávajú ju s nie bezvýznamnou prímesou ohlupujúcich neprávd a pokrivení. Asi najlepšie si možno uchovať čisté svedomie uprostred dramatickej medzinárodnej rétoriky tak, že odmietneme všetky tie prímesi z obidvoch strán a budeme hovoriť jednoducho pravdu.

V posledných dňoch starého roka sme to zažili v súvislosti so zrušením Memoriálu, občianskej organizácie v Rusku, ktorá existuje už desaťročia a venuje sa mapovaniu zločinov komunizmu v Sovietskom zväze, najmä počas stalinského obdobia. Moskovský súd zrušil Memoriál pred pár dňami na návrh prokuratúry. Dôvodom mali byť okrem iného tvrdenie prokuratúry, že Memoriál je evidovaný ako „zahraničný agent“, ktorý porušuje povinnosti plynúce z registrácie, napríklad povinnosť uvádzať svoju identitu zahraničného agenta vo všetkých svojich publikáciách.

Memoriálu sa treba zastať

Rusko som navštívil raz v živote, v júni 1989, keď som pracoval v Slovenskej akadémii vied. V známom areáli VDNCH (Vystavka dostiženij narodnovo chozjajstva) sme sa s naším paralelným počítačom SIMD zúčastnili na výstave výpočtovej techniky. V čase pozdnej gorbačovovskej perestrojky Moskva pôsobila v porovnaní s prežívajúcim československým komunistickým režimom ako krajina otvárajúca sa demokracii a slobode. V centre Moskvy bolo priestorom na večerné otvorené politické diskusie a mítingy najmä Puškinovo námestie. A Arbat. Na Arbate som raz narazil na hlúčik ľudí počúvajúcich rečníka. Boli to ľudia z Memoriálu. Hovorili o obetiach komunizmu, o potrebe pamätať si ich, o tom, že treba pomôcť ich rodinám. Tvárou Memoriálu bol najmä disident z čias komunizmu, akademik Andrej Sacharov.

Medzi mnohými aktivitami Memoriálu za ostatných tridsať rokov treba vyzdvihnúť najmä postupnú tvorbu databázy mien obetí komunistickej éry, ktorá obsahuje už milióny mien, tvorbu edukačných programov pre školy či odhaľovanie miest, kde boli popravovaní ľudia.

Vzhľadom na odkaz, ktorý Memoriál nesie, je deň jeho zrušenia súdom naozaj smutným dňom. Preto sa Memoriálu treba zastať a želať jeho aktivistom vôľu pokračovať i po formálnom zrušení ich organizácie.

Skôr než si povieme, aké dôvody viedli ruskú štátnu moc, povedzme si, ktoré dôvody ju k tomu neviedli. S prekvapením – aj keď po skúsenostiach už ani nie takým veľkým – som si totiž všimol, že svetové i slovenské médiá uvádzajú i dôvody, ktoré nesedia.

Putin chce zakryť sovietsku minulosť, píše Washington Post

Washington Post informoval o zrušení Memoriálu článkom s nadpisom: „Putin chce zrušiť ruský Memoriál, no minulosť vymazať nedokáže.“

V tlači, vrátane slovenskej, som našiel viacero článkov, ktoré nielen navodzovali dojem, ale priamo tvrdili, že ruskej vláde prekážala u Memoriálu jeho osveta týkajúca sa zločinov sovietskeho komunistického obdobia.

Vďaka takýmto článkom pretrváva predstava, že v postsovietskom Rusku nemožno spomínať na obete komunizmu. Keď čítate diskusiu pod takýmito článkami v našej tlači, toto presvedčenie vidíme aj u mnohých diskutujúcich.

Spomínam si, ako som pred viac ako desaťročím jednému známemu, inak rozhľadenému človeku, ukazoval na internete ruský film Admirál, pozitívne zobrazujúci bielogvardejského admirála Kolčaka, popraveného boľševikmi počas občianskej vojny. Nechcel veriť vlastným očiam.

Putin chce vymazať pamiatku obetí komunistických represálií? Veď im dal postaviť obrovský pamätník.

Múr smútku

Čitateľ už teraz pochopil provokáciu z názvu článku. Pamätníky obetiam komunistických represálií v Moskve existujú už dávno. Najväčší z nich je Múr smútku, nachádza sa v centre Moskvy na križovatke Sadovej-Spasskej ulice a Prospektu akademika Sacharova.    

Postavenie pamätníka nariadil prezident Ruskej federácie dekrétom z 30. septembra 2015. Bol odhalený 30. októbra 2017 za prítomnosti prezidenta Putina a moskovského patriarchu Kirilla. Múr smútku je postavený z bronzu, granitu a kameňa. Je dlhý 30 metrov, vysoký vyše 6 mestrov. Navrhol ho Georgij Frangulian.

Na múre je v dvadsiatichdvoch jazykoch napísané „Pamätaj“. Námestie pred pamätníkom je vykladané kameňmi, pochádzajúcimi z miest masových popráv a koncentračných táborov Gulagu.

Gúglil som na internete informáciu, ktoré slovenské denníky vtedy túto informáciu priniesli. Našiel som to iba v Pravde.

Iné pamätníky v Rusku

Prvým pamätníkom obetí represálií v Moskve bol Solovecký kameň. Obrovský kameň bol dovezený zo Soloveckého súostrovia, kde sa nachádzal jeden z najznámejších sovietskych koncentrákov. Je umiestnený pred budovou bývalého KGB na Ľubjanke. Inicioval ho Memoriál v roku 1990, keď ešte existovala spolupráca medzi Memoriálom a štátnymi orgánmi.

Na Wikipédii možno nájsť zoznam desiatok veľkých pamätníkov obetiam represálií po celom Rusku, ktoré boli postavené za Gorbačova, Jeľcina i Putina.

V Moskve funguje od roku 2004 Štátne múzeum histórie Gulagu v obrovskej budove v centre na „Prvom samotočnom pereulke“. Vzniklo z iniciatívy Antona Antonova-Ovsejenka, ktorý strávil v Gulagu ako väzeň dlhé roky. Bol synom boľševického revolucionára Vladimíra Antonova-Ovsejenka, zastreleného v stalinských čistkách, ktorému Ladislav Novomeský venoval svoju poému Vila Tereza.

Film Nikitu Michalkova Unavení slnkom je notoricky známym filmovým dielom opisujúcim zločiny stalinizmu. Inak Michalkov má dlhodobo veľmi dobré vzťahy s Putinom.

A aby sme nehovorili iba o stalinizme, v roku 2020 sa dostal do kín film Andreja Končalovského Drahí súdruhovia, opisujúci masakru v roku 1962 v Novočerkassku, kde ozbrojené zložky spustili streľbu do demonštrantov protestujúcich proti nedostatku základných potravín v obchodoch. Na uliciach Novočerkasska bolo vtedy zastrelených 26 ľudí, 87 bolo zranených. V nasledujúcich súdnych procesoch bolo sedem demonštrantov odsúdených na trest smrti a približne stovka ich bola odsúdených na dlhé roky väzenia. Telá zastrelených demonštrantov boli tajne pochované úradmi bez vedomia ich rodín. Ich hroby boli objavené až po tridsiatich rokoch. Minulý rok film dostal osobitnú cenu poroty na filmovom festivale v Benátkach. V Štandarde o ňom už písal profesor Lipitsky.

Solženicynovo Súostrovie Gulag, ktorého vydanie na Západe sovietskym komunizmom otriaslo, dostanete v každom kníhkupectve v Rusku. Solženicyn má sochu vo Vladivostoku, v Belgorode, odhalenia jeho sochy v Moskve v roku 2018 sa zúčastnil i Putin.

Sochu v Sankt-Peterburgu má i Andrej Sacharov a chystá sa postavenie jeho sochy v Moskve.

Kto to stavia tie pamätníky?

Ako to už býva zvykom aj v iných postkomunistických krajinách, skladba ľudí, ktorí sa angažujú pri tvorbe umeleckých diel pripomínajúcich obete komunistických represálií, býva pestrá a kontroverzná. Sú to i disidenti, i bývalí komunisti, i deti z prominentných komunistických rodín.

Putinova profesia za sovietskych čias je notoricky známa. Nikita Michalkov a Andrej Končalovskij sú bratia, ich otec bol Sergej Michalkov, prominentný komunistický básnik, autor textu Stalinovej sovietskej hymny, ktorého básne sme ako deti mali v čítankach.

V porote, ktorá vyberala v súťaži, kde sa presadil Frangulianov Múr smútku, boli i bývalí komunisti, i disidenti zo sovietskych čias, napríklad vdova po Alexandrovi Solženicynovi Natália.

Jedno je však jasné. Žiadny súdny politik v Rusku sa nijako nebude stavať proti pripomínaniu si obetí komunistického obdobia. Veď to nie je možné. V každej rodine majú medzi obeťami blízkeho alebo vzdialeného príbuzného. Téma obetí bola a je veľkou témou. A bude ňou i v budúcnosti.

Preto vysvetľovať zrušenie Memoriálu snahou o zabudnutie na obete sovietskej éry je nezmysel.

Medzi ruským režimom a Memoriálom bol najmä spor o prítomnosť

Skutočná príčina zásahu ruskej štátnej moci voči Memoriálu spočívala totiž najmä v spore o ruskú prítomnosť. Aktivisti Memoriálu sa po páde komunizmu angažovali nielen v pripomínaní obetí stalinizmu, ale i ochrane ľudských a občianskych práv všeobecne. Tak napríklad kritizovali spôsob, ako ruská armáda zasahovala v dvoch čečenských vojnách. Upozorňovali na politických väzňov v Rusku v súčasnosti. A takí sú, spomeňme aspoň Alexeja Navaľného. Kritizovali ruskú politiku voči Gruzínsku a Ukrajine.

I táto činnosť bola chvályhodná, legitímna a v demokratickom štáte je bežná. Demokratický charakter ruského štátu, nespochybniteľný v 90. rokoch, sa však za Putinovej éry postupne odbúraval, a v dnešnom Rusku organizácie, ktoré sa ocitnú s vládou v dlhodobom konflikte, môžu rátať s tým, že štátna moc proti nim bude vytrvalo používať administratívne šikanovanie, založené na zveličovaní maličkostí, vrátane úplného zrušenia organizácie.

Rusko poznajme a kritizujme

Západ a Rusko vchádzajú do novej, vážnej fázy konfrontácie. V tejto situácii je obzvlášť dôležité poznať toho, s kým sme sa ocitli v konflikte. Poznať vrátane temných stránok.

Nie však blúdiť v tridsať rokoch starých schémach.